Vážení priatelia,
.
blíži sa významný deň, v ktorom si pripomíname jednu z významných udalostí v našej histórii – vstup nášho 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR na územie Česko-Slovenska cez hraničný priesmyk DUKLA.
.
…..Chcel by som vo svojom príspevku spomenúť na niektorých, takmer zabudnutých hrdinov, ktorí sa zúčastnili, alebo padli v bojoch o Duklu.
Ako prvého si pripomeňme jedného z najvýznamnejších hrdinov, veliteľa 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR a neskoršieho prezidenta ČSSR arm. gen. Ľudvíka Svobodu. Pripomeňme si jeho slová:
.
POCITY HLBOKEJ ÚCTYAVZRUŠENIA NÁS NAPLŇUJÚ,
KEDYKOĽVEK VSTUPUJEME NA MIESTA BOJOV PRI DUKLE,
NA MIESTA POSVÄTNÉ PRE ČESKÝ A SLOVENSKÝ NÁROD,
NA MIESTA POSVÄTENÉ KRVOU A ŽIVOTMI STATOCNÝCH BOJOVNÍKOV.
TU KAŽDÝ VŔŠOK A VARI KAŽDÝ STROM I KAMEŇ
MÔŽE ROZPRÁVAŤ O NESMRTEĽNOM HRDINSTVE
SOVIETSKYCH A ČESKOSLOVENSKÝCH VOJAKOV,
O TOM ŽE ZA SLOBODU NAŠEJ VLASTI TU SPOLOČNE BOJOVALI,
SPOLOŇE UMIERALI A SPOLOČNE VÍŤAZILI.
.
…..Ďalším hrdinom bol aj generálporučík Alfréd Ressel, ktorého 115 výročie narodenia sme si delostrelci pripomenuli v júni tohto roku (zomrel 1.11.1983). Generál Ressel nám svoj podiel na oslobodzovaní našej vlasti približuje vo svojej knihe Šestnástimi krajinami za slobodou. Po obsadení Československa 15. marca 1939 sa zapojil v Prahe do ilegálnej protifašistickej činnosti. Po zatknutí jeho spolupracovníkov nezostalo mu nič iné, ako s rodinou odísť za hranice. Jeho cesta šestnástimi krajinami až do Sovietskeho zväzu k vznikajúcim československým jednotkám sa začala 6. januára 1940. Spomenúť treba tie, kde sa aktívne zapojil a zúčastnil bojov, najmä Francúzsko a Veľkú Britániu. V priebehu bojov o Duklu bol veliteľom delostrelectva zboru.
.
……Ďalším hrdinom z radov delostrelcov bol kpt. František Vrána. Narodil sa 27. januára 1914 v Přerově. Vyštudoval vojenskú akadémiu a stal sa poručíkom delostrelectva. Po mníchovskom diktátu odišiel cez Poľsko do Veľkej Británie, kde sa osvedčil ako jeden z najlepších dôstojníkov protitankového delostrelectva. Sledoval priebeh bojov na frontoch, no žiadalo sa mu zúčastniť sa ich. Požiadal preto o prevelenie k našim jednotkám v ZSSR. Do 1. čs. tankovej brigády v ZSSR prišiel na začiatku bojov o Duklu. Stal sa dôstojníkom operačného oddelenia brigády, neskoršie veliteľom tankového práporu. Velenie práporu prevzal od podporučíka Rudolfa Jasioka, ktorý velil tankovému práporu dočasne po zranení Richarda Tesaříka. Neskoršie videl, ako podporučík Rudolf Jasiok padol. Bol odvážnym a aktívnym, robil s tankom prieskumy a hľadal medzery v zostave hitlerovcov. V bojoch o Duklu, pri útoku na kótu 578, priamo pri hraniciach bol jeho tank zasiahnutý, on ťažko ranený vyskočil z tanku a z pištoľou v ruke sa bránil do posledného dychu proti Nemcom. V roku 1969, pri príležitosti 25. výročia bojov o Duklu,. bol kpt. Františkovi Vránovi udelený titul hrdina ČSSR in memoriam.
.
……Medzi hrdinov bojov o Duklu patria bezo sporu i príslušníci jednotiek Červenej armády z vtedajšieho ZSSR. V polovici októbra 1944 sa 3. gardový horský strelecký zbor generála A.J.Vedenina prebíjal do hĺbky slovenského územia, kde sa bojovalo o obec Zvala. V jednej z jednotiek zboru bol i gardový seržant Džuman Karakulov, bojovník z Kubáne, od Sevastopolu a Kerče. Veliteľ ho hodnotil ako na prvý pohľad chudého a slabého, ale i ako húževnatého, statočného a vytrvalého, ktorý napriek tomuto zdaniu vyniesol v predchádzajúcich bojoch ranených z obkľúčenia. Postup jednotiek brzdil nemecký guľomet skrytý v kameňoch kóty 782. V snahe zlikvidovať tento guľomet prebiehalo niekoľko útokov, no končili nezdarom. Ráno, 20. októbra 1944 sa útok opakoval znovu. Pod krytou paľbou sa snažil gardový seržant Džuman Karakulov, spolu s vojakom Sarkisjanom, priblížiť ku kamennému násypu, kde bol guľomet zamaskovaný a zničiť ho granátmi. Keď chcel vojak Sarkisjan hodiť na guľomet granát, bol zabitý, no seržant Karakulov neváhal, hodil do zákopu granát a sám zaľahol guľomet. Za jeho odvahu a statočnosť mu bol udelený titul hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam.
.
……Nemali by sme zabudnúť ani na ďalšieho hrdinu ČSSR z kóty 578, ktorý prešiel cestu z Buzuluku až na Duklu, ppor. Rudolfa Jasioka. Tanky jeho práporu postupovali po svahoch na kótu 578, no postupne nájazdom na protitankové míny boli vyradené. Tank ppor. Rudolfa Jasioka však pokračoval v boji sám. Tu sa stretol zoči voči s nemeckým „tigrom“. Nebolo to prvýkrát. Stretol sa s nimi u Sokolova a Kyjeva, vtedy ich zničil. Po zásahu jeho tanku do pravého pásu bol tank nepojazdný, no osádka zostala a ppor. Jasiok riadil z neho ďalej paľbu. Ďalším zásahom do veže tanku z tigra však osádka tanku, okrem nabíjača Vasiľa Kobirju, zahynula. Titul hrdina ČSSR mu bol udelený in memoriam prezidentom ČSSR pri príležitosti 25. výročia bojov o Duklu v roku 1969.
.
……Busta kpt. Františka Vránu, ppor. Rudolfa Jasioka a gardového seržanta Džumana Karakulova je súčasťou ďalších búst hrdinov Dukly umiestnených na duklianskom múre..
.
Zdroj:
1) Z Buzuluku do Prahy, L. Svoboda, a archív denníka Obrana lidu
2) Šestnástimi krajinami za slobodou, Alfréd Ressel, vydavateľstvo Pravda v spolupráci s Našim vojskom ako II. vydanie, Bratislava 1982
3) Archív denníka Obrana lidu, Z galérie hrdinov Dukly
Napísal plk. v.v. Ing. Jan Macoun
Príspevok od generála v.v. Miroslava Vaceka k ešte žijúcim D+Pr bývalej ČSLA, s ktorým sa plne stotožňujem a preto ho v plnom znení uverejňujem 6.10. v Deň ČSLA:
.
Vážení příslušníci ČSLA!
Obracím se k vám, kteří jste zůstali hrdí na příslušnost k té naší armádě, ve které jsme všichni prožili v nelehké práci podstatnou část svého života. Necítili jsme žádnou potřebu, dnes tak často zdůrazňovanou v AČR, abychom stále uváděli, že jsme „profesionálové“. Dokázali jsme s naprostou samozřejmostí obsluhovat naši techniku, měli jsme potřebné znalosti o způsobu vedení boje a každý znal své povinnosti v mírové službě i v době případné války. 60.000 vojáků z povolání muselo totéž předávat i 150.000 vojáků základní služby, cvičit a zdokonalovat pravidelně vojáky v záloze a mít zorganizováno všestranné materiální a technické zabezpečení vojsk. Bylo by zbytečné zdůrazňovat, který z druhů vojsk byl potřebnější nebo nejlépe připraveným.
Po politickém převratu v roce 1989 existovala snaha veškeré pozitivní způsoby a výsledky práce ČSLA v nezbytné míře zdevastovat. Často se mně někteří vojáci z povolání dotazovali, k čemu že ta naše práce, s ní spojené strádání ve dne i v noci, v létě i v zimě, omezení možností více se věnovat své rodině, vůbec byla platná. Odpovídal jsem na základě svého přesvědčení, že jsme snad alespoň trochou své práce dokázali se svými spojenci ve Varšavské smlouvě zamezit vzniku té třetí světové války.
Dnes, kdy můžeme sledovat tak často zdůrazňovaný „demokratický“ vývoj ve světě s rozvracením státního zřízení v mnoha státech Blízkého východu i Afriky, se snad dají lépe poznat snahy těch, kterým jsme v případě nutnosti byli připraveni zabránit v jejich snažení.
Dovolte, abych vás všechny srdečně pozdravil při příležitosti Dne ČSLA, popřál tolik nezbytné zdraví, potřebný optimismus a co nejvíce všeho dobrého do dalších let života.
Armádní generál v.v. Miroslav V a c e k
Členovia ZV SR, klub Nitra-Zobor, ako priaznivci bývalého 7. prezidenta ČSR (30.3.1968 až 28.5.1975),
15. ministra národnej obrany ČSR (1945 – 1950), organizátora a veliteľa československej vojenskej jednotky v Sovietskom zväze, s aktívnou účasťou na oslobodzovaní Československa v 2. SV, sme od roku 2010 kolektívnym členom “Společnosti Ludvika Svobody” so sídlom v Prahe.
Viac o spoločnosti – viď http://www.sis.ludviksvoboda.cz!
Členovia klubu Nitra-Zobor sa na začiatku mája, každoročne zúčastňujú na pietnom akte ukončenia 2. SV pri hrobe L. Svobodu a jeho rodiny na cintoríne v Kroměříži. Tu sa máme možnosť okrem iných funkcionárov a priateľov zo Spoločnosti Ludvika Svobodu, stretávať aj s dcérou generála armády, pani Zoe Klusákovou –
Svobodovou. Kolektívne členstvo v Spoločnosti L.Svobodu nám umožnili naši priatelia z Klubu vojenských dôchodcov Kroměříž, s ktorými máme už päť rokov veľmi dobrú a kreatívnu spoluprácu.
Združovanie priaznivcov generála armády Ludvíka SVOBODU je vyjadrovaná snaha o zachovanie jeho pamiatky a odkazu. Činnosť spolku je zameraná na rozvoj ideálov našich národov, demokracie, bratstva slovanskych národov a mieru, za ktoré L.Svoboda počas svojho života bojoval.
pplk.v.v. F.Chuda, ZV SR, klub Nitra – Zobor.
Ľudvika Svobodu, som na vlastné oči uvidel, niekedy na jeseň 1967, keď som mal asi 17 rokov. Ako prezident ČSSR, prišiel na Duklu a následne pri pamätníku SA vo Svidníku mal prejav. Žiadna ochranka okolo neho, žiadne uličky a koridory na tribúnu-prešiel okolo nás ako desiatky iných generálov a rôzných papalašov. Sem tam stisol natrčenú ruku, pristavil sa na pár slov. Potom vystúpil na tribúnu, predniesol prejav, ktorý “sklidil” ovácie. A na záver tých ovácii, aj keď chcel povedať určite viac, skonštatoval ” Jo, ať žije Svoboda, ale malým S”.
Tu je vidieť veľkosť štátnika- vtedy mi to ani tak nepripadlo. Ale dneska som hrdý na to, že som vtedy tam náhodou bol.
mjr. Ing. v.v. Milan Faltin
S gen L.Svobodou som sa stretol osobne raz , v sedendesiatich rokoch m.st. ked som slúžil ako velitel RTZ u spoj. prap. v Topolčanoch . Velitela týlovej čaty mi robil kpt. Ján Žák- Mnich(prezývka , ktorú mali príslušnici 1. arm sboru L. Svobodu).Vyobjímali sa , ako sa na poriadnych spolubojovníkov patrí. Generál bol charizmatický, príjemný a zapôsobil na nás všetkých.
Bol to pre mňa nezabudnutelný okamžik.
Veľavravná myšlienka-odkaz z príspevku nižšie: “Pri návšteve Slovenska sa nikdy nezabudol opýtať “ako pečujete o mé kluky ?”V príspevku nie je odpoveď, v reálnom živote možno áno – pre každého iná…
Oslavou 71. výročia bojov v Duklianskom priesmyku si pripomíname, ako ťažko nám vybojovali slobodu vojaci Červenej armády a 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR, aké hrôzy a obete sú spájané s vojnou. Preto by som si dovolil pre dnešok i budúcnosť pripomenúť odkaz arm. gen. Ludvíka Svobodu :
“Největší a nejslavnější bitvu, kterou lidé mohou probojovat, je bitva za mír a za přátelství mezi národy”. To nie sú slová víťazky súťaže krásy, ale vojaka-veliteľa, ktorý bol na Dukle, v bojoch o L. Mikuláš a na ďalších miestach Slovenska denne konfrontovaný so smrťou svojich vojakov. Pri návšteve Slovenska sa nikdy nezabudol opýtať “ako pečujete o mé kluky ?”