Dočítate sa v čísle:
… “Vojenskí výsadkári poznali len svojich kolegov a športoví parašutisti tiež iba svojich. Po čase sme sa zžili, spojila nás spoločná láska k padákom a modrému nebu, stala sa z nás jedna rodina. Len mladí nám chýbajú. Žijú kdesi inde. V inej armáde než žili starí vojenskí výsadkári, keď „slúžili vlasti“ a mladí parašutisti sú už len športovci a nie aj obrancovia vlasti, vycvičení vo Zväzarme ako vojaci. Ostali sme sami so svojou starou láskou a s nami tí, čo nás „zosobášili“ – zakladatelia klubu vojenských výsadkárov…“
Pre ing. Jozefa Krajčira z 5.2.2017
Po prečítaní tohto príspevku som si aj spomenul na moje roky ZVS v prieskumnom prápore v Prešove v rokoch 1977-78. Spomínam si na mjr. Bodnárika, mjr. Veličku a neodmysliteľnou osobnosťou bol v tej dobe výkonný práporčík nprap. Michalko / neviem či ešte žijú. Nastupovali sme tu celkom 5 absolventi ŠDZ z Kromeríža. Ja som už predtým v civile absolvoval výsadkový výcvik na letisku Veľké Bielice pri Partizánskom a mal som už zoskoky aj v civile.
Teraz už len s úsmevom spomínam, ako sme po ceste vlakom z Kromeríža do Prešova samozrejme cestou niečo popíjali a prišli sme do Prešova okolo 05.00 hod. nad ránom a nevyspatí a so zvyškovým alkoholom sme museli ráno o 08.00 absolvovať preskúšanie telesnej zdatnosti, teda beh 100 m, 3000 m, prekážkovú dráhu, šplh na lane bez prírazu a hod granátom. Podľa výsledkov sme boli aj zaradení „najmenej zdatný“ alebo možno najviac po vplyvom bol určený ako správca padákového skladu / čím mal aj najmenej náročnú vojnu/ a štyria sme boli určení ako velitelia skupín hĺbkového prieskumu. Ja som bol určený ako veliteľ 1. Skupiny a keďže v tom čase na rote okrem Bodnárika a Michalku neboli viacerí vojaci z povolania, pôsobil som ako taký tretí zástupca na rote a na cvičeniach so záložákmi som bol s Veličkom v jednej štábnej PV3S ako jeho zástupca. Počas ZVS som urobil aj dôstojnícke skúšky a ešte počas ZVS som bol podporučíkom. Toto všetko sú ale už len spomienky, ale mám viacero fotiek a s jedným z mojich spolubojovníkov s ktorým som bol aj v ŠDZ v Kromříži aj v Prešove sa pravidelne stretávam.
Po ZVS som ale nastúpil k polícii a tak som stratil s armádou kontakt.
Vážený autor, kolegovia,
s radosťou som si prečítal Červené barety č.3/2016 z KVV Bratislava. Ako bývalý výsadkár a člen KVV Trenčín v ňom vždy nájdem to naše, ale aj moje. A teraz, okrem iného, rozhovor s plk.Doc.Ing. Milanom Vaiglom, CSc. Môj bývalý nadriadený z VVVO Trenčín opisuje aj zoskoky do vody na Zemplínskej Šírave v roku 1971 – 1972? Pán plukovník ma preto „donútil“ pozrieť si moje záznamy o zoskokoch, otvoriť dokumenty a obnoviť spomienky. Pre výsadkára jedným z dôležitých dokumentov je Záznamník o zoskokoch s padákom a mám v ňom o týchto zoskokoch záznam. V spomenutom lete som slúžil u 14.pspr Prešov ako veliteľ skupiny hĺbkového prieskumu. Veliteľom rhps bol vtedy kpt. Jozef Bodnárik, NVP (náčelník výsadkovej prípravy) bol kpt. Josef Velička. Palubným sprievodcom a vysadzovačom bol rtm. Milan Fedorčák, v skutočnosti nás vysadzoval des. Cipro Ján ( v tej dobe už skúsený športový parašutista). Na vodu sme sa tešili, pretože sme mali už na ňu naskákané. Nie každý výsadkár mohol „skákať vodu“, len držiteľ 1. triedy výkonného výsadkára. Vtedy sme leteli z letiska Prešov lietadlom AN-2, Andulou. Skákali sme na padákoch OVP-68. Keďže to boli prvé zoskoky, tak to bolo „naľahko“. Bez výstroja a výzbroje. Samozrejmosťou a povinnosťou boli záchranné vesty. Dnes sa tomu pri spomienkach smejeme, ale boli to plátenné vesty z OT-65 FUG, ktoré sme mali v tom vozidle vo výstroji. Po nálete a výskoku „zastreľováka“ (mjr. Vaigl) sme po jednom opúšťali lietadlo. Po jednom preto, lebo sme dole mali len jeden motorový čln (povinné zabezpečenie vodnej doskokovej plochy). Pamätám si, že kolegovi sa podarilo pristáť ani do vody, ani na breh. Niečo napoly, čo mu bolo potom „patrične“ vytknuté. S týmto kolegom sme spolu slúžili dlhé roky.
Neskoršie som po rokoch pracoval na tom istom spravodajskom oddelení ako plk.Vaigl, funkciu som prevzal po už nebohom gen.v.v. Ing. Jánovi Repaskom. Trocha poopravím rozhovor o tom, že po roku 1973 sa už také niečo neorganizovalo. Ale áno, už však v súčinnosti s letcami, presnejšie s kolegami z Leteckej záchrannej a padákovej služby. Bolo to tiež na Šírave, blízko vojenského rekreačného strediska, z vrtuľníka Mi-4. Teda na opačnej strane ako spomína plk.Vaigl. Zoskoky do vody boli v súčinnosti s nimi aj na vodnú plochu Sĺňava, tiež z vrtuľníka Mi-4. Takže zoskokmi do vody na uvedené vodné plochy som splnil aj požiadavku počtu zoskokov na vyššiu triednosť, Inštruktora.
Som rád, ako sa hovorí, že bol som pri tom. Je na čo a na koho spomínať, na odborníkov vo svojej profesii, skvelých ľudí. A práve takým bol jeden z nich, vtedy mjr. Ing. Milan Vaigl.
Želám vám všetkým len to dobré, veľa hodnotných článkov. Plk.v.v. Ing. Jozef Krajčír.
Každé číslo ČB vždy poteší. Ešte sme tu.