od Pavol Bada | 14. nov 2025 | Bezpečnostné analýzy |
Prečo ideme 17. novembra na zhromaždenia?
Ide o demokraciu a jej udržanie. Demokracia sa nestráca vo voľbách. Stráca sa keď občan mlčí! V tichu, keď si povieme, že „veď to nejako bude“.
Ale demokracia „nejako nebude“. Buď ju budeme chrániť, alebo ju necháme vziať tými, ktorí sa jej boja.
V demokratickej spoločnosti vláda a jej ministerstvá nemajú byť hrady moci, ale služby občanom. Ich zmyslom nie je ovládať, ale podporovať tých, ktorí v danej oblasti tvoria hodnoty.
Čo ak ministerstvá už prestali slúžiť ľuďom? Čo ak sme si nevšimli, že štát sa potichu mení na mocenský aparát? Nie navonok, nie veľkou kauzou. Tichom, na ktoré si pomaly zvykáme. A strachom, ktorý tu už je.
Aj vy máte pocit, že bude lepšie mlčať? Aj vy sa už bojíte hovoriť o politike vonku aj doma? Vo vojenských a policajných dôchodcovských kluboch, bolo a je to už dávno tabu. Aj preto o členstvo v nich a účasť na ich spoločenských aktivitách klesá.
O ministerstve kultúry a ministerstve životného prostredia, dvoch ministerstvách a o tom, čo sa v nich deje, ešte ako-tak vieme. Pretože kultúrna a environmentálna obec neostala ticho. Umelci, ochranári, vedci, herci, niektoré občianske združenia, ešte stále hovoria. Dokonca kričia, protestujú… A hoci sú často zosmiešňovaní a zastrašovaní, stále majú odvahu.
Stále odvahu majú ľudia čo nie sú nuly… Zatiaľ. A práve vďaka nim sa o tom ešte hovorí.
Ale… čo ak sa pozrieme ďalej? Na ministerstvo hospodárstva, na ministerstvo financií, na tie „tiché rezorty“. Tam, kde sa rozhoduje o tom, kto má, kto nemá, čo sa finančne podporí a čo sa nechá padnúť.
Čo ak celá „konsolidácia“ nie je o zodpovednosti, ale o rozpade?
Čo ak to, že štát „na nič nemá peniaze“, nie je náhoda, ale dôsledok toho, že ho riadia rovnako ako tie dve dnes už zjavne nefunkčné inštitúcie pre demokraciu?
Čo ak sa nám pred očami nedeje kríza financií, ale kríza dôvery?
Čo ak to nie je len o rozpočte, ale o rozvrate morálky?
A čo ak o pár rokov zistíme, že štát neriadili odborníci, ale ľudia, ktorí sa báli pravdy, a milovali moc a vlastné peniaze viac než krajinu?
Vtedy už bude neskoro pýtať sa „čo ak“. Preto sa treba pýtať teraz. A nahlas. Nie v diskusiách na facebúkoch, tam je už priveľa trollov. Na námestí. Aby sme si videli do očí.
17.november býval sviatkom. Dnes by to mal byť deň zodpovednosti.
Deň, keď ukážeme tým, ktorí nám majú slúžiť, že sme stále tu, pripravení chrániť demokraciu, našu budúcnosť a naše deti.
Lebo dnes sa oni vyhrážajú nám. Zajtra tu my, starší, už nebudeme ale ticho po nás sa môže zmeniť na búrku.
Ale nemusí. Môže tu ostať prikázané ticho. Ticho keď sa trpí. Lebo slušný človek sa nevyjadril. Čakal, že to niekto spraví za neho.
Je to aj na nás, na dôchodcoch, nech nás občania vidia že ešte sme, existujeme a nie je nám “všetko jedno”.
Máme povinnosť nemlčať.
PS:
“nemlčať…”, netreba kričať, ale treba prísť, zúčastniť sa !
od Pavol Bada | 1. nov 2025 | Sociálna oblasť |
Vážne rozhodnutie MPSVaR zo začiatku októbra 2025, ktoré prešlo takmer bez povšimnutia.
Každá rodina postupom času má v rodine niekoho kto je odkázaný, o ktorého sa treba starať viac alebo menej. Aj preto je dobre aby sme vedeli aké sú možnosti opatrovníctva a príspevky za opatrovníctvo. Úradne nás nikto informovať nebude a naši lekári „jak by smet…“.
Demografická krivka je neúprosná. Rodí sa čoraz menej detí, pribúda ľudí v seniorskom veku. Odborníci bijú na poplach. Na nejakú formu sociálnej služby bude odkázaných čoraz viac ľudí, pričom už dnes sú kapacity zúfalo poddimenzované. Preto je jednou z najväčších výziev pre rezort práce reforma financovania sociálnych služieb.
„Európska komisia vyslala predbežný signál a oznámila nám, že predbežne súhlasí s návrhom reformy a súhlasí aj s jej fázovaním. Vzhľadom na možnosti štátneho rozpočtu, na veľmi ťažkú konsolidáciu, ale aj na to, že na reformu potrebujeme pripraviť štátne informačné systémy, sme sa rozhodli ju rozdeliť,“ uviedol minister Tomáš.
Reforma by mala byť účinná od 1. januára budúceho roka, pričom platnosť prvej fázy sa predpokladá od 1. júla 2026 a zvyšok od 1. januára 2027. Parlament by mal teda zákon opäť prerokovať v skrátenom legislatívnom konaní. Jednou zo zmien je zavedenie príspevku na pomoc pri odkázanosti, pričom po novom ho bude dostávať samotná osoba odkázaná pomoc, ktorá rozhodne o tom, či ho použije na opatrovanie v domácom prostredí svojimi príbuznými alebo na domácu opatrovateľskú službu inými pracovníkmi.
Výška tohto príspevku by sa mala odvíjať od stupňa odkázanosti, ktorých je celkovo päť. Pre piaty najťažší stupeň odkázanosti na pomoc ide o sumu 1010 eur, ak sa v tomto stupni nachádza dieťa, príspevok bude vyšší ešte o 200 eur. Štvrtý stupeň odkázanosti bude na úrovni 830 eur a v prípade dieťaťa sa rovnako navýši o 200 eur.
Tretí stupeň by mal obsahovať sumu 600 eur, druhý stupeň 460 eur a prvý stupeň 230 eur. Tomáš zdôraznil, že pri piatom a štvrtom stupni odkázanosti bude možné použiť príspevok aj na neformálnu starostlivosť, teda na opatrovanie v domácom prostredí príbuznými. Pri prvých troch stupňoch bude možné celý príspevok vyžiť len na formálnu starostlivosť pre ľudí, ktorá je podporovaná štátom či formálnymi inštitúciami.
“Popri neformálnej činnosti budú môcť odkázaní ľudia na pomoc využiť aj 80 hodín mesačne na formálnu starostlivosť. Zmenou je tiež to, že príspevok na pomoc pri odkázanosti budú môcť využiť až traja opatrovatelia, pričom v súčasnosti to bolo obmedzené len na jednu osobu. Navyše sa opatrovateľom nebude siahať na príjem, ak budú popri opatrovaní aj pracovať.”
Reforma zavádza tiež zmenu vo financovaní pobytových zariadení, konkrétne tých neverejných, ktoré po novom budú spolufinancovať vyššie územné celky (VÚC). Financovanie verejných aj neverejných pobytových zariadení pôjde cez stanovené paušály, kategorizované podľa druhu zariadenia a poskytovanej sociálnej služby.
Novinkou by malo byť zavedenie novej pozície, a to pracovníka dlhodobej starostlivosti, ktorého plat bude na úrovni sanitára v nemocnici a všetky jeho ošetrovateľské úkony budú preplácať zdravotné poisťovne. Rezort vníma tiež už dlhodobo problémy v oblasti sociálnych služieb. Aktuálne preto diskutuje s ministerstvom financií o tom, že ak sa na budúci rok nebudú v tejto sfére valorizovať platy, tak by sa mohol predĺžiť takzvaný stabilizačný príspevok pre zamestnancov v sociálnych službách. Ten zaviedla ešte predchádzajúca vláda a končí vo februári 2026. Preto šéf rezortu práce navrhuje jeho predlženie o jeden rok, keďže niektoré zmeny reformy začnú platiť až od roku 2027.
Anna Grahamová – predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb (APSS) ocenila zavedenie novej pozície pracovníka dlhodobej starostlivosti, pričom očakáva, že aj týmto spôsobom sa podarí prilákať mladých ľudí do sociálnych služieb. Táto pozícia by im mohla podľa nej umožniť kariérne sa posúvať od pracovníka dlhodobej starostlivosti napríklad k praktickej sestre.
Poskytovanie príspevku bude prepojené s reformou posudkovej činnosti, pričom dôjde k presunu pôsobnosti v tejto oblasti z obcí a vyšších územných celkov na úrady práce. Podkladom bude posudok, ktorým sa určí stupeň odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej osoby. Výška príspevku na pomoc pri odkázanosti bude závisieť od stupňa odkázanosti človeka, bez ohľadu na jeho príjmové a majetkové pomery. Pohybovať sa bude od 200 do 1000 eur podľa stupňa odkázanosti.
Po priznaní príspevku bude mať odkázaná fyzická osoba možnosť rozhodnúť o jeho využití jednou z troch možností, resp. ich kombináciou:
1. spolufinancovanie vybraných druhov sociálnych služieb poskytovanej terénnou formou, ambulantnou alebo pobytovou formou v zariadení sociálnych služieb,
2. neformálna starostlivosť v stupni odkázanosti IV a V alebo
3. spolufinancovanie sociálnej zložky dlhodobej starostlivosti vo vybraných zdravotníckych zariadeniach.
Zásadnou novinkou je princíp tzv. osobného rozpočtu. Ten zabezpečuje, aby mala osoba odkázaná na pomoc plnú kontrolu nad tým, kto a akým spôsobom jej pomoc poskytne. Po získaní príspevku bude samotný odkázaný rozhodovať o tom, či si vyberie sociálne služby, ktoré môžu byť poskytované terénnou, ambulantnou alebo pobytovou formou v zariadeniach sociálnych služieb alebo neformálnu starostlivosť, ktorú im poskytnú rodinní príslušníci alebo iné blízke osoby.
Zdroj: Asociácia poskytovateľov sociálnych služieb
Kde nato zoberie MPaSV prostriedky?
Zníženie o 150 miliónov eur sa udeje vďaka opatreniu rezortu práce voči zamedzeniu fiktívnej dočasnej práceneschopnosti (PN). „Už teraz pripravujeme veľmi rýchlo ďalšie sprísnenie legislatívy smerom k péenkám, ktoré by malo šetriť prostriedky aj na budúci rok,“ uviedol Tomáš. Pokiaľ ide o rok 2026, ministerstvo bude podľa Tomáša šetriť na tovaroch a službách, zahraničných cestách, ale i prepúšťaním zamestnancov.
Ďalšie zmeny, ktoré prispejú k zníženiu výdavkov, sa týkajú nastolenia poriadku napríklad v dávke v hmotnej núdzi a projektu Práca namiesto dávok. Jeho princípom je, že každý, kto odmietne vhodnú pracovnú ponuku z úradu práce, príde o pomoc v núdzi, respektíve mu bude krátená. Rovnako je to aj krátenie dávky v nezamestnanosti od štvrtého mesiaca, čím chce rezort motivovať ľudí, aby čím skôr nastúpili na pracovný trh.
———-
od Pavol Bada | 17. mar 2025 | Monitor |
Prečo dávam priestor p. Černekovi, ktorého som prezentoval v článku Monitor-zo-zhromazdenia- 9.2.2025 ?
Na verejnosti sa objavil nový anonymný kanál, ktorého obsahom sú príspevky s fotografiami desiatok bežných ľudí, aktivistov, novinárov i politikov. Kanál ich označuje za liberálov: „Dosť bolo schovávania sa! My Vám oblečieme dresy.“
Samotné príspevky o jednotlivých ľuďoch zahŕňajú galériu ich ukradnutých fotografií, negatívne podfarbený popis osoby a odkaz na jej profil na sociálnych sieťach.
Tieto odkazy typicky slúžia na to, aby sa podráždení odoberatelia kanála mohli prísť ventilovať priamo na profil alebo do súkromných správ šikanovaných terčov. Napriek tomu, že kanál vo svojom popise uvádza, že netoleruje šikanu.
–
Prevzatý článok p. Jozefa Černeka:
Spravili zo mňa terč a ja sa hnevám na seniorov (niektorých). Prečo?
Pod mojou fotkou na zozname “nepriateľov” sa objavila veta: “viem, kde jeho dieťa chodí do škôlky…”
Toto už nie je hra. Toto nie je politická diskusia. Toto je prekročenie hranice, za ktorou neexistuje slovo demokracia.
Fakty? Tak poďme na ne.
Vystúpil som na pokojnom zhromaždení 7.2.2025. Niektorí ho volali protest. Oprávnene, veď väčšina rečníkov kritizovala súčasnú vládu. Neviem, či už predtým alebo až potom, niekto vytvoril zoznam “nepriateľov”. Tých, ktorí si dovolili mať názor. Ktorí si dovolili vystúpiť a povedať: “Nie, takto to nechceme.”
A v tomto zozname? Moja fotka s dúhovou vlajkou. Moja fotka s pani prezidentkou. Moje zamestnanie, moje aktivity, moje “prehrešky”. Aký je môj zločin? Že som umožnil diskusiu Denníka N? Že som ako riaditeľ Domu Matice v Komárne ponúkal priestor na diskusie a predstavenia? Že sme pred voľbami ponúkli priestor aj aktuálnemu prezidentovi, hoci nakoniec neprišiel?
Len na margo “umožnenia” – rád by som pozval aj prezidenta Pellegriniho. Na premiéru nášho predstavenia. Pretože to je normálne. Tak ako som privítal Gašparoviča. Tak ako som privítal Čaputovú. Prezident krajiny patrí medzi ľudí, ktorí tvoria kultúru, ktorí ju podporujú, ktorí oceňujú prácu umelcov. Tak by to malo byť. V normálnej spoločnosti.
Ale kde sme sa to dostali teraz? Privítať hlavu štátu bude teraz vždy problém jednej alebo druhej strany? To naozaj takto chceme?
Hnev, ktorý neviem pomenovať.
Tento zoznam sa spočiatku šíril najmä medzi seniormi. A ja im rozumiem. Sú to ľudia, ktorí budovali túto krajinu. Ľudia, ktorí sú dnes vystrašení. Ľudia, ktorí veria, že iba jedna politická strana ich vypočuje, že iba jedna garnitúra ich ochráni. Nemám sily ani možnosti im vysvetliť, že to tak nie je. Môžem iba pozorovať, ako sa ich strach premieňa na nenávisť. Ako si hľadajú nepriateľa. A ako sa ním stávam ja.
A potom to prišlo.
Keď som si prečítal tie vety pod mojím menom, zmazal som si Facebook z mobilu. Začali mi chodiť správy. Tie, ktoré si nikto nechce prečítať. Tie, ktoré ti rozbijú pokoj. Som citlivejšej povahy a tak sa stalo, že to, čo sa deje v našom štáte a s našim divadielkom, mi zhoršilo insomniu. Môj útlm Facebooku nebol aktivizmus. Bol zdravotná nevyhnutnosť.
A že som za to vďačný? Áno, je mi lepšie.
Ale ono to neskončilo. Práve naopak – minulotýždňové udalosti to posunuli do inej roviny. Tieto zoznamy poslúžili extrémistom. Nie ako politický nástroj, ale ako poľné revíry. Začal sa lov. Nie len v komentároch, ale v reálnom svete. A vieme dobre, kam to vedie. Už sme tu mali deti, ktoré spáchali samovraždu. Už sme tu mali útoky na lekárov, na policajtov, na nevinných ľudí. Už tu nie sú medzi nami ľudia, ktorí zaplatili najvyššiu daň. Len preto, že sa niekto rozhodol. A zaplatil.
A žiaľ, keď sa medzi hnev a extrémizmus zamieša aj dieťa, už to nie je “iba” kyberšikana. Už je to niečo, čo sa nedá ospravedlniť.
Problém, ktorý nikto nerieši.
A viete, čo je na tom najhoršie? Že u nás nemáme žiadnu ochranu pred extrémizmom. Môžem podať trestné oznámenie. Mám na to právo a ja som ho aj využil. Ale tam to končí.
Polícia je v tomto bezmocná. Na sociálnych sieťach sa dá konať až vtedy, keď sa niečo stane v reálnom svete. A keď sa niečo stane, budeme opäť rozprávať o tragédii. O tom, že sa to dalo zastaviť. Ale v tej chvíli už bude neskoro.
Niekto pod moju fotku, ktorá je evidente zverejnená za účelom šikany a navádzania na trestný čin, napísal: “viem, kde jeho dieťa chodí do škôlky…” A tak sa ako otec dieťaťa pýtam, najmä vás, milí seniori, milé babičky a dedkovia… Toto ste chceli? Je toto podľa vás v poriadku? Alebo vás to bude zaujímať až keď to bude predmetom správ v hlavných spravodajských médiách. A čo vlastne chcete vidieť, postačia slzy alebo potrebujete aj krv? Krv detí? Zastavte, prosím vás, zlo, kým nebude neskoro. Dnes som to ja a moje dieťa, ale zajtra to môže byť váš príbuzný. Zastavme to, kým nebude neskoro.
Nesmie byť neskoro.
Nechcem živiť strach. Ale odmietam mlčať. Pretože tu netreba veľa. Tu stačí jedna jediná vec. Nezdieľať to, čo môže ublížiť. To je všetko. Predtým ako kliknete na “zdieľať”, predtým ako zapnete CAPS LOCK, skúste si predstaviť, ako by vám bolo, ak by na tej fotke bol váš syn, vaša dcéra. Ak by ten komentár bol o vašom vnúčatku. Ďakujem, že to zvážite.
Jozef Černek
od Pavol Bada | 9. feb 2025 | Monitor |
Toto vystúpenie poskytuje jasný postoj pána Jozefa Černeka z Komárna a tísícok obyvateľov Slovenska a vysvetľuje prečo prebiehajú na Slovensku zhromaždenia takou intenzitou.
S takýmto názorom sa stotožňujem, po získaní súhlasu autora zverejňujem jeho (krátený) prejav na zhromaždení v Komárne.
Webmajster bezpzlozky.eu.
_ – – – – —-
Čo som povedal na zhromaždení?
Pravda a sloboda sa kúpiť nedajú. Na FB sa na mňa spustil lov.
Jozef Černek, Komárno
Priatelia, dobrý večer!
Od momentu, ako sa objavilo moje meno v programe, čakal som na inštrukcie… Od Soroša, Šimečku… Dokonca aj gruzínsky slovník som mal pripravený! A viete, čo? Nič! Nič mi neprišlo. Zabudli na mňa! Zase raz. Tak som si napísal niečo sám.
Milí spoluobčania,
ja tu dnes nestojím preto, že chcem povaliť vládu. Osobne si myslím, že keby boli voľby o pol roka, karty by sa rozdali viac-menej rovnako, možno by nám parlament len zas trochu zhnedol. A úprimne? Nám v divadle by ani výmena moci nepomohla. Ani opozičných politikov nedokážem presvedčiť, aby sa prišli pozrieť na to, čo sme za 20 rokov s našim divadielkom dokázali. Oni Maticu neznášajú a chcú ju zavrieť. Hotovo. Jedni sa nás snažia zrušiť, druhí na nás kašlú. Ja si jednoducho nerozumiem s politikmi naprieč celým spektrom. Lebo nie som ochotný zradiť slobodu divadla a umenia. Žijem v presvedčení, že politika a politici, vrátane ministrov, majú slúžiť občanom, a nie naopak. A tak má napríklad aj ministerstvo kultúry slúžiť divadlám. A divadlá sa nemajú čo skláňať pred ministerstvom…
Nestojím tu preto, aby som kričal s davom. Stojím tu preto, lebo mám dve deti.
Jedno z nich pôjde v septembri prvýkrát do školy. A s manželkou sa rozhodujeme medzi školou, kde sa prepadla podlaha a školou, kde opadáva omietka. Rozhodujeme sa len podľa učiteľky – či tam ešte bude niekto, kto to s touto krajinou nevzdal. A to začína byť vzácne.
Keď moje deti ochorejú, majú skvelú detskú lekárku. Ale je v dôchodkovom veku. A viete, čo sa stane, ak sa rozhodne odísť? No nič. Náhrada za ňu nie je. A nikoho to netrápi. V Komárne čoskoro nebudeme mať ani pľúcneho lekára. A nikoho to netrápi. V okrese Komárno už viac ako 5000 ľudí vraj nemá zubára – a bude to len horšie. Milí Komárňania, aj vás rozbolel zub cez víkend? Tiež ste museli ísť na pohotovosť až do Šurian alebo Nitry? Tak viete, o čom hovorím.
A toto by mala riešiť vláda! Nie hľadanie „triedneho nepriateľa“. Namiesto toho sledujú na sociálnych sieťach, kto má aký názor, a podľa toho sa tu rozdávajú funkcie a peniaze. To nie je vládnutie, to je šikana a cesta do pekiel.
Výchova vraj je základ. Ale kde sú teda tie školy, ktoré deťom dajú dôstojné podmienky? Kde sú učitelia, ktorých si spoločnosť váži? Kde sú vedci, ktorých sa bude vláda zastávať?
Keď som bol dieťa, hovorili nám, že kradnúť sa nemá. Že lož je zlá. Že pravda je dôležitá. Prečo to prestalo platiť s príchodom tejto vlády?
Viete, ako to vidím ja?
Prišiel vírus. A niekoľko ľudí, vystrašených, začalo pochybovať o všetkom, čo nás na školách naučili. Že tí najmúdrejší pôjdu študovať medicínu, aby ľudí liečili. A tí najmúdrejší z múdrych – medicínsku vedu. Aby hľadali nové spôsoby liečby. A toto sa zrazu začalo spochybňovať. Zrazu krikľúni nahradili (nie všetci úplne múdri alebo vzdelaní) vedcov. Začali určovať témy a ohýbať pravdu. Najprv len preto, aby boli zaujímaví. Fakty sú často nudné, tak ich nahradili hoaxy. Polopravdy, klamstvá. Jednoduché, ale dobre vyzerajúce lži. A časť ľudí v strachu začala veriť miesto funkčnému systému hoaxerom. A tí získavali stále viac a viac pozornosti. Nie pre pravdu, ale pre jednoduché skratky a polopravdy. A začali sa v tom vyžívať. Niektorí vedeli, že klamú, niektorí už ani nie. Vyžívali sa v tom, že majú publikum – asi 20 % prestrašených ľudí. Zvyšok sa nestaral alebo zo slušnosti mlčal. Lebo taká je demokracia. Každý má právo na názor.
Hoaxeri získali divnú slávu. Nie pre múdrosť, ale pre hlučnosť. A tu si niekto z nich uvedomil, že veď aha… tých 20 % na vládnutie vlastne stačí. “Poďme len dookola opakovať tie naše lži, poďme nenávidieť, poďme útočiť. Ovládnime diskusie a o zvyšok sa strach postará.” A vyšlo im to. A tak sa stalo to, že tí, čo klamali, sa stali tými, ktorých máme počúvať. Slušní ľudia mlčali, lebo len žasli nad tým, čo sa deje.
Potom prišla vojna.
Veľká krajina napadla menšiu. Ešte raz. Veľká krajina napadla menšiu.
Vtedy sme všetci na chvíľu stíchli. Aj tí najhlučnejší. Aj tí najväčší klamári. Lebo keď vidíte trosky domov, keď vidíte matku so zavraždeným dieťaťom v náručí, keď vidíte tanky, ktoré nemajú v cudzej krajine čo robiť – vtedy sa aj tí najhlasnejší musia na chvíľu zastaviť.
Ale dlho im to nevydržalo. Uvedomili si, že toto je ich príležitosť a treba ju využiť naplno. Prišli s novým klamstvom: „Ukrajina si za to môže sama.“ „Nie je to naša vec.“ „Možno je to vymyslené.“
Áno, vo vojne umiera ako prvá pravda. Ale minimálne jeden fakt je daný: Veľká krajina napadla menšiu. Veľký šikanista si vybral slabšieho. A nás vždy učili, že sa máme postaviť na stranu slabšieho. Lebo keď sa spojí veľa slabších, šikanista nevyhrá. Ale ak sa šikanistu bojíme a začneme sa mu klaňať, on nás nebude považovať za partnerov. Bude nás považovať len a len za otrokov.
A preto som tu. Nie preto, že chcem kričať hlasnejšie ako oni. Ale preto, že nemôžeme mlčať. Lebo klamstvo víťazí, keď dobrí ľudia rezignujú. A to, že dnes stojíme tu, znamená, že sme nerezignovali.
Pracujem s mladými ľuďmi. Mnohí z nich odchádzajú do zahraničia… A mimochodom, nikto do Ruska. Všetci na Západ. Časť z nich na politiku rezignovala, pretože si myslia, že politika je len o klamstvách na sociálnych sieťach. Že je to len o tom, kto najhlasnejšie kričí jednoduché lži a tým si zabezpečí 20 % v parlamente.
Chcem, aby videli – oni aj moje deti – že politika sa dá robiť aj slušne a cez pravdu. Preto som tu. Ja túto krajinu neopustím, lebo ju mám rád. Mám rád Slovensko, mám rád Komárno. A chcem, aby tu ostali aj moje deti a moji priatelia. Chcem, aby to mladí ľudia s touto krajinou nevzdávali. Pravdou a láskou sa dá zvíťaziť. Len sa nesmieme báť.
Nechcem svet, kde moc patrí tým, ktorí sú najhlasnejší. Chcem svet, kde moc patrí tým, ktorí sú múdri a spravodliví. Nechcem krajinu, kde pravda neznamená nič. Kde sa na školách, divadlách a nemocniciach šetrí, ale na klamstvách nikdy.
A hlavne – nechcem, aby moje deti vyrastali v strachu a lži.
Dnes je na nás, či sa koleso dejín bude točiť dopredu – alebo ho necháme otočiť späť. A ja viem jedno: ja ho otočiť späť nedovolím.
Naša vláda dnes hrá na dve strany. Nám budú hovoriť, že nechcú vystúpiť z EÚ ani z NATO, ale do Moskvy chodia s ohnutými chrbtami. A kto sa pred šikanistom skláňa, ten sa stáva jeho otrokom.
A ak dovolíte, na záver kúsok z básne ktorú poznáte.
..detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Priatelia,
odkedy som oznámil, že sa slobodne zúčastním tohto zhromaždenia, dostávam správy: „Stracate podporu.“ „Nikto už nepríde na vaše predstavenia.“ „Skončili ste!“ No možno aj áno. Ale ak skončí naše divadlo len preto, že som slobodne prejavil názor, tak to len potvrdzuje, aký veľký problém naša krajina má. V našom divadielku máme voličov z celého spektra našej politickej sféry, ale nikdy sme to neriešili. V našom divadle máme slobodu a demokraciu. A ak máme preto skončiť, tak to asi tak má byť.
Ale túto nedeľu ešte určite hrať budeme Helenku. Príbeh o neobyčajnej žene. Prestála, keď ju dvakrát politika vyhnala z vlastného domu, prestála smrť svojho dieťaťa. Ale nikdy nezanevrela na ľudí a na lásku. A tento príbeh je dnes dôležité vidieť – možno viac ako inokedy. Ak môžete, príďte. Hráme o 16:00.
Ďakujem za pozornosť.
Jozef Černek, Komárno
———
Pre spestrenie pripájam niekoľko fotiek z vystúpenia súboru REBELI pri Dome Matice Slovenskej v Komárne ktorého vedúcim a tanečníkom bol (je?) aj p. Černek.
Najnovšie komentáre: