Významné mesiace a roky 1939 – 1949 pre vznik a slávu 1. čs. armádneho zboru v SSSR.

Blíži sa ďalšie významné výročie v našich dejinách. Je to 6. október, kedy náš 1. československý armádny zbor, ako spolubojovník Červenej armády, vkročil v priebehu Duklianskej operácie na pôdu našej vlasti.
Tak ako každý rok si pripomíname priebeh týchto bojov a mená významných hrdinov od Dukly, bolo by vhodné si dnes pripomenúť i niektoré udalosti, ktoré viedli ku vzniku zboru a viažu sa práve na mesiace jún až september 1939. Málo si ich pripomíname, a preto naša mladá generácia preto o tom vie veľmi málo.

.
Po obsadení ČSR fašistickým Nemeckom utekali naši občania, vojaci a dôstojníci čs. armády do rôznych krajín sveta dvomi cestami; poľskou a „južnou“ (cez Maďarsko, Juhosláviu, Turecko, Bejrút v Sýrii do Anglicka)5). Vznik zboru sa najviac viaže s tými, ktorí utiekli do Poľska, kde sa hlásili na Krakovskom konzuláte. Z iniciatívy konzulátu bola 30.4.1939 založená „1. čs. vojenská skupina v zahraničí“, ktorej veliteľom sa stal 1.5.1939 pplk. Ludvík Svoboda.1) Tu im najviac pomohol náš konzul Vladimír Znojemský a jeho zástupca Dr. Henzl. Jednotka bola ubytovaná v Malých Bronowiciach. Do 15.8.1939 sa tu sústredilo do 3000 osôb.1) Predstavitelia t.zv. „Zahraničného odboja na Západe“, ktorí sídlili v Paríži a kde mal hlavné slovo vyslanec Dr. Štefan Osuský a divízny generál. Sergěj Ingr, usilovali o to, dostať bojaschopných vojakov na západ, a tak ich bolo 2000 odsunutých do Francúzska, kde mnohí skončili v cudzineckej légii. Súčasne však bola daná požiadavka na Sovietske vyslanectvo v Poľsku, aby pripravili prechod našej jednotky do SSSR. Úlohou bol poverený vojenský atašé vo Varšave plk. tankových vojsk P.S.Rybalko. Vojaci a dôstojníci 1. čs. vojenská skupina v zahraničí, na čele s pplk. L. Svobodom, odišla 18.9.1939 v počte 1000 osôb do SSSR (vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy ju Ludvík Svoboda nazýva tiež „poľským legiónom“).
Po prechode do SSSR boli títo vojaci ubytovaní v kasárňach pohraničníkov vo Verchoviciach u Husyatynu, odkiaľ ich presunuli do Kamenca Podolského1)4), Oranky a Suzdolu (200 km sv od Moskvy)1). Rozhodnutím exilovej vlády v Londýne však bolo odsunuto v 11-tich transportoch celkom 860 osôb do Francúzka a na Stredný Východ1), kde sa zúčastnili neskôr bojov (najznámejší je obrana Tobruku pod heslom „U Tobruku bránime Prahu“ – chápme prenesene ČSR). V dôsledku tohto odsunu, v deň prepadnutia SSSR 21.6.1941, bolo na území SSSR už iba 93 vojakov a dôstojníkov.2)
Výsledkom rokovaní československej vlády a vlády SSSR, bola v januári 1942, dosiahnutá dohoda o vzniku našej jednotky na území SSSR. Nábor do tejto jednotky začal 5.2.1942. Kolískou našej jednotky sa stalo mestečko Buzuluk (180 km v. od Kujbyševa). V Kujbyševe bolo vtedy naše vyslanectvo s vyslancom Zdeňkom Fierlingerom, ktorý veľmi pomohol pri vytvorení 1. poľného práporu.
Po oficiálnom vyhlásení náboru 15.1.1942, sa nábor začal 5.2.1942. V priebehu siedmych dní mal už 1. poľný prápor a náhradná rota 297 mužov a žien. Koncom marca 1942 bolo už v jednotke 600 osôb. Od 15.7.1942 sa začal používať názov 1. čs. samostatný poľný prápor v SSSR. Ďalej už počas roka 1942 prebiehal výcvik. Záverečné cvičenie (2.12.1942), za prítomnosti genmjr. P.S.Žukova, ktorý uznal taktickú úroveň práporu, a vyhlásil, že “Zbrane, ktoré Vám poslala naša Červená armáda, sa dostali do zlatých rukou“ potvrdilo pripravenosť jednotky na boj. Prápor dostal 27.1.1943 bojovú zástavu a 30.1.1943 sa začína presúvať na front. V Buzuluku zostáva záložný pluk o 1500 mužov a žien2).
Prápor (941 mužov a 38 žien), ako ešalon 22 2042) sa preváža po železnici do železničnej stanice Valujky, odkiaľ sa od 20.2.1943 do 1.3.1943 presunuje peši na Voronežský front, do priestoru rieky Mže (350 km, v podmienkach – 16o C, s odpočinkom v Charkove). Z chodu zaujíma obranné postavenie u Sokolova, kde sa v ťažkých bojoch od 8,3. do 13.3.1943 preslávil veliteľ samopalníkov hrdina SSSR kpt. Otakar Jaroš. Prápor splnil svoju bojovú úlohu aj za cenu veľkých bojových strát – 102 padlých, 106 ranených, asi 30 nezvestných a zajatých vojakov. Nepriateľ nedokázal prelomiť obranu čs. práporu, pričom stratil 19 tankov, 6 obrnených transportérov a takmer 400 vojakov. Po splnení úlohy bol vyvedený z boja a presunutý, aj so záložným plukom z Buzuluku, do Novochoperska (na Kubáni), kde od 9.5.1943, po reorganizácii, vznikala 1. čs. samostatná brigáda.
Po ukončení výcviku, stmelení a previerke 15.9.1943, za prítomnosti generála P.S.Žukova, ktorý dal súhlas na vyslanie brigády na front, odchádza brigáda po slávnostnej prehliadke 30.9.1943 na front, do priestoru severne Kyjeva. Tu, na vlastnú žiadosť, jej bola zverená úloha – podieľať sa spolu s Červenou armádou na oslobodení mesta Kyjeva. Brigáda mala 3517 vojakov, poddôstojníkov a dôstojníkov, z toho 82 žien a 148 príslušníkov Červenej armády (doplnili technické jednotky na miestach, kde brigáda nemala dosť vlastných špecialistov). Sovietske velenie dalo brigáde 10 ľahkých tankov, 10 stredných tankov, 10 obrnených automobilov, 212 automobilov, 62 motocyklov, 6 húfnic 122 mm, 12 kanónov 76 mm, 10 protitankových kanónov 45 mm, 30 mínometov 82 mm a 99 protilietadlových kanónov, veľkorážných, ťažkých a ľahkých guľometov, 512 samopalov, 2158 automatických pušiek.3)
Po skončení bojov bola 25.4.1944 brigáda presunutá do Černovíc, kde sa reorganizovala a vzniká tak 1. čs. armádny zbor. Pokračuje vo výcviku a stmelení, a koncom júla 1944 odchádza znovu na front, ktorý úzko súvisí Duklianskou operáciou.

O priebehu operácie a niektorých, takmer zabudnutých hrdinoch napíšem onedlho.

Zdroj
1) Ludvík Svoboda, Z Buzuluku do Prahy, nakl. Mladá fronta, Praha 1974, str. 28 až 30
2) Ludvík Svoboda, Z Buzuluku do Prahy, nakl. Mladá fronta, Praha 1974, str. 102 a moje poznámky z prednášok vo VAAZ
3) Ludvík Svoboda, Z Buzuluku do Prahy, nakl. Mladá fronta, Praha 1974, str. 186
4) Andrej Faglic, Návraty do rodného kraja, nakl. Pravda, Naše vojsko, Bratislava 1989, str. 34
5) http://www.valka.cz/clanek_14044.html

Spracoval:   plk. v.v Ing. Jan Macoun