Vyberte stranu

POZVÁNKA

Okresný úrad Bratislava

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Bratislavský samosprávny kraj
Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov

dovoľujú si Vás pozvať na pietny akt pri príležitosti

71. výročia SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA
27. augusta 2015 (štvrtok) o 15.00 h
pri Pamätníku SNP na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave.

 

Z priebehu osláv SNP v Bratislave
V týchto dňoch si pripomíname ďalšie významné, 71. výročie vzniku Slovenského národného povstania. Členovia nášho klubu svojou prítomnosťou podporili 27. augusta oslavy tohto výročia v Bratislave. Náš klub sa nedostal do protokolu osláv organizovaných Okresným úradom a tak zástupcovia klubu Dr. Jaroslav Junek, Ing. Milan Sobek, Ing. Jozef Halapin, Ing. Ľubomír Dubeň, JUDr. Marián Ďurina, Ing. Jan Macoun a Ing. Emil Bošanský, položili kyticu kvetov pred oficiálnou časťou k pamätníku SNP na námestí Slovenského národného povstania na ktorom je odkaz:

PAMÄTAJ ŽIVÝ, NA ROK ŠTYRIDSIATY ŠTVRTÝ,
KEĎ ODHODLANÍ NA SMRŤ POVSTALI PROTI FAŠISTICKEJ SMRTI.
SYNOVIA VERNÍ A HOLOU HRUĎOU ZAŠTÍTILI MAŤ.
TO BRONILI UŽ ZORE, KTORÉ ROZŽAL NA OBZORE STALINGRAD.

Pripomeňme a priblížme si stručne niektoré známe, či menej známe fakty, tak ako sme sa s nimi oboznámili pri štúdiu, z mojich poznámok a dostupnej literatúry.
Slovenskému národnému povstaniu predchádzala v roku 1944 komplikovaná situácia v strednej v Európe. Pomaly a isto sa približoval východný front, 19. marca obsadilo Nemecko susedné Maďarsko, čo malo vplyv na obyvateľstvo, ktoré reagovalo na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne dopomohla odbojovým skupinám, ktoré boli zakladané už od roku novembra 1941, keď bol zakladaním partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín poverený Jozef Lietavec.2)
Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne a vedením v Moskve. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska.
Na jar roku 1942 bol utvorený „Ústredný národný revolučný výbor“, no odozva verejnosti bola v tej dobe minimálna. Komunisti sa 22. marca 1942 pokúsili založiť na východnom Slovensku, v oblasti Humenného a Michaloviec partizánsku skupinu Petra Boroša – prvú z jánošíkovských družín, ktorú celkovo tvorilo asi 25 – 40 ľudí. Skupinu však 7. apríla 1942 prepadli žandári a Hlinkova garda. Skupina bola rozbitá a väčšina jej členov postupne zatknutá.
Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri partizánske jednotky (Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a od zimy 1943/1944 na východe jednotka Kukorelliho).

.
Na základe Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR1) z 12. decembra 1943 prebiehala príprava a výcvik partizánskych skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine pri Kyjeve. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola vysadená v priestore Liptovskej Osady (pri Ružomberku) prvá 11 členná partizánska skupina, ktorej velil npor. Piotr Alexejevič Veličko. Druhá skupina bola vysadená na Prašivej 6. augusta. Po tom boli postupne vysadzované ďalšie skupiny. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 skupín.
V polovici roku 1944 začali svoju činnosť jednotky Čapajev a Pugačov. V ďalších dňoch, 12. augusta prešla z Liptovskej Lúžnej do Kantorskej doliny skupina Piotra Alexejeviča Veličku a vytvorila tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lanuuuriena. Títo partizáni obsadili 21. augusta Sklabiňu a v nasledujúcich dňoch viedli akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne Kraľovanoch, na železničnej trati Horná Štubňa – Handlová a Horná Štubňa – Kremnica.

.
V Banskej Bystrici sa 24. augusta 1944 na Veliteľstve pozemného vojska zišli pplk. Ján Golian, plk. Viliam Talský, mjr. Július Nosko a Ján Ševčík3), kde na základe získaných správ o sústredení nemeckých divízií na južnej Morave, prišli k záveru, že slovenská armáda vystúpi na odpor, ak nemecké okupačné jednotky prekročia na západe rieku Váh po Žilinu, na severe Váh po Štrbu, a na juhu štátne hranice. Predpokladali, že okupácia sa začne v čase od 26. do 28. augusta.
V Martine 28. augusta skupina partizánov 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika, pri pokuse o odzbrojenie nemeckej vojenskej misie plk. Otta, zastrelila v Martinských kasárňach väčšinu členov tejto misie. V dôsledku toho veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah. Slovenská vláda 28. augusta s ním vyslovila súhlas. Nemecké jednotky 29. augusta 1944 začali okupáciu Slovenska.

.
Povstalecká armáda mala v prvých a nasledujúcich dňoch povstania k dispozícii:4)
– 16 peších práporov, 8 samostatných rôt, asi 46 000 pušiek, 4 000 samopalov, 2 700 guľometov, 200 diel a mínometov, 24 tankov(LT-35, LT-38, LT-40, PzKpfw IIIN), 4 stíhače tankov Marder II, 3 pancierové vlaky, 34 lietadiel.
– mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo nekompenzovali ani letecké dodávky vojenskej výzbroje zo ZSSR a USA.
– v neskoršom období, po strate množstva výzbroje pri ústupoch, chýbal aj najzákladnejší vojenský materiál ako pušky, samopaly a strelivo do všetkých druhov zbraní.

.

V partizánskych a povstaleckých jednotkách na Slovensku bojovali aj občania iných štátov. Počty sa rôznia, ako ukázali aj príhovory účastníkov osláv. Niektoré zdroje uvádzajú 80 000 až 130 000 Slovákov, Rusínov a Čechov, a až 8 000 občanov iných štátov. Sovietski občania (asi 3000), Bulhari, Poliaci (70-100 mužov), Juhoslovania (asi 100 mužov), Francúzi (asi 400 mužov), Židia (1650 osôb), Nemci (asi 80 osôb), Maďari (800 osôb), Angličanov a Američanov (dovedna asi 50 osôb) – celkovo antifašisti z vyše 20 národov.2)

Po potlačení povstaleckej armády partizánske jednotky sa uchýlili do horských oblastí po celej krajine a neustále pôsobili v nemeckom tyle ťažkosti. Nemecké velenie sa preto rozhodlo použiť všetky dostupné, a najbrutálnejšie praktiky proti podhorským dedinám, ktoré podporovali partizánov. Pri väčšine týchto akcií však umierali najmä civilisti. Nemecké jednotky a spolu so slovenskými kolaborantmi vypálili mnoho slovenských obcí a samôt.

.
Pripomeňme si tieto obce , samoty a obeti2):
– zavraždení vo Zvolene v miestnej väznici, kde po vojne bolo v masových hroboch v meste a okolí nájdených 128 popravených,
– vo Vinnom 30. októbra úplne vypálili 285 domov, čiastočne ďalších 120, 15 obyvateľov odvliekli do koncentračných táborov,
– 1. novembra nacisti pod Prašivou zavraždili 44 ľudí, v okolí boli neskôr odkryté ďalšie tri masové hroby s 25 obeťami.
– v Kremničke bolo pri viacerých masových popravách nemeckými vojakmi a príslušníkmi POHG od 5. novembra 1944 d 5. januára 1945 zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí), ktoré boli nahádzané v protitankovom zákope.
– v Kremnici sa po vojne našlo v 9 masových hroboch 261 mŕtvych osôb, ktoré predtým nacisti zatkli. V tom istom období povraždili 70 obyvateľov v Martine, 63 osôb v Hornej Mičinej…

.
K najhorším nacistickým vojnovým zločinom patria:
– represálie v Tokajíku z 19. novembra 1944, kde všetkých 34 mužov z dediny za obcou postrieľali; ďalší deň Tokajík obkľúčili, ženy a deti rozohnali a obec následne vyrabovali a vypálili.,
– 21. novembra v Tisovci postrieľali 14 rómskych mužov; 67 žien a detí odvliekli do Kremničky, kde ich popravili,
– 3. decembra deportovali nacisti 56 obyvateľov dediny Selec ako rukojemníkov, 50 z nich bolo transportovaných do koncentračných táborov, kde postupne 45 z nich zahynulo,
– v januári 1945 (podľa iných údajov 14. novembra 1944) jednotka Waffen-SS v Čiernom Balogu nahnala 60 Rómov, medzi nimi aj ženy a deti, do dvoch chatrčí, do ktorých potom cez okná strieľali zo samopalov; nakoniec obidve chatrče zapálili,
– medzi 4. až 11. januárom 1945 zavraždili najmenej 400 zaistených partizánov, povstalcov a Židov v Ráztockej doline pri obci Nemecká strelnou ranou do tyla, mŕtve telá padali priamo do horiacej pece vápenky, čo neskôr znemožnilo určiť presný počet zavraždených. Podľa viacerých starších prameňov, zakladajúcich sa najmä na svedectvách vrahov a dokladoch z banskobystrickej väznice, mohlo takto byť zavraždených asi 800 – 900 ľudí[2]. Túto popravu vykonali príslušníci SD a Einsatzkomando 14 a príslušníci POHG,
– 5. januára 1945 obesili maďarskí fašisti v Košiciach 12 ľudí. Do konca vojny bolo v meste popravených asi 600 – 700 ľudí,
– 21. januára 1945 špeciálna jednotka Edelweiss prepadla, spolu s oddielmi Waffen-SS a Heimatschutzu obec Kľak neďaleko obce Ostrý Grúň, kde postrieľali 84 obyvateľov (z toho 36 detí). Domy aj s obeťami podpálili, ostatných obyvateľov vyhnali, postrieľali dobytok a ich domy vyrabovali a zapálili. Vyhorelo 132 domov a hospodárskych budov.,
– 24. januára 1945 bola vypálená špeciálnou jednotkou Edelweiss osada Ostrý Grúň, kde vyhorelo 112 domov,
– 18. marca 1945 prepadli protipartizánske jednotky obce Kalište a Prochoť, kde v dedine a jej okolí zastrelili alebo zaživa upálili 131 civilistov, chorých a ranených partizánov, ďalších 28 civilistov a partizánov zastrelili pri Moštenici. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho rozpílili na stolárskej píle. Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili. Zo 42 domov zostalo iba 6.

Ďalšie zločiny spáchali v Brezne (31 osôb), Ladeckej cementárni (20 obetí), Slovenskej Ľupči (40 obetí), Bánovciach nad Bebravou (35 obetí), Handlovej (19 obetí), Prievidzi (92 obetí), Trenčíne (69 obetí), Žiline (33 obetí),Novom Meste nad Váhom (27 obetí), Dubnici nad Váhom (62 obetí), Kováčovej (masový hrob – 106 obetí), Nemčiciach (53 rasovo prenasledovaných), Dolnom Turčeku (masový hrob s 182 telami), Poníkoch (31 obyvateľov), Bačkove (zhorelo 112 domov), Skýcove (vypálených 266 domov) a inde.2)

.
Zdroj:
1) Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943
2) https://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%A9_n%C3%A1rodn%C3%A9_povstanie
3) https://cs.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_%C5%A0ev%C4%8D%C3%ADk
4) Nosko J., 1994, Takto bojovala povstalecká armáda.

Text: Ing. Ján Macoun, člen rady klubu Bratislava

Fotografie predstaviteľov moci a orgánov najdete v vo verejnoprávnych médiach.

Fotky pre archív klubu zo spomienkového  aktu:

 

Jaro Junek

Zľava Junek, Macoun, Bošanský, Ďurina, Dubeň, Sobek

Zľava: Dr.Junek,Ing.Macoun,Ing.Halapin,JUDr.Ďurina,Ing.Dubeň,Ing.Sobek

Zľava Sobek, Dubeň, Ďurina, Junek, Bošanský, MacounZľava: Ing.Sobek,Ing.Dubeň,JUDr.Ďurina,Dr.Sobek,Ing.Bošanský,Ing.Macoun