Otáznik nad vytváraním normálnej spoločnosti trápi väčšinu z nás i keď sme už na dôchodku. To, že prežívame deštrukciu politického systému, vieme. Čakali sme (a bohužiaľ mlčali) že deti z prelomu 80. a začiatku 90. rokov, dnes už čerstvo dospelé, vyrastú v spoločnosti , ktorá má rada slobodu, demokraciu, toleranciu a má chuť budovať moderný európsky štát. A zatiaľ sa tu rozmáha frustrácia z politiky, ľudia jednoducho neveria že na ich hlasoch ešte nejako výrazne záleží a z politických strán sa stávajú politické gangy, hľadiace iba na svoje ekonomické záujmy a obchodovanie so svojim vplyvom. Pokračovanie takejto cesty je veľmi zlé pre budúcich niekoľko rokov.
Dostala sa mi do rúk analýza stavu stavu našej spoločnosti mladého autora, politológa p. Krpalu, ktorý nezaujato a zrozumiteľne hľadá aj uvádza východiská zo súčasného stavu.
Kto má záujem, viac o sa dočíta v článku ktorý si možno prečítať tu: Karol Krpala Otáznik nad výsledkom volieb
.
Pre pohodlnejších som urobil skrátený výber z článku, ktorý Vám predkladám:
.
Otáznik nad legitimitou hnedo-modrého výsledku parlamentných volieb
Po zvolení Kotlebu za župana sa priestor v médiách pre neho zmenšil, aj v reakcii na kritiku istých médií za jeho zviditeľňovanie. Stále ho však dostával v dostatočnej miere ako župan i politik. Aj pomocou internetu dokázali neoľudáci nadviazať na výrazné mediálne zviditeľnenie z rokov 2009 – 2013, keď to často pôsobilo dojmom, že niektoré hlavné médiá propagujú ich aktivity. Pomohli aj neoľudácke médiá, ktorých vzniku, na rozdiel od ľavicovej tlače, nič nebráni a pomaly sa stávajú okrajovou súčasťou hlavného prúdu. Odkiaľ získali extrémisti financie na existenciu, sa ani nepýtame.
Niekto môže a iný nie
Neoľudáci by politicky neexistovali, ak by dostali podobne nijaký mediálno-politický priestor ako ostatné subjekty s potenciálom osloviť protestné hlasy. Ak by, naopak, aj iné v tom čase podobne relevantné subjekty dostali rovnaký politický priestor, ako mal Kotleba, v ich množstve by zanikol a sotva by niekoho oslovil. Pre Kotlebu sa politický systém otvoril, kým pre iných zostal uzavretý.
Kotleba relatívne najviac ťaží z tábora antisystémových hlasov, čo ho oddeľuje od Kollára alebo Matoviča, ktorí sa pohybujú v rámci systému a ktorým vďaka ich uličníckej rétorike médiá nesprávne pripisujú akési „protestné“ charakteristiky. Kollára a Matoviča je možné označiť ako „trucové“ hlasy, kým Kotlebu ako „protestný“.
Neextrémistický subjekt s reálne systémovo-kritickým programom by dokázal osloviť podstatne viac ľudí. Pre taký však politický režim otvorený nie je. Politické subjekty naľavo od Smeru v minulosti nedostali nijaký politicko-mediálny priestor a v prípade ich nábehu prekročiť určitú úroveň volebnej podpory boli postavené volebné atrapy, ktoré rozložili ich podporu vo voľbách. Systémovými nástrojmi teda bolo zabránené ich vstupu na oficiálnu politickú scénu. Pre neoľudákov je však systém dlhodobo otvorený.
Jednoznačná vina politického systému
Takzvaný „fenomén Kotleba“ je v skutočnosti systémovým fenoménom a vypovedá o tendenciách vývoja politického režimu, nie spoločnosti. Pokiaľ je verejný politický priestor pre akýkoľvek iný kritický hlas prakticky uzavretý a pritom sa vrúcne otvorí pre jedného „protestne“ sa tváriaceho neoľudáka, potom nie je na tom nič zvláštne, ak sa mu podarí získať pár percent na to, aby sa dostal do parlamentu. Skutočným fenoménom je pokrytectvo režimu, pre ktorý je prijateľnejšie dať politický priestor neoľudákom, ako rešpektovať reálnu systémovú kritiku a názorovú pluralitu spoločnosti
Modro-hnedá „pluralita“ ako bezpečnejší variant pre hegemóniu pravice
Kotlebovci ťažia z antisystémových hlasov, no v skutočnosti nie sú antisystémovou stranou a bolo by nebezpečné obdariť ich týmto puncom, z ktorého môžu ťažiť. Sú len protestnou stranou, ktorá má k antisystémovosti oveľa bližšie ako iné subjekty s „trucovým“ imidžom, ktorých existencia je možná vo verejnom politickom priestore. Proti systému, kapitalizmu, neoľudáci zásadne nevystupujú. Útočia proti niektorým občiansko-právnym konceptom, ktoré súčasná verzia kapitalizmu akceptuje. Zároveň prenášajú frustráciu zo systému na zástupný objekt, čím prispievajú k zníženiu kritiky zameranej na podstatu usporiadania.
Ľavica mimo hru
Smer sa ocitol v kurióznej situácií. Ak sa bude názorovo vymedzovať voči neoliberalistickej pravici kriticky, bude na jednej lodi s Kotlebom a jeho názory budú kompromitované. Ak sa posunie smerom k pravici, prenechá zas kritickú agendu extrémistom. Tí ju na jednej strane zdiskreditujú a znížia ochotu občanov verejne sa k nej prihlásiť, čiže kritická agenda sa tým oslabuje. Na druhej strane získavajú časť podpory, ktorú by s jej pomocou mohol nazbierať neextrémistický subjekt. Smer nie je nijaká „autentická“ ľavica, poskytuje len sociálnejšiu verziu neoliberalizmu. V politickom systéme založenom na modro-hnedej farebnej kombinácií však priestor pre ľavicu nie je. Dokonca ani pre tú modravú.
Posun k tolerancií hnedej pravice súčasne s potláčaním ľavice v podmienkach neoliberalizmu je dlhodobý. Dá sa pozorovať i v našej ideologickej legislatívne a oficiálnej akademickej vede. [1] Tá stavia ideológiu a systém fašizmu na jednu normatívnu úroveň so spoločensky relatívne akceptovaným socializmom. Oficiálna veda reprezentovaná „modlami“ našej historiografie a politológie zašla ešte ďalej, socializmus („komunizmus“) sa interpretuje ako totalitnejší v porovnaní s fašizmom. Tieto názory zodpovedajú ortodoxnej ideologickej línií, ktorá sa používala nejaký čas na Západe počas vyhrotenej studenej vojny. I napriek oprávnenosti kritiky režimu v časoch socializmu, jeho zrovnanie s fašistickým systémom je neprimerané. No na Slovensku je zákonnou normou.
Potom sa nemožno čudovať, že časť mladých ľudí podporí neoľudákov v situácii, keď jediný protestne sa tváriaci hlas, ktorý môže verejne zaznieť, je hlasom extrémistov. Je zbytočné za to kritizovať prácu učiteľov. Tí prednášajú to, čo je v osnovách, čo predpisuje zákon a oficiálna veda. Z toho, čo je oficiálne stanovené, vyplýva, že fašistický režim a 80. roky, boli vlastne svojou povahou analogické režimy, ba socializmus bol ešte horší. Uzavretosť režimu pre ľavicu naľavo od Smeru a, naopak, tolerancia pre hnedú pravicu, je v súlade s aktuálnou oficiálnou ideologickou líniou a z tohto pohľadu bolo len otázkou času, kedy sa tá línia prenesie aj do praxe politického režimu.
Nedôveryhodný „boj proti fašizmu“
Kotleba by sa nikdy nedostal do parlamentu, ak by bol pre neho politický režim podobne uzavretý ako pre ľavicu. Teda ak by nedostal politický priestor a prípadná podpora subjektu bola rozložená. V tomto kontexte je úsmevnou metóda, ktorou sa Pravda, SME, „N“ a iné oficiálne médiá vrátane rôznych iniciatív postavili na „odpor proti fašizmu“. Za najvhodnejšiu formu takéhoto „odporu“ považujú pokračovanie a zintenzívnenie tých aktivít, ktorými dostali hnedú pravicu do oficiálnej politiky.
Legitímne a demokratické voľby?
Nedajbože, dotknúť sa legitimity systému a volieb. Lenže práve tento problém je v hre, keď je reč o hnedo-modrom režime ako výsledku vraj legitímnych volieb. Ako možno považovať za legitímny systém (vrátane jeho volebného rituálu), pokiaľ je tento systém otvorený pre hnedú a modrú pravicu, vrátane neoliberalizmus akceptujúceho Smeru, no na druhej strane uzavretý pre všetko naľavo od Smeru?
Ak by sme aj považovali KSS a Vzdor, pre ktoré je systém fakticky uzavretý, za relevantné subjekty, medzi nimi a Smerom je stále veľký ideologický priestor nevyplnený akoukoľvek, nieto relevantnou stranou. Systém neumožnil existenciu takejto strany. Neexistujú nijaké systémové predpoklady na jej existenciu – ľavicové médiá nie sú, oficiálne médiá sú vyložene antiľavicové, nehovoriac o prostriedkoch nevyhnutných na existenciu organizovanej občianskej ľavice, čo sú znova, médiá, ale aj financie. Pokusy o politickú organizáciu tohto priestoru režim v minulosti rozložil už spomínanými systémovými nástrojmi.
Práve do tohto priestoru, pre ktorý je politický režim úplne uzavretý, by sa identifikovala veľká časť obyvateľstva. To ale znamená, že režim je uzavretý pre veľké skupiny názorov v spoločnosti. Práve tieto názory tak tvoria skupinu antisystémových hlasov, z ktorých malá časť podporila Kotlebu, lebo nijaký iný voliteľný protestne znejúci hlas vo verejnom priestore neznel.
Ak by bol systém otvorený aj pre iné protestné hlasy ako protestne sa tváriacich extrémistov, ĽSNS by sa do parlamentu zrejme nedostala a, naopak, dostali by sa tam mnohí iní. Potom ale kritika nástupu hnedej pravice do oficiálnej politiky nie je možná bez kritiky režimu, ktorý to iným neumožnil. Nie je možné oddeliť otvorenosť systému pre neoľudákov od problému uzavretosti tohto systému pre tých ostatných, s výnimkou modrej pravice (a Smeru). Voľby, ktoré neumožnili volebný výber veľkým názorovým skupinám naľavo, zato však poskytli priestor na mobilizáciu hnedej pravici, nie sme povinní považovať za legitímne.
Možnosti riešenia problému
Tie isté systémové nástroje, ktoré bránia vstupu ľavice do oficiálnej politiky, by mohli byť aplikované na hnedú pravicu. Čiže bol by im upretý politický priestor a ich podpora rozložená. Zatiaľ však proti neoľudákom neboli tieto nástroje použité. Mimosystémovým nástrojom je kontra-oficiálna politická kultúra, čiže disent. Pokiaľ by sa ľudia s antisystémovým postojom mohli realizovať aj mimo volebného rituálu, v rámci iných protestných aktivít, časť z Kotlebových voličov by od neho prešla k neextrémistickým, no viac antisystémovým politickým prejavom. Napríklad k odmietaniu volebnej účasti a aktívnej delegitimizácii režimu, čo je plne legitímny občiansky postoj.
A čo ponížená ľavica?
Situácia je jasným odkazom pre už v organizovanej podobe takmer neexistujúcu ľavicu naľavo od Smeru: „Systém je pre vás uzavretý a radšej do neho prijmeme fašistov ako vás – strápňujte sa komparzom v hre na demokraciu a pobozkajte nohy Kotlebovi, ktorý je pri vás obrom.“ Otázka je, či ľavica tento ponižujúci odkaz už konečne pochopí, alebo zotrvá v dementnej politickej pozícií „musíme postaviť dobrú kandidátku a zjednotiť sa“. Nikto nie je zvedavý na ich kandidátku ani zjednotenie a nikto sa o tom ani nedozvie. Ak aj áno, nie je problém postaviť ďalšie tri atrapy a dostať ich tam, kde boli pred veľkým historickým zjednotením kandidátky. Ale to už je minulosť.
S čím nerátali
Otvorením inak uzavretého systému pre hnedú pravicu sa politická situácia na Slovensku celkovo radikalizuje. Takýto stav je pre viacerých deštruktívny. Je neprijateľný pre ľavicu naľavo od Smeru a systémovú kritiku, pretože ju kompromituje. Z podobných príčin poškodzuje Smer, hoci od tejto strany asi nemožno očakávať pružné politické uvažovanie, pokiaľ ide o jej vzťah k systémovej kritike. Hnedá pravica je nepríjemnou zbraňou, ktorú môže hegemón systému použiť proti akémukoľvek, teda aj obmedzene kritickému hlasu.
Lenže sú tu aj faktory, ktoré v tejto radikálnej situácií dávajú tromfy do rúk tým, ktorých poškodzuje. A to najmä vtedy, ak dokážu uvažovať rovnako pružne a chladne ako niektorí z tých, čo otvorili cestu hnedým. Štátny a politický systém bude vykazovať rad nestabilít a slabín. Vedľajším faktorom otvorenia režimu pre hnedých ako i pokusov o rozklad Smeru, je aj tá najbizarnejšia politická reprezentácia a zastupiteľský zbor v povojnovej epoche. Dokonca aj Igor Matovič vyzerá ako slovutný pán pri rôznych zlatokopkách a ich čávoch, mafiánskych kamarátoch, extrémistoch. Poslední seriózni politici sa v tomto parlamente budú už len strápňovať, ak ho rýchlo nezmenia predčasnými voľbami.
V tejto situácií nie je ťažké dosiahnuť úpadok autority oficiálnych politických inštitúcií a štruktúr. Využijúc ten čas, kým sa režim (málo ak vôbec) stabilizuje, môžu tí, ktorí nie sú v systéme vítaní, aj s malými nákladmi dosiahnuť takú úroveň jeho delegitimizácie, ktorá im umožní neskôr nastoliť otázku jeho reformy či zmeny, alebo donútiť oficiálnu sféru, aby upustila od stratégie začleňovania hnedej pravice do systému a likvidovania ľavice. Dokáže však ľavica uvažovať pružne a chladne aspoň vtedy, keď jej ide o prežitie?
Poznámka:
[1] Tento problém autor podrobne rozobral v knihe Oficiálna línia. Obraz socializmu v epoche neoliberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2015
– See more at: http://blisty.cz/art/81532.html#sthash.bkw2R8zP.dpuf
–
Zaujímavé. Generál Pavel má evidentne veľmi krátku pamäť, pretože už zabudol, že možná strata suverenity bola jedným z argumentov odporcov výstavby amerického rádiolokátora PRO v Brdoch. Pritom išlo o to isté – prítomnosť amerických vojakov na území ČR, v jurisdikcii USA.
Iba jeden jediný bod v celom rozhovore sa pritom týka projektu EDI, ktorý SNS odmieta. Ten zvyšok je zo strany generála Pavla obyčajná vata, zahmlievanie a zámerné odpútavanie pozornosti od tohto projektu. Mieša hrušky s jablkami – napr. modernizácia českých letísk bola robená za úplne iných podmienok a z úplne iných dôvodov, ako je súčasný americký program EDI. A to nehovorím o americkej podpore Izraelu, ktorá nemá s EDI vôbec nič spoločné. To že na západe nezažil také diskusie ako v SR je logické – vo väčšine západných štátov (okrem Francúzska) sú Američania prítomní už viac ako pol storočia, takže ľudia to berú ako samozrejmosť (aj keď občas sa nejaká ta demonštrácia objaví, ale to sú demonštrácie financované Rusmi a nie sú prejavom slobodnej vôle obyvateľov). U nás si ešte množstvo pamätníkov pamätá prítomnosť Sovietskych vojsk. Ale mal by sa spýtať Francúzskych politikov, čo by na podobnú zmluvu, akú obhajuje v prípade SR povedali oni. Možno by bol prekvapený…
No čo už – poturčenec horší od Turka.
Argumenty o tom, že prijatie pomoci od USA bude znamenať stratu suverenity, sú nepochopiteľné, hovorí bývalý náčelník generálneho štábu Armády Českej republiky a bývalý predseda Vojenského výboru NATO generál Petr Pavel.
.
SNS hovorí, že neprijmeme žiadnu podmienenú pomoc od Spojených štátov amerických. Jej zástupcovia tvrdia, že prijatie 105 miliónov dolárov by vytvorilo priestor na americkú prítomnosť na našom území. Ako to vnímate?
Nechcem hodnotiť politické vyhlásenia slovenských politikov. Ale pokiaľ by som taký názor počul u nás (v Českej republike – pozn. red.), potom by som povedal, že tie argumenty sú trochu absurdné.
Väčšina členských, ale aj partnerských štátov Aliancie sa uchádza o pomoc, pretože im to pomáha prekonať problémy, pomáha im dostať sa na vyššiu technickú aj operačnú úroveň z hľadiska nasadenia síl. Skôr sa o ňu štáty uchádzajú, než by ju spochybňovali, prípadne odmietali.
.
Čo to je za program, z ktorého chcú Spojené štáty investovať do slovenských ozbrojených síl?
Spojené štáty majú takú širokú škálu rôznych podporných programov, že sa v nich málokto vyzná.
Ale v princípe tým sledujú zvýšenie interoperability, zvýšenie technologických schopností síl jednotlivých armád predovšetkým NATO tak, aby v prípade fungovania na spoločnej operácii alebo pri spoločnej obrane boli tie sily porovnateľné a schopné spoločne fungovať. Takže rozhodne nie je cieľom vytvoriť si predpolie na prítomnosť amerických vojakov.
Snaha na americkej strane je presne opačná. USA sú dnes v stave, ktorému po anglicky hovoria „overstretched“, čiže sú preťažené nasadením. A to tak operáciami, ktoré sa týkajú Aliancie, ako aj ich národnými. Americká armáda plní veľa úloh v Pacifiku, v Afrike a ďalších častiach sveta, takže je to presne opačne, USA majú snahu znižovať svoju prítomnosť a nie ju navyšovať.
.
Čerpajú z tohto programu bežne aj iné krajiny?
Čerpajú nielen z tohto programu, ale aj z programu, do ktorého síce prispievajú Spojené štáty, ale je pod hlavičkou NATO, to je takzvaný NATO Security Investment Program.
Z neho sa napríklad dávajú do štátov investície na modernizáciu a vybudovanie vyšších kapacít pre letiská. V Českej republike boli obidve hlavné letiská v Čáslave a Náměšti modernizované s výraznou pomocou týchto zdrojov.
.
Prebiehajú aj v iných krajinách také diskusie ako u nás?
Musím sa priznať, že som v žiadnej krajine nezaznamenal takú diskusiu. Naopak, ako hovorím, krajiny sa o tú pomoc uchádzajú. Napríklad, argument o tom, že súhlasom s takouto pomocou sa Spojeným štátom zaväzujeme, poprípade, že strácame na suverenite, je z ríše nepochopiteľná.
Americká vojenská pomoc pre Izrael dosahuje výšku troch miliárd dolárov ročne a rozhodne si nemyslím, že by sa Izrael cítil obmedzený na svojej suverenite, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú napríklad jeho obrany. Takže, táto obava mi príde falošná.
.
Je táto ponuka na pomoc od Spojených štátov ako pokus posilniť východnú hranicu NATO?
Vnímam ju presne tak. Na jednej strane je to súčasť zvýšenia schopnosti spolupracovať. Na druhej strane je to v rámci širšieho projektu posilňovania odstrašujúcich schopností na východnej hranici od Baltického po Čierne more, kde všetky štáty susediace buď priamo s Ruskom, alebo Čiernym morom sú beneficientami tejto pomoci.
Výrazná americká pomoc ide napríklad do Bulharska, Rumunska, do pobaltských krajín. Týka sa to budovania infraštruktúry, zariadení pre mobilitu, skladových priestorov, výcvikových zariadení. Zo všetkých investícii ťažia tie krajiny, ktoré sú cieľom tej dotácie.
.
Takúto pomoc asi Spojené štáty neponúkajú len tak. K čomu by nás to teda zaviazalo?
Ono nás to nezaviaže k ničomu inému než k tomu, k čomu sme sa už zaviazali. A zaviazali sme sa byť zodpovedným členom Aliancie, ktorý je nielen príjemcom pomoci, ale zároveň je pripravený ju v prípade potreby poskytnúť.
Takže, s touto pomocou neprichádzajú žiadne dodatočné záväzky, ktoré majú kvantifikovať počet amerických vojakov alebo poradcov na území danej krajiny. To s tým nesúvisí.
.
Vnímate odmietanie tej finančnej pomoci ako pokus o zmenu geopolitického smerovania Slovenska?
Až tak ďaleko by som asi nešiel. Hoci mi to až tak neprislúcha, ale vidím to ako snahu nevyjadrovať také stanoviská, ktoré by boli príliš kategorické predovšetkým vo vzťahu k Rusku.
Rozumiem tomu, že na Slovensku sú určité tendencie vyjadrovať také postoje, ktoré nie sú príliš negatívne voči Rusku, ale myslím si, že nech sa správame akokoľvek, Rusko nás vníma ako súčasť NATO a ako takúto súčasť nás vníma ako hrozbu. A domnievať sa, že bude diferencovať medzi jednotlivými krajinami podľa toho, ako ústretovo sa k nemu správajú alebo nesprávajú, by bola ilúzia.
.
Akým spôsobom sa teda správať?
Považoval by som za naozaj správne, keby sme si uvedomovali, že sme členmi NATO so všetkým, čo k tomu patrí, to znamená v dobrom aj v zlom.
A pokiaľ mám urobiť nejaké rozhodnutie, ktoré vyžaduje určitú politickú odvahu, a to nielen voči externým partnerom a protihráčom, ale aj voči domácemu obyvateľstvu, mal by som mať dostatok odvahy a vôle celkom jasne formulovať stanoviská, ktoré sú naším národným záujmom. Aj keď sa nebudú všetkým páčiť.
.
Diskusia ohľadom pomoci je teda pokusom získať politické body?
To si netrúfam tvrdiť. Až do takej miery nesledujem politickú situáciu na Slovensku. Ale vo všeobecnej rovine môžem povedať, že takáto debata Slovensku z dlhodobého hľadiska neprospeje.
.
Pokiaľ by sme odmietli pomoc od Spojených štátov, uzavrieme si tak možnosť získať v budúcnosti peniaze či už od nich, ale aj od iných partnerov?
V prípade, že by naozaj došlo na Slovensku k rozhodnutiu túto pomoc odmietnuť, tak by to bolo iba na jeho škodu. Nielenže Slovensko môže na základe týchto peňazí skvalitniť svoju infraštruktúru a výzbroj, ale, samozrejme, všetci v Aliancii sa usilujeme o to, aby sme mali čo najlepšie vzťahy so Spojenými štátmi.
A nie je to len preto, že by sme chceli, aby bol šťastný prezident Trump, ale aj preto, lebo je to v našom obojstrannom záujme. Takže čokoľvek môžeme urobiť pre to, aby vzťahy medzi európskymi krajinami a Spojenými štátmi boli vyvážené, otvorené, férové, založené na reálnych základoch, a tým je napríklad aj tá ekonomická, vojenská a iná spolupráca, je to len na prospech veci.
.
Pokiaľ pomoc odmietneme, aký signál to bude pre ostatných partnerov?
Určite by to vyvolalo nepochopenie, pretože ako som povedal, všetci sa snažia mať čo najužšie vzťahy a získať čo najviac pomoci. Taký krok by sa stretol s nepochopením. Vyvolalo by to celý rad špekulácii a dohadov, akým smerom sa chce Slovensko uberať, pretože argumentom o strate suverenity, prípadne obavám z prítomnosti amerických vojakov by asi ťažko niektorý zo zahraničných partnerov rozumel.
.
Je Slovensko vnímané ako najslabšie ohnivko medzi spojencami v NATO?
Aliancia nerobí poradie toho, kto je najlepší a kto najhorší spojenec. Aliancia hodnotí celý rad rôznych ukazovateľov. V poslednej dobe sa všetci zameriavame na to, koľko štáty vydávajú na obrany a modernizáciu, ale je mnoho ďalších parametrov, napríklad, ako štáty prispievajú k iniciatívam NATO, ako je napríklad predsunutá obrana v Pobaltí.
Ako sa štáty zúčastňujú cvičení, ako sa štáty zúčastňujú misií, ako napĺňajú veliteľskú štruktúru Aliancie a pokiaľ viem, v týchto ohľadoch si tak Slovensko, ako aj Česká republika počínajú veľmi dobre. Takže by som rozhodne neoznačil Slovensko ako slabý článok.
.
Bolo by NATO v súčasnom stave schopné v prípade konfliktu brániť východnú Európu?
Nepochybujem o tom. Konkrétnym príkladom toho je práve tá predsunutá prítomnosť v Pobaltí a rozšírená prítomnosť v oblasti Čierneho mora, pretože to je presne ten okamih, keď členské štáty NATO reagovali na pocit nebezpečia v tomto regióne.
A napriek tomu, že v ich záujme by bolo podržať svojich vojakov doma, investovať možno do iných vecí, tak sa rozhodli vložiť peniaze a ľudské zdroje do bezpečnosti partnerov na východe. Myslím si, že je to jasným výrazom solidarity a svedčí to o tom, že alianční partneri majú snahu nielen porozumieť, ale zároveň aj vôľu prispieť na pomoc, keď bude treba.
.
Prečo ľudia v Českej republike dôverujú NATO oveľa viac než na Slovensku?
Tých faktorov asi bude veľa. Možno to bude vychádzať aj z toho, ako vnímame hrozby. Vnímanie Ruska ako nositeľa niektorých hrozieb je u nás o niečo silnejšie. Ale je to asi aj vplyvom informácií.
Pretože čím viac, detailnejšie a férovo sa dostávajú k ľuďom informácie o NATO, o tom, čo nám vlastne prináša, čo to pre nás znamená aj z hľadiska našej vlastnej zodpovednosti, tak tým, že to ľudia viac chápu, stáva sa to súčasťou ich životov a berú NATO ako niečo, čo k nám patrí rovnako ako to, že máme slobodu a demokraciu.
Aj ja. Lenže podotýkam “elity Ukrajiny”, tí sú postrachom ulice. Medzi bežnými Ukrajincami od Mukačeva, cez Kijev až po Odesu mám totiž pár kamarátov, aj starších, aj mladších a zhodujeme sa. A nie cez internet, ale občas osobne…
Kto sadne do takej relácie nikdy nepovie to čo je pravda. Havran má iné záujmy – alebo chráni záujmy niekoho iného, než je záujem Slovenska – to je môj názor. Súhlasím s tým, že hrozba ide z východu – lenže ja pod tým rozumiem Ukrajinu.
Večera s Havranom utorok 31.01.2017 22:30
Diskusná relácia o spoločenských fenoménoch.
Témou bola aj návšteva vrchného veliteľa armády prezidenta Kisku, na veliteľskom zhromaždení náčelníka Generálneho štábu SR, kde sa posťažoval, že si Slovensko neplní svoje záväzky voči NATO vrátane výšky príspevku, ktorý by sme mali dať na obranu.
NGŠ vysvetlil úlohu GŠ a OS SR v rámci aliancie.
Viac na: http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/11690/117142#79
Komentár obsahoval nepravdivé a skreslené informácie prevzaté z neovereného zdroja.
Celé video je tu:
http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/11690/117142#79
Webmajster
Kedy aj u nás eliminujú štátnych zamestnancov pôsobiacich v prospech cudzej mocnosti, v Poľskej republike s tým nemajú problém, v našom Slovakistane je problém so všetkým.
Link odstránil webmajster (ochrana). Prosím aby písatelia uvádzali podstatu vlastnými slovami.
Mali sme v čele štátu a spoločnosti už všetky typy politikov. Varovnými znakmi v prípade psychopatov je silný osobný šarm, chýbajúci ostych, predvádzanie sa, nadradený štýl komunikácie, absencia skromnosti, empatie či priateľskosti. Jedinou motiváciou je moc a peniaze. Psychopati majú vypracovaný systém zatajovania a prekrúcania faktov.
Kreativita áno, osobný pocit výnimočnosti by však nemal prerásť do nekontrolovaného konania a nerešpektovania názorov iných.
Odmietať svet, okolie, v ktorom sa časť udalostí neodohráva podľa vlastných (voluntaristických) predstáv, to je prepad do frustrácie, prejav slabosti a neschopnosti sa so stavom vyrovnať. Frustrácia zatemňuje myseľ a vedie k selektívnemu videniu sveta. Núti robiť chyby a stále viac sa vzďaľovať od reality, od okolia, kolegov, spolupracovníkov.
Všem se Vám omlouvám, ale protože konečně někdo našel odvahu říct pravdu, kterou si myslí všichni poctiví lidé se zdravým rozumem a plně se s tímto ztotožňuji, tak Vám to posílám.
https://www.bezpzlozky.eu/wp-content/uploads/2016/08/Vrah-je-více-než-rodička.doc