Tvrdé dáta ukazujú pravdu

od Pavol Bada | 27. máj 2026 | Monitor | 27 komentáre

Mýtus o chudobnom susedovi z 90. rokov definitívne padol.

Zabudnite na trhy v Novom Targu. Z chudobného príbuzného z 90. rokov vyrástol ekonomický predátor, ktorý úspešne dobieha Európu a Slovensku nastavuje nepríjemné zrkadlo. Kým my prešľapujeme na mieste a bojujeme so skostnateným systémom, oni riskujú a vyhrávajú. Kde presne sme urobili chybu?
Predstava o Poľsku ako o chudobnom severnom susedovi, kam sa v deväťdesiatych rokoch chodilo na trhy do Nového Targu nakupovať lacný textil, je definitívne minulosťou. Ak dnes niekto na Slovensku alebo v Česku stále žije v tomto stereotype, tvrdé ekonomické dáta ho rýchlo vyvedú z omylu. Náš oveľa väčší severný sused prešiel masívnym ekonomickým rozvojom a nielenže úspešne dobieha Európu, ale v mnohých ohľadoch necháva za sebou aj nás.

Ako hovorí český ekonóm Miroslav Zámečník, poľský úspech nie je dielom náhody, ale priamym dôsledkom dravosti, strategického plánovania a odvahy riskovať. Ukazuje nám totiž nepríjemné zrkadlo: kým Varšava rástla, Praha a Bratislava začali doplácať na vlastnú skostnatenosť, prebujnenú byrokraciu a strach zo zmien.

Kríza ako zrkadlo pravdy a odvaha riskovať
Zlomový moment, kedy sa cesty Poľska a Česka so Slovenskom začali výrazne rozchádzať, nastal počas globálnej finančnej krízy v rokoch 2008 a 2009. Kým väčšina vyspelého sveta čelila hlbokej recesii a prepadu hrubého domáceho produktu (HDP), Poľsko sa ako jediná krajina v Európskej únii udržalo nad nulou. Tento úspech nebol náhodný, ale bol výsledkom dvoch odlišných ekonomických prístupov.

Česká ako aj slovenská ekonomika sú extrémne otvorené a pupočnou šnúrou naviazané na nemecký export. Akýkoľvek výpadok u západných susedov sa okamžite prejaví doma.

Navyše, keď prišla kríza, vtedajší český minister financií Eduard Janota naordinoval krajine prísny fiškálny konzervativizmus – teda drastické škrty a konsolidáciu rozpočtu. Výsledkom bola dvojitá recesia a ekonomická stagnácia.

„Poliaci na to išli úplne opačne. Využili výhodu o niečo väčšej a uzavretejšej domácej ekonomiky, dohodli si aranžmány s Medzinárodným menovým fondom a spustili masívnu fiškálnu expanziu. Zjednodušene povedané: namiesto šetrenia začal poľský štát obrovské peniaze sypať do ekonomiky, predovšetkým do výstavby infraštruktúry a diaľničnej siete,“ vysvetľuje Zamečník.

Tento masívny štátny impulz udržal krajinu v raste, zatiaľ čo Česi a Slováci sa utápali v šetrení. Každé percento HDP, ktoré Poliaci investovali, prinieslo vďaka vysokej domácej spotrebe oveľa väčší efekt, než by mal v malých otvorených a proexportne orientovaných ekonomikách.

Diaľnice verzus rozhľadne a fiktívne penzióny
Strategické myslenie Poliakov sa najlepšie ukázalo na tom, ako dokázali naložiť s európskymi peniazmi. Rozdiel v prístupe k eurofondom medzi Poľskom a nami je priam hmatateľný.

Poliaci vzali európske miliardy a vybudovali za ne modernú, strategickú infraštruktúru – tisíce kilometrov nových diaľnic a rýchlostných ciest, ktoré dnes spájajú celú krajinu. „A ako dopadlo Česko? To sa stalo európskym unikátom v počte rozhľadní. Postaviť rozhľadňu je totiž administratívne jednoduché, netreba na to zložité stavebné povolenia a peniaze sa rýchlo „minú“,“ dodáva s miernym sarkazmom Zámečník.

Slovenský príbeh s eurofondmi je ešte smutnejší. U nás sa bruselské peniaze namiesto strategických investícií často prehajdákali v korupčných kauzách. Typickým príkladom boli dotácie na vidiecke penzióny, z ktorých sa nakoniec vykľuli súkromné luxusné sídla pre vyvolených. Keď potom ľudia vidia, že v Česku musel kvôli podozreniam z kradnutia eurofondov chodiť po súdoch aj samotný premiér, pôsobí to síce výchovne, no stratený čas a peniaze to krajine nevráti. Na Slovensku sa podľa Zámečníka navyše kradlo s oveľa menším strachom z následkov.

Syndróm „smrádku, ale teplúčka“ a zablokovaný rozvoj
Jedným z najväčších balvanov, ktoré brzdia rozvoj Česka a Slovenska, je byrokratický aparát a legislatíva, ktorá dáva minoritným záujmovým skupinám obrovskú moc zablokovať akúkoľvek stavbu. V Česku sa proces povoľovania veľkých projektov zacyklil.

Veľký podiel na tom má takzvané rozpočtové určenie daní. „České obce nemajú takmer žiadnu finančnú motiváciu na to, aby na svojom území privítali nového investora alebo továreň. Daňový systém je nastavený tak, že z úspechu danej firmy obec takmer nič neuvidí. Miestni obyvatelia tak v každom novom projekte vidia len diskomfort – prach, hluk, kamióny a zničené cesty. Keďže z toho nemajú existenčný profit, radšej stavbu zablokujú,“ pokračuje Zámečník.

K tomu sa pridáva pasca plnej zamestnanosti. V situácii, kedy je na trhu nedostatok ľudí, neohúrite obyvateľov novou fabrikou. Existujúce miestne podniky vidia v novom investorovi len nežiaducu konkurenciu, ktorá im preplatí zamestnancov, a preto robia všetko pre to, aby prostredníctvom neustálych odvolaní výstavbu stopli. Výstižným príkladom je plánovaná výstavba obrovskej továrne na batérie (gigafactory) na severovýchode Moravy, ktorú miestni obyvatelia v referende zmietli zo stola.

Podobný silný odpor zažili aj Šurany na Slovensku, hoci tam sa projekt napokon podarilo pretlačiť. V Poľsku je prístup k investorom diametrálne odlišný. Samosprávy tam súťažia o to, kto priláka lepší biznis. Podľa ekonóma tamojší miestni politici vedia, že ak sa k investorovi budú správať zle, nebudú mať peniaze a ľudia ich poženú k zodpovednosti. V Poľsku sa pre investorov rozprestierajú červené koberce, zatiaľ čo u nás sa špekuluje s pozemkami. V Česku legislatíva umožňuje vykupovať pozemky pre infraštruktúru až za osemnásobok ich odhadovanej ceny, čo vytvára ideálne prostredie pre špekulantov s privilegovanými informáciami.

Zámečník jasne nastavuje zrkadlo českej a slovenskej spoločnosti a hovorí bez servítky: „Prečo chcete byť bohatí, keď robíte všetko pre to, aby ste boli chudobní? Nezáviďte Poliakom. Urobte to, čo oni, a možno sa vám tiež bude dariť.“

Obe naše krajiny podľa neho trpia kultúrnou averziou voči riziku. Zatiaľ čo Poliaci sú odvážni a draví, my uprednostňujeme status quo. „V Česku sa pre tento prístup udomácnilo trefné príslovie: „smrádek, ale teploučko,“ tvrdí.

Sebavedomie veľkého národa a dravý kapitalizmus
V neposlednom rade rozdiely nájdeme aj v tom, ako prebehla ekonomická transformácia a privatizácia po páde socializmu. V Poľsku sa privatizovalo najmä cez varšavskú burzu. Vďaka tomu majú Poliaci dodnes neporovnateľne agilnejší kapitálový trh plný mladých, dravých firiem, ktoré si zvykli chodiť po peniaze na burzu.

Bratislavská burza je v porovnaní s tým paródiou a tá pražská je oproti Varšave len drobným hráčom. Poľská ekonomika sa opiera najmä o silný domáci kapitál a vplyv štátu. V Česku a na Slovensku naopak dominuje zahraničný kapitál – haly a automobilky lemujú naše diaľnice, no zisky z nich často odtekajú do cudziny. Česko má síce vďaka inému modelu privatizácie viac miliardárov, ktorí dokážu na stôl položiť sto miliónov dolárov a investovať ich v zahraničí (často preto, že doma pre byrokraciu niet príležitostí), ale Poľsko má silnejší ekonomický substrát priamo doma.

Naši severní susedia majú taktiež v sebe zakorenené silné sebavedomie veľkého národa. Na rozdiel od Švédov, ktorí sa napriek desiatim miliónom obyvateľov necítia malí, Česi a Slováci trpia komplexom malého národa. „Poľské sebavedomie dnes, ruka v ruke s ekonomickým úspechom, rastie kvadratickým tempom. Ich manažérsky štýl je oveľa tvrdší a dravší ako u nás. V Česku a na Slovensku ľudia obľubujú svoju pohodu – „tabáček“ –, zatiaľ čo v Poľsku pulzuje čistá, energická kapitalistická súťaživosť,“ približuje Zámečnik.

Wellness, bicykle a zmena prestíže
Tento posun je viditeľný aj v bežnom živote. Podľa neho v minulosti sa Slováci pri cestovaní porovnávali najmä s Maďarskom, ktoré v 80. a 90. rokoch vnímali ako to rozvinutejšie a slobodnejšie miesto. To sa však skončilo, Maďarsko po rokoch chýbajúcich investícií viditeľne schudobnelo. Dnes sa všetci hrnú do Poľska.

Česi aj Slováci masovo objavujú poľské wellness rezorty v Krkonošiach či Tatrách. Kým na slovenskej strane Tatier po osemnástej hodine večer skapal pes, na poľskej strane v Zakopanom to žije. Poľské hotely a služby sú novšie, modernejšie, na vyššej úrovni a paradoxne za nižšie ceny. Čoraz populárnejšie sa stáva aj poľské pobrežie Baltu, najmä po tom, čo tradičné destinácie ako Chorvátsko extrémne zdraželi.

Zmenil sa aj samotný poľský turista. Miroslav Zámečník spomína na 90. roky, kedy bol cyklista na poľskom vidieku väčšinou dedinčan vracajúci sa tackavo z krčmy. Dnes sú poľské cyklotrasy plné rekreačných športovcov na špičkových bicykloch a v drahom športovom výstroji. Poľsko skrátka zbohatlo na osobnej úrovni a niekdajší rešpekt či dešpekt zo strany Čechov a Slovákov definitívne zmizol.

Ak chcú Česko a Slovensko opäť nakopnúť svoj rast a nestratiť s Poľskom kontakt nadobro, musia sa zbaviť legislatívnych bŕzd, zjednodušiť investičné procesy a dať samosprávam jasnú finančnú motiváciu na rozvoj. Dane totiž nie sú ten hlavný problém – tie máme všetci plus-mínus rovnaké. Problém je v hlave, v prístupe a v odvahe chcieť skutočne uspieť.

Martin Odkládal, redaktor /aktuality.sk/

.