Informácie a diskusia o histórii a aktuálnych otázkach vojenstva a bezpečnosti, sociálnych otázkach a činnosti neziskových organizácií

Časť I/7.2015

… ani neviem, kde začať! Spomienky sa mi ako lavína, či vodopád, začali v hlave preháňať, akosi neusporiadane. Jedna cez druhú. Neorganizovane, nevojensky, neoficiersky! Ladom, skladom, nerešpektujúc desaťročia, jednotlivé etapy rastu, formy nadobúdania vedomostí. Neutriedená zmes (guča, hŕba) kamarátov, spolužiakov, spolubojovníkov, súputníkov, učiteľov, profesorov, náčelníkov, veliteľov. Nuž pravdou je, že za 68 rokov života sa toho nahromadí až po „plafón“, teda v ženijno-pontonierskej „hantírke“ nad čiaru ponoru! Predsa len, určitú super fasa extra príma ultra vagáň špeciálnu skupinu, alebo ak chcete „kastu“, v mojom živote vytvorili a duševne aj naďalej vytvárajú pedagógovia. A vojenskí zvlášť!!! Bolo by potrebné začať po poriadku, teda od základnej školy, cez stredné, vysokú, až po špeciálne, ale Paľkovi Badovi som bol prisľúbil moje spomienky na modelovanie, výchovu, výcvik, aj prax pod drobnohľadom ženijných expertov, pedagógov, …, náčelníkov, veliteľov! Pokúsim sa ich usporiadať do logickej náväznosti, tak ako ma sprevádzali od augusta roku 1966 po dnešok! Pekne po poriadku, jedného po druhom, systematicky! Pretože, ako to vravieval jeden z mojich najbližších a najobľúbenejších, s ktorým som mal tú česť byť aj v kolegiálnom vzťahu, mjr. Alojs Podžorný alias „Flekaty Ďabel“, B. P. & R. I. P: „Bordeľ v lanovy, smrt ženystu“!

 

Svoje „sapérske curriculum vitae“ by som mohol nazvať aj ako: „Od lekára v snoch, po ženijného špecialistu v reále“! 27. augusta 1963 som totiž ako pubertiak resp. adolescent, vo svojich 15 rokoch, 9 mesiacoch a 12 dňoch rozvíjajúceho sa života, „narukoval“ do žižkárne (VŠJŽ) na La Franconi v Bratislave. Vo svojich predstavách som si naprogramoval, že po maturite budem pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu na Vojenskej lekárskej fakulte v Hradci Králové. Obdivoval som a podnes obdivujem vojenskú medicínu a vojenských chirurgov zvlášť a vo fantázii som sa už videl v bielom plášti operatéra zachraňujúceho ľudské životy. Zobudil som sa a vrátil do vojenskej reality veľmi rýchlo. Tu, na žižkárni, získate maturitné vysvedčenie a pokračovať budete tam, kde vás ČSĽA bude potrebovať! Svoje sklamanie som riešil, dobrovoľne priznávam a ešte aj teraz sa červenám aj za ušami, typicky postpubertálne vzdorovito, až som skončil s 18 mesačným trestom odňatia slobody s podmienkou na 3 roky. Naozaj sa nemám čím chváliť! Ale to už je o inom, aj keď sa ešte raz k tejto skutočnosti, kvôli nadväznosti deja, neskôr vrátim. Skrátka, zmaturoval som! Do tanku som bol vysoký, behať so samopalom sa mi nezdalo atraktívne, v Bratislave som mal bohaté možnosti rozvíjať svoje športové aktivity, zvolil som si ŽTU v bratislavských Kutuzovkách. Tak som sa stal ženijným učňom, elévom_špagátom. Neoľutoval som, neľutujem a nikdy ľutovať nebudem!

Ženijné Technické Učilisko (ŽTU) si ma do týždňa totiž navždy a naveky získalo svojou hlavou „pomazanou“ najvyššou, ktorú predstavoval a v praxi realizoval jeho „Zeus“, náčelník, veliteľ, plk. Ing. Alexander Gápeľ, B. P. & R. I. P. To bolo tak. V prvom augustovom dni roku 1966 sme, maturanti VŠJŽ z Bratislavy a z Moravskej Třebovej, po prvý raz prešli bránami Kutuzoviek. Po mesačnej dovolenke, mali sme totiž za sebou už viac ako rok vojenskej základnej služby (VZS), sme sa zvítali ako starí známi kamaráti spolužiaci. Bolo nás vyše dvadsať. Nech mi je prepáčené, ale napriek dobrej pamäti, už mi aj ona, pri mojom skoro 68 ročnom striebre vo vlasoch, sem tam vynecháva, zasekuje sa a „hapruje“, tak na všetky mená si za živého svätého nespomeniem! Ale určite tam so mnou boli aj Paľko Žiljak, Pišta Weiss, Lacík Krúpa, traja Jožkovia, čiže Filipeje, Janíček a Varga, potom aj Janko Schneider, Láďa Křetinský, Milan Kuzma, Janko Veselovský, Karči Štrbák a Vlado Cvik (ale tí poslední šiesti menovaní, po ukončení druhého roku VZS, odišli hľadať šťastie inam). Velil nám mjr. Weiss, ktorý denný režim, začínajúci rozcvičkou, na ktoré sme si počas troch rokov zvykli, dodržiaval v rozvrhu: poradová, strelecká, chemická, topografická, taktická a furt dookola. Všetko má svoje hranice. Veď sme už boli „starí mazáci“, štvrtý rok na „vojne“. Okrem samozrejmej vojenskej prípravy sme mali za sebou aj dve májové prehliadky v Bratislave a jednu dokonca v Ostrave. Nálada po nekonečnom „dookola“ bola „unter Hund“. V jeden večer koncom prvého týždňa „zabíjania času“ pred nástupom nováčikov, zasadalo (po ležiačky) „slamníkové valné zhromaždenie”. Bolo prijaté uznesenie: Ferry, rob niečo! Pakuj k náčelníkovi, nech dá nejakú robotu, lebo tu všetci tými večnými „trenýrovkami“ naskutku zdivieme, zbesnieme, zošedivieme. Mladý som bol, výrečný tiež, odvaha mi nechýbala a „papuľu“ som mal odjakživa „neumytú“ (to už v rannom detstve neraz komentovala aj moja nebohá predobrá mamka). Našťastie poriadku, argumentácii a slušnému chovaniu ma viedli už doma aj na žižkárni, „poradovec“ som bol vždy „excelentný“, tí čo ma poznajú dosvedčia, že nepreháňam, tak som „poverenie“ prijal. Hneď večer som si „vybigľoval maskáče a vypucoval kanady“, ráno som sa oholil, učesal a po raňajkách som „napochodoval“ pred „veľkého šéfa“ plk. Gápeľa. Nevyhodil ma. Naopak. Po mojom vzorovom vstupe do kancelárie a predstavení sa, zodvihol zrak a pre neho typicky, pravou rukou pokrútiac nosom, sa ma krátko opýtal: „čo máš“!? Povedal som po pravde a bez zakoktania, že nás je tu viac ako dve desiatky už vo štvrtom roku vojenskej služby a začíname opäť od začiatku. Nenechal ma dlho argumentovať! Náš nasledujúci krátky dialóg odznel asi takto! Opýtal sa. Priamo a jasne! Robiť viete? Vieme! Chcete? Chceme! Za kamarátov ručíš? Ručím! Ale nech sú ti všetci svätí na pomoci, ak mi urobíte hanbu! Koniec dialógu. Plukovník zodvihol telefón, vytočil číslo, pozdravil a povedal: predseda mám cez dvadsať chlapov na žatvu; aj V3S-ky dostaneš! Platí! Dovidenia! … a mne iba krátko: v pondelok ráno sa hlásite predsedovi JRD Dolany. Ostatné zariadi mjr. Weiss! Môžeš odísť! Brigádničili sme jedna radosť, hanbu sme neurobili, vínka sme popili a v návštevnej miestnosti ŽTU sa od septembra dlho objavovalo množstvo Katiek, Vinciek, Aničiek, Žofiek, …!
Bolo to dávno, bolo to krásne, urobili sme kus dobrej poctivej práce, ale ostali nám hrejivé spomienky. Tak si nás získal náš veliteľ vtedy najvyšší, ŽTU ako komplex a jeho učitelia vojenskí pedagógovia. Od prvých dní pobytu v objekte, hodín teoretickej výučby a praktického výcviku, nám svojim profesionálnym odborným vedením, ale aj čistým človečenstvom a ľudským prístupom, dávali najavo, že aj my „štartujúci špagáti“ patríme s nimi na jeden „pontón“, že sme ich kolegovia a nástupníci, pokračovatelia slávnej minulosti ženijnych-pontonierskych tradícií!

 

Doc. Ing. František Blaško, Ph.D., plk. v. v., bývalý veliteľ VÚ 6485 Sereď

Ženijná odbornosť si ma získala aj svojou rozmanitosťou a všestranným využitím vedomostí a zručností vo vojenskom odbornom, ale aj vo všeobecno-verejnom spoločenskom živote!!!
Nazdar kozáci! => Jarda Ptáček, náš ataman, (nech mu je zem ľahká!).

Fotky neskôr…

4 Komentáre na Spomienky veterána -Fero Blaško:

  • …éééj…veru niektoré mená mi čosi hovoria. Už som zvedavý na fotky. :bye:

  • Konečne mám o Tebe nejakú správu, srdečne pozdravujem.
    Kolega v Seredi
    J. Putirka

  • Ahoj kolegové,,
    srdečně Vás zdravím a děkuji za upozornení na “Článek veterána-ženisty”.
    S pozdravem plk. v.v. Ing. Lubomír Smolka.

  • p.Blaško, páči sa mi Váš príspevok. Prajem Vám pevné zdravie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

:-)
 
:-)
:good:
 
:good:
:negative:
 
:negative:
:wacko:
 
:wacko:
:bye:
 
:bye:
:yes:
 
:yes:
;-)
 
;-)
:scratch:
 
:scratch:
:-(
 
:-(
:unsure:
 
:unsure:
more...
 

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Kalendár udalostí
Nové komentáre: