UŽITOČNÁ RADA PRE VŠETKÝCH
Prečo je dobré mať Aspirín (Anopirín) „po ruke“ pri posteli?
Je to o infarkte.
Existujú aj iné príznaky srdečného infarktu okrem bolesti na ľavej paži. Je to aj intenzívna bolesť na hrudi, ako aj nevoľnosť a intenzívne potenie. Môžu byť i menšie príznaky a žiadna bolesť v hrudi v priebehu infarktu.
Väčšina ľudí (až 60%), ktorí mali infarkt počas spánku sa neprebudili.
Pokiaľ nastane bolesť na hrudi, môže vás to prebudiť z hlbokého spánku.
Pokiaľ k tomu dôjde, okamžite rozpustiť dva Aspiríny v ústach a prehltnúť s trochou vody.
Potom: Volať pohotovosť, alebo suseda, alebo člena rodiny, ktorá žije v blízkosti.
Ohláste sa: “INFARKT!”
Povedzte že ste si vzali dva Aspiríny.
Posaďte sa na stoličku alebo pohovku u predných dverí a čakajte na pomoc… nelíhajte si!!
Väčšina infarktov je medzi 6 hodinou ráno a obedom (dopoludnia)
Infarkt počas noci, kedy by srdce malo byť najviac v kľude znamená, že sa niečo neobvyklého stalo (porucha spánku, porucha dýchania).
O použití a účinkoch Aspirínu(Anopirínu)
Pokiaľ beriete aspirín raz denne, vezmite si ho na noc – dôvod: Aspirín má 24 hodín “half-life”; Aspirín bude najsilnejší v časných ranných hodinách (vo vašom systéme). Aspirín vydrží skutočne dlho aj v lekárničke (keď zostarne, tak vonia ako ocot).
Pitný režim – vodu potrebujeme na vypláchnutie toxínu z tela.
Kedy a ako piť vodu (od kardiológa špecialistu):
– 1-2 poháre vody po prebudení – pomáha aktivovať vnútorné orgány;
– 1 pohár 30 minút pred jedlom – napomáha tráveniu;
– 1 pohár pred kúpaním – pomáha znižovať krvný tlak;
– 1 pohár pred spaním – zabraňuje mŕtvici alebo infarktu (lekári tiež hovoria že voda pred spaním pomôže zabrániť kŕčom nôh);
Koľko ľudí poznáte, ktorí hovoria, že nechcú piť pred spaním, pretože budú musieť vstávať v noci. Kardiológ hovorí: radšej vstávať 2x v noci ako vôbec.
Prečo ľudia potrebujú močiť v nočnej dobe?
Odpoveď: Gravitácia zadržuje vodu v dolnej časti tela, keď ste v vzpriamenej polohe (nohy obtekajú). V posteli je spodná časť tela (nohy, atď..) v úrovni s ľadvinami, ľadviny odstránia vodu, pretože je to jednoduchšie.
Kardiológ uvádza, že v prípade, že každý človek po obdržaní tohto e-mailu, odošle správu 10 ľuďom, mohol by pravdepodobne jednému z nich zachrániť život! Tu som realizoval tuto informáciu.
Doporučuje sa prečítať aj komentár nižšie “viete,že?” z 30. septembra 2018 v 19:15
—————-
Dobrý den.
Dne 9. února uplynulo padesát let od úmrtí armádního generála Ludvíka Krejčího, náčelníka Hlavního štábu československé branné moci v letech 1933 až 1939 a hlavního velitele zmobilizované branné moci na podzim roku 1938. Tuto významnou vojenskou osobnost připomínáme jednak aktualizovanou verzí životopisu a dále unikátním osobním záznamem : https://armada.vojenstvi.cz/predvalecna/dokumenty/zaznam-o-svedectvi-pred-narodnim-soudem.htm
S pozdravem
Pavel Šrámek
Dobrý den.
V prvních novinkách roku 2022 pokračujeme v přehledu mírové organizace předválečné československé armády a přinášíme tentokrát organizaci v letech 1931 až 1936.
https://armada.vojenstvi.cz/predvalecna/cisla/organizace-cs-branne-moci-1931-1936.htm
S pozdravem
Pavel Šrámek
Dobrý den.
Tyto novinky chceme věnovat památce našeho kamaráda Martina Ráboně, který nás nečekaně opustil. Obsahují celkem tři příspěvky o čs. předválečném opevnění (stav opevnění při vyhlášení mobilizace, výdaje při opevňovacích pracích a německé zkoušky čs. opevnění)
–https://vojenstvi.us13.list-manage.com/track/click?u=b0ee524a802da19f4b1c8101c&id=7ca6f21a0c&e=5f2d661b3c,
– https://armada.vojenstvi.cz/predvalecna/opevneni/vydaje-pri-opevnovacich-pracich.htm
– https://armada.vojenstvi.cz/predvalecna/opevneni/risska-armada-zkousi-cs-opevneni.htm
kterému se Martin dlouhá léta intenzivně věnoval především při budování pevnostních muzeí na Králicku. Až si budete jednotlivé příspěvky číst, vzpomeňte si spolu s námi na Martina, který toho tolik udělal pro čs. předválečnou armádu a opevnění zvlášť.
Na jeho počest se 18. 12. 2021 od 10 hod. uskuteční vzpomínkový pochod z Těchonína s pietním aktem na dělostřelecké tvrzi Bouda. Čest jeho památce!
S pozdravem
Pavel Šrámek
V súčasnosti bežia v RTVS až dva seriály z doby vlády Márie Terézie – “Vivat Beňovský” a “Mária Terézia”.
Viete, že rod Beňovských patril medzi dávne šľachtické rody v Trenčianskej stolici? Predkami rodu boli bratia Benjamín a Urban, ktorí žili v období panovania Žigmunda Luxemburského. V roku 1423 získali donáciu na zem v Trenčianskej stolici, na ktorej založili obce Beňov a Urbanov. Od 17. storočia sa rod začal značne rozvetvovať, takže na sklonku feudalizmu žili Beňovskí až v šiestich stoliciach.
Do povedomia viacerých generácií širokej verejnosti sa rod zapísal predovšetkým vďaka grófovi Móricovi Beňovskému (1746 – 1786). Nemenej významným, ba z vojenského hľadiska nepochybne dôležitejším predstaviteľom rodu bol barón Ján Andrej Beňovský, používajúci predikát z Beňova a Urbanova. Zo základnej genealogickej tabuľky Beňovských, ktorú v monumentálnej viaczväzkovej
práci o uhorských šľachtických rodoch a ich erboch uverejnil ešte v druhej polovici 19. storočia Iván Nagy, vyplýva, že Ján Andrej a Móric boli prvostupňoví bratranci. O ich vzájomných kontaktoch však nie sú známe žiadne údaje.,
SVEDECTVO VOJENSKÝCH SPISOV
Podľa dokumentov, ktoré sa zachovali vo Vojnovom archíve vo Viedni, Ján Andrej Beňovský sa narodil roku 1740. Ako miesto jeho narodenia sa viackrát uvádza Szerdahely, čiže Streda v Prešporskej stolici, čo môže byť buď dnešná Dunajská Streda, alebo Dolná Streda. Len v dobovej rukopisnej knihe (matrike) penzionovaných generálov sa ako jeho rodisko spomína Szakart, Pressburger Comitat, čo v prípade obce bude asi omyl alebo neidentifikovateľná skomolenina, lebo lokalita s takýmto názvom v Prešporskej stolici vtedy nejestvovala.
Zakrátko po vypuknutí tzv. sedemročnej vojny sa 17-ročný Ján Andrej Beňovský prihlásil ako dobrovoľník do Hallerovho (neskôr 31.) pešieho pluku. Od marca 1757 bojoval ako radový pešiak v Čechách, kde sa jeho pluk v zostave zboru maršala Dauna významne podieľal na porážke pruského vojska v bitke pri Kolíne 18. júna. Bolo to však krvavé víťazstvo, lebo napríklad len straty Hallerovho pluku v tejto bitke predstavovali 29 dôstojníkov a 757 príslušníkov mužstva, z toho bolo 86 mŕtvych. Ešte v tom istom roku pluk nasadili do bojov v Sliezsku a Prusku, kde aj Beňovský zakúsil trpkú porážku pri Leuthene (dnes Lutynia), keď pruský kráľ Fridrich II. 5. decembra rozdrvil na čele 35-tisícového vojska 65-tisícovú habsburskú armádu. Táto bitka vošla do vojenských učebníc ako ukážkový príklad uplatnenia a využitia kosého bojového šíku lineárnej bojovej zostavy.
Mladý Ján Andrej Beňovský sa v bojoch nepochybne ukázal ako dobrý vojak, o čom svedčí skutočnosť, že 1. februára 1757 ho povýšili na podporučíka a 16. augusta 1760 na nadporučíka, takže sedemročnú vojnu zavŕšil vo funkcii veliteľa kompánie, čiže stotiny (roty). Veliteľom bataliónu, teda práporu sa stal ako 27-ročný, keď bol povýšený na kapitána.
ŠTÁBNY DÔSTOJNÍK A VELITEĽ GRANÁTNIKOV
Rok 1769 bol významným medzníkom v živote Jána Andreja Beňovského, ktorý už v hodnosti majora prestúpil do 19. pešieho pluku Leopolda Pálfiho. Len mimochodom, v tomto pluku v rokoch 1756-1766 slúžil aj iný Ján Beňovský z Beňova. Začal ako zástavník a vystúpil zo služby v hodnosti nadporučíka.
Bol to nielen menovec a príbuzný, ale aj rovesník Jána Andreja Beňovského. Uvedený rok 1769 bol medzníkom aj vo vývoji habsburskej armády. Práve vtedy jednotlivé pešie jazdecké pluky dostali poradové hodnostné čísla, ktoré sa okrem malých výnimiek udržali až do zániku monarchie roku 1918. Významnou organizačnou zmenou bola aj reorganizácia elitných pešiackych jednotiek – granátnikov. Dovtedy boli v každom pešom pluku dve granátnické kompánie.
Z troch peších plukov vtedy vyňali vždy dve granátnické kompánie a sformovali ich do samostatných granátnických bataliónov, takže každý novopostavený samostatný batalión pozostával zo šiestich kompánií granátnikov.
Major Ján Andrej Beňovský sa roku 1771 stal veliteľom 3. uhorského granátnického bataliónu. O dva roky neskôr armádne velenie ocenilo jeho organizačné a veliteľské schopnosti tým, že ho povýšilo na podplukovníka. V rokoch 1773 – 1775 mal 3. granátnický batalión garnizónu vo Viedni, kde schopný veliteľ granátnikov mal možnosť výraznejšie sa zapísať do pozornosti armádneho velenia i panovníckeho dvora. A tak keď sa v novembri 1777 uprázdnil post veliteľa 31. pešieho pluku, 37-ročného Jána Andreja Beňovského vymenovali za plukovníka a veliteľa pluku v ktorom zhodou okolností práve pred 20 rokmi nastúpil vojenskú službu ako radový vojak. Pre mnohých iných by to zaiste mohlo znamenať úspešné zavŕšenie kariéry. Ján Andrej Beňovský však naďalej postupoval po priečkach funkcií a hodností.
Po vypuknutí vojny o bavorské dedičstvo sa podstatná časť 31. pešieho pluku na čele s Beňovským presunula roku 1778 v priebehu jedného mesiaca (od 1. apríla do 1. mája) zo Sedmohradska do Čiech. Na českom bojisku Beňovského pešiaci zostali až do ukončenia vojny bez toho, aby sa zúčastnili na nejakých vážnejších vojnových akciách. Na spiatočnej ceste do Sedmohradska sa pluk zastavil vo Viedni a Laxenburgu°, kde sa 8. júna 1779 zúčastnil na slávnostnej vojenskej prehliadke pred Máriou Teréziou a cisárom Jozefom II.
ČLEN CISÁRSKEJ GENERALITY
V máji 1784 plukovníka Jána Andreja Beňovského poverili velením 53. pešieho pluku, ktorý sídlil v Osijeku. O necelé dva roky, vo februári 1786, bol Beňovský vymenovaný za generálmajora a ustanovený do funkcie veliteľa brigády a posádky v sedmohradskom meste Alba Iulia°°. Ako veliteľ brigády si úspešne počínal vo vojne proti Osmanskej ríši v rokoch 1787 – 1791. Po jej skončení sa nakrátko opäť ujal svojej funkcie posádkového veliteľa v Alba Iulii. Dlho sa tam však nezdržal, lebo po vypuknutí prvej koaličnej vojny roku 1792 bol generál Ján Andrej Beňovský na základe rozkazu cisára Františka II. prevelený na bojisko v Nizozemsku.
Po víťaznej bitke pri Valme 20. septembra 1792 sa francúzskej armáde podarilo vytlačiť habsburské a pruské vojsko zo severného Francúzska. Vďaka použitiu novej taktiky kolón a rozptýlených strelcov proti lineárnej bojovej zostave Francúzi zvíťazili v novembri 1792 v bitke pri Jemmapes a otvorili si cestu do dnešného Belgicka a Porýnska.
Francúzska armáda postupovala na všetkých smeroch. Zmocnila sa Nice a Savojska, takmer celého Porýnska, ako aj Mohuča a Frankfurtu nad Mohanom.
Francúzske úspechy pretrhla až bitka pri Neerwindene 18. marca 1793. Na prenikavom víťazstve habsburskej armády sa nemalou mierou podieľali aj uhorské pluky: 33. a 34. peší pluk a Esterháziho (neskôr 3.) husársky pluk.
V niekoľkohodinovom boji sa vyznamenali najmä husári, ale v bodákovom útoku aj pešiaci. Mužstvo týchto troch plukov, ktoré v bitke stratili takmer štvrtinu či pätinu mužov, tvorili prevažne Slováci. Tuhé boje však pokračovali aj nasledujúci deň, keď sa zboru pod velením podmaršala Jána Andreja Beňovského podarilo vytlačiť pozviechané francúzske vojská z Wommersonu a Hackendovenu. Porazený francúzsky generál Dumouriez bol obvinený zo zrady revolúcie a gilotíne sa vyhol len dezerciou k habsburskej armáde.
VEĽKÁ POCTA
Roku 1794 sa podmaršal Ján Andrej Beňovský stal majiteľom 31. pešieho pluku. Bol to prejav veľkej cti zo strany panovníckeho dvora, akej sa dostalo len zopár slovenským rodákom.
1. mája 1795 bol J.A.Beňovský po 38 rokoch služby preložený do penzie (55 r). Väčšinu času potom žil v Bratislave a krátko aj v sedmohradskej Sibini (Sibiu).
Podľa matriky o penzionovaných generáloch mu erár vyplácal ročne 2 000 zlatých spolu s príplatkom 3 478 zlatých a 24 grajciarov z titulu majiteľa 31. pešieho pluku, ktorým zostal až do svojej smrti.
Podmaršal Ján Andrej Beňovský zomrel vo veku 82 rokov v Bratislave 1. septembra 1822. Nebol ženatý a nemal ani žiadnych potomkov.
PhDr. Vladimír SEGEŠ, PhD.
Vojenský historický ústav
°Laxenburg je trhová obec v Dolnom Rakúsku, asi 20 km južne od Viedne v okrese Mödling na rieke Schwechat. Za čias Márie Terézie bol Laxenburg obľúbeným miestom pre spoločenské podujatia a hry, o storočie neskôr tu František Jozef s mladou nevestou Sisi trávili medové týždne.
°°Alba Iulia je mesto v Rumunskom Sedmohradsku na rieke Mureš.
Dobrý den.
V říjnu vám utekla Zpráva o setkání náčelníků generálních štábů československé a sovětské armády v roce 1936https://vojenstvi.us13.list-manage.com/track/click?u=b0ee524a802da19f4b1c8101c&id=f9d3ffc1ba&e=5f2d661b3c/strong>. Zjistíte tak třeba, že československá armáda měla zájem o nákup sovětských tanků BT.
A dnes pro vás máme Operační směrnici nástupového plánu II https://vojenstvi.us13.list-manage.com/track/click?u=b0ee524a802da19f4b1c8101c&id=250b001348&e=5f2d661b3c> z roku 1925. Popisuje situaci a úkoly československých sil v případě koaliční války v Evropě.
S pozdravem
Pavel Šrámek
Viete ako chytiť pytliakov?
BRATISLAVA. Keď sa ukázalo, že utajené schôdzky Roberta Fica a Roberta Kaliňáka zaznamenala polícia náhodou pri sledovaní pytliakov, vyzeralo to ako príliš podozrivá zhoda okolností.
SME sa na pozadie prípadu pozrelo podrobnejšie a zistilo, že má aj ďalšie zaujímavé súvislosti.
Tento príbeh sa začal ešte v čase, keď zavraždený novinár Ján Kuciak odkrýval pochybné aktivity okolo skupiny oligarchu Miroslava Bödöra, blízkeho Smeru.
Viac ako tri roky po vražde Kuciaka jeden z bývalých členov pôvodného vyšetrovacieho tímu išiel po pytliakovi z gangu bödörovcov, a tak natrafil aj na Fica s Kaliňákom.
Od vraždy k pytliakom
Pri obci Čifáre neďaleko Levíc sa podľa viacerých zdrojov nachádza poľovnícka chata, na ktorej policajti zaznamenali stretnutia špičiek Smeru s advokátmi Marekom Parom, Pavlom Gašparom a oligarchom Bödörom – šéfom SBS Bonul.
O utajenie prišla skupinka zhodou viacerých okolností. Polícia tam totiž skutočne vyšetrovala podozrenia z pytliactva.
Podozrivým bol podľa zistení SME mediálne známy človek s väzbami na Bödörovcov – Matúš Mečár. Zápasník, ktorý sa za éry Smeru objavil na fotografii s policajnými funkcionármi a dnes je odsúdený za vydieranie a zabitie ženy autom na priechode pre chodcov.
Nitrianska polícia sa v stredu k vyšetrovaniu Mečára oficiálne odmietla vyjadriť. „Polícia neposkytuje informácie ku konkrétnym osobám,“ reagovala hovorkyňa Renáta Čuháková.
Podozrenia polície v jeho najnovšej kauze boli natoľko silné, že súd vyšetrovateľovi povolil do miestnej poľovníckej chaty nasadenie informačno-technických prostriedkov (ITP) vo forme skrytej kamery. Kamera na chate napokon nahrala aj Fica a spol.
Vyšetrovateľom pytliackej kauzy je Martin Juhás – bývalý operatívec z tímu Kuciak, ktorý dolapil vrahov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Jeho brat Peter Juhás tímu šéfoval.
Ešte v roku 2019 vtedajší prezident Policajného zboru Milan Lučanský tím rozpustil a Martina Juhása preradili na okres, kde pracuje doteraz.
Počas vyšetrovania kauzy Kuciak natrafil na Martina Juhása advokát Roman Kvasnica, ktorý zastupuje rodinu zavraždenej Martiny Kušnírovej. Pamätá si, že po rozpustení tímu ho preložili a urobili z neho radového vyšetrovateľa. Na pozícii šéfa NAKA bol vtedy Branislav Zurian.
„Istú zásluhu v úvodzovkách má na tom pán Zurian. Ak mi teraz hovoríte, že Juhás vyšetroval akési pytliactvo, kde boli nasadené ITP, tak je to potom zásluha pána Zuriana,“ hovorí dnes Kvasnica.
Aktuálne sa Zurian spomína v súvislosti s takzvanou vojnou policajtov ako spojka SIS, ktorá zháňa kompromitujúce materiály na vyšetrovateľov z tímu Očistec.
V polovici októbra pre časopis Plus sedem dní uviedol, že sa z obavy o život ukrýva v zahraničí.
Kým bratislavský konšpiračný byt z kauzy Gorila mal Robert Fico v Bratislave na dosah, do obce Čifáre je to zhruba 120 kilometrov.
Navyše cesta tam nie je celkom komfortná. Po odpojení sa z diaľnice za Nitrou vedie cez dedinky až k úzkej lesnej asfaltke vhodnej skôr pre terénne autá. Na jej začiatku je tabuľa zákaz vjazdu.
Poľovnícku chatu, oficiálne vlastnia Lesy SR. Pri dverách je však ceduľa s nápisom Zákaz vstupu, súkromný majetok. Všetky okná na prízemí sú zamrežované.
Aj keď chata vyzerá zanedbane, má novú kovovú vstupnú bránu. O tom, že nie je úplne opustená svedčilo, že z koterca v zadnej časti vykúkali psy.
Za plotom bolo vidno veľký chladiarenský box, ktorý zrejme slúži na uskladnenie pozostatkov lovenej zveri. Neďaleko stojí konštrukcia, na akú sa vešajú zvieratá, keď ich derú z kože.
Revír, kde loví oligarchia
Túto menšiu chatu si od štátnych lesov prenajíma poľovnícka spoločnosť Čierny vŕšok, ktorej teraz šéfuje Miroslav Bödör.
Nájomnú zmluvu podľa hovorkyne lesov Maríny Debnárovej podpísali v roku 2008 a nájom stále trvá. Bödörovci za chatu platia 726,95 eur za rok.
Poľovnícke združenie Bödörovcov si ešte v roku 2016 od Lesov SR prenajalo aj tamojší poľovný revír.
O tom, ako ľudia okolo Bödörovcov ovládli poľovnícku oblasť pri Čifároch, písal v minulosti práve Kuciak
To, že Ficove a Kaliňákove stretnutie odhalil Martin Juhás, je pritom iróniou osudu, pretože počas vlády Smeru ho z elitného vyšetrovacieho tímu preložili na nitriansku NAKA.
Po vražde Kuciaka v roku 2018 rozbehol tím pod vedením Petra Juhása pátranie. Juhásov brat Martin v tíme pôsobil ako operatívec. Počas vyšetrovania napríklad analyzoval vozidlá, ktoré zachytili kamery v okolí Veľkej Mače, kde Kuciak býval.
Policajti zároveň začali rozplietať aj nitky okolo mafiána Kočnera. Martin Juhás lustroval jeho kontakty na SIS a preveroval obsah Kuciakovho počítača.
Kočnera pred súdom v kauze Kuciak zastupoval advokát Para, ktorý na kamerových záznamoch z pytliackej chaty rokuje s Ficom a Kaliňákom. V kauze Očistec Para zastupuje policajného exprezidenta Tibora Gašpara.
Po tom, ako sa policajti dostali ku Kočnerovej komunikácii, pracoval Martin Juhás na jej analýze. Zameral sa na rozhovory s viacerými ľuďmi vrátane dnes už zosnulého príslušníka SIS Františka Böhma, bývalého ministra obrany za Smer Martina Glváča či piťovca Tomáša Rajeckého.
Medzi analyzované kontakty však patril aj bývalý námestník Generálnej prokuratúry Peter Šufliarsky, ktorý sa to dozvedel z médií a v marci 2019 požiadal Úrad špeciálnej prokuratúry o stanovisko, či môže byť takáto analýza jeho rozhovorov v spise.
Práve v tom čase vyšetrovanie káuz okolo Kočnera vtedajšia ministerka vnútra za Smer Denisa Saková rozdelila, čo vzbudzovalo pochybnosti.
Vyšetrovanie prípravy vrážd Šufliarskeho, dnešného generálneho prokurátora Maroša Žilinku a špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica totiž bez vysvetlenia presunula pod inšpekciu ministerstva vnútra. Šéfom inšpekcie bol vtedy jej nominant Adrian Szabó, ktorého nedávno odsúdili za korupciu.
Z dokumentov, ktoré má SME, vyplýva, že Šufliarsky sa pýtal na legitimitu tejto analýzy vo veci vraždy Kuciaka a či by informácie o jeho komunikácii s Kočnerom a jej analýza nemala byť iba súčasťou spisu k príprave vrážd prokurátorov, ktorú vyšetrovala inšpekcia.
Šufliarsky pre SME povedal, že mu nezáležalo na tom, kto analýzu vypracoval, a o osobe Martina Juhása nevedel. „Neviem, kto je Martin Juhás. Len som využil svoje zákonné právo požiadať o preskúmanie postupu vyšetrovateľa,“ povedal Šufliarsky.
Šéf tímu Juhás v tejto veci poslal vyjadrenie Špeciálnej prokuratúre, že inšpekcia už analýzu má a nevidí dôvod, prečo by s ňou nemohli pracovať aj oni v tíme Kuciak.
„Ak si dobre pamätám, ten materiál Martina Juhása bol s nevôľou prijatý aj vtedajším vedením NAKA, ktorej šéfoval pán Zurian,“ hovorí Kvasnica.
Je podľa Kvasnicu možné, že práve pre túto komunikáciu bola snaha odčleniť vec prípravy vrážd na inšpekciu, aby sa ňou pôvodný tím nezaoberal. “V tomto čase tam vznikol akýsi konflikt, pretože analýza Martina Juhása bola v pôvodnom spise ponechaná ,“ dodal Kvasnica.
Následne podľa Kvasnicu Martina Juhása preložili na nitriansky odbor NAKA, kde počas vyšetrovania pytliactva naďabil na Fica s Kaliňákom.
Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22772394/fico-chata-nahravka-vysetrovanie.html
PS: Z médií sa dozvedáme, že práve Mečár je tá osoba, ktorú polícia mala podozrievať z pytliactva a kvôli ktorej nasadili do Bödörovskej chaty odposluchy. A namiesto jedného Bödörovho darebáka natrafili na celú družinu s Ficom na čele. Už vám to do seba zapadá? Už chápete, ako ten Jano Kuciak mal vo všetkom pravdu, keď písal o prepojeniach Smeru a mafie z Nitry? Aká je to hanba, keď na nejakej zločineckej chate vidíme bývalého trojnásobného premiéra a bývalého ministra vnútra spriadať plány ako sa vyhnúť base! Špina sa vyplavuje vysoko.
Do Bödörovských lesov sa možno chodili loviť divé svine. A na lov išli aj policajti. A zdá sa, že tej zveri v tých lesoch bolo nejako veľa a policajtom sa skrátka podaril taký poľovnícky husársky kúsok, s ktorým skrátka nepočítate.
Ukazuje sa, že Mečára vyšetroval brat vyšetrovateľa Petra Juhása, Martin Juhás, ktorý je tiež policajtom. Peter dostal Kočnera. Jeho brat Martin, zdá sa, objavil v chate “U Bödöra” ďalšie veľké zviera. Týmto chlapcom treba držať palce. Nebudú to mať teraz ľahké. Ale týmto ľuďom treba ďakovať a podporiť ich. Zaslúžia si to.
Ficovi u jeho voličom tieto zábery neublížia, alebo ho skôr posilnia – ach, sledovali nám ho!, no a čo…
https://armada.vojenstvi.cz/vase-dotazy/151.htm
Po odpovědích k poválečné armádě přinášíme nyní odpovědi na dotazy k československé předválečné armádě. Dozvíte se třeba o svátcích československé armády, pracovních praporech zřizovaných po Mnichovu 1938, vojenské hodnosti herce Vlasty Buriana, jednotkách stavěných za mobilizace v září 1938 nebo o prodeji děl německé armádě. Současně připomínáme, že své případné dotazy k československé předválečné a poválečné armádě nám můžete posílat na mail dotazy@vojenstvi.cz.
S pozdravem
Pavel Šrámek
Dobrý den.
V druhých květnových novinkách jsem pro Vás připravil zajímavou Zprávu o cestě sovětských důstojníků do Československa v září a říjnu 1938 (https://armada.vojenstvi.cz/predvalecna/dokumenty/zprava-o-ceste-do-ceskoslovenska-v-zari-a-rijnu-1938.htm), tedy v době mnichovské krize. Chtěl bych Vás také upozornit, že vyšla kniha rozhovorů Češi proti Hitlerovi (https://www.ivysehrad.cz/tituly/65728351/cesi-proti-hitlerovi/) našeho předního vojenského historika Eduarda Stehlíka, v níž se věnuje i československé předválečné armádě.
S pozdravem
Pavel Šrámek
Na základe dobrých vzťahov s redaktormi “Vojenstvi.cz” si dovoľujem poskytnuť z aprílových noviniek zaujímavý článok o skutočnostiach, o ktorých sa onoho času nehovorilo. Môžete si prečítať o “Velitelství JOSEF v čs. – polském sporu o Těšínsko v létě 1945”, kedy hrozilo, že sa bude mezi Československom a Poľskom opakovať vojenský stret o Tešínsko z roku 1919.
https://armada.vojenstvi.cz/povalecna/studie-a-materialy/velitelstvi-josef-v-cs-polskem-sporu-o-tesinsko-v-lete-1945.htm
Pravdepodobne viete. že sú zaujímavé články na sobotné čítanie aj v denníkoch ako napr. pravda blog-
7. novembra 2020 09:28, Mária Benová, Korona info
–
V r.1831 bojovali štátne úrady so šírením neviditeľnej „hnusoby“ na východe Horného Uhorska. Pôvodcom ochorenia bola baktéria Vibrio cholerae a jeho príznakmi silné vodnaté hnačky a zvracanie. Infikovaným hrozila dehydratácia a v dôsledku nej aj smrť. Zdrojom nákazy bola kontaminovaná pitná voda a jej šírenie urýchľovala zlá hygiena roľníkov na vidieku.
„Po krátkom čase (12 hodín) hnačky spravidla prestávajú a pacient sa dostáva do kolapsového stavu. Má nízky, často až nemerateľný tlak, ťažko hmatateľný tep, veľmi nízku telesnú teplotu, vyschnutú a nepružnú kožu pokrytú studeným, lepkavým potom suché sliznice a chrapľavý hlas. Dýchanie je povrchné a ťažko počuteľné. Chorý musí zápasiť aj so svalovými kŕčmi, ktoré sa vyskytujú hlavne na rukách a nohách. Pacient je počas celého trvania choroby pri vedomí. V záverečnej fáze ochorenia často dochádza k akútnemu zlyhaniu obličiek, poškodeniu srdcového svalu a následnej smrti. Pri takomto ťažkom priebehu môže pacient zomrieť v priebehu niekoľkých hodín. Prognóza vyliečenia ťažkých cholerových stavov, bez odbornej pomoci lekárov, je veľmi zlá. Vyše 50 zo 100 chorých pacientov zomiera. Ostatní, keď prekonajú krízu, začínajú znovu naberať telesnú silu, upraví sa u nich stav prudkej dehydratácie a nastáva nádej na ich skoré vyliečenie.“
-> Jiří HALVÍK: Příručka infekčných a parazitárních nemocí (1985)
Zuzana Panczová,PhD. (Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV)
Epidémie ako zdroj konšpiračných teórií v minulosti:
Okrem pocitov ohrozenia spôsobených vojenskými konfliktami či teroristickými útokmi je aj stres vyvolaný epidémiami ďalšou typickou situáciou, v ktorej ľudia šíria nepodložené informácie. Masové ochorenia rôzneho druhu si v minulosti vyžiadali množstvo obetí nielen v dôsledku nakazenia, ale aj v snahe potrestať domnelých vinníkov. Obvinenými boli pritom často práve tí, ktorí sa usilovali nákazám zabrániť – úradníci alebo lekári, uplatňujúci napr. dezinfekcie studní, izoláciu nakazených ľudí, očkovanie a neraz riskantné či inovátorské liečebné praktiky. V dôsledku toho ľudia ich konanie v atmosfére všeobecného ohrozenia a podozrievavosti začali vnímať ako súčasť sprisahania.
Východoslovenské roľnícke povstanie z r.1831
…je ukážkovým príkladom kolektívneho strachu a represálií na našom území. Podľa dostupných prameňov ho rozpútalo viac príčin. Jednou z nich bola zhoršujúca sa sociálna situácia spôsobená neúmerným zaťažovaním poddaných ako aj neúrodou v r.1830. Ďalším spúšťačom nepokojov bola cielená agitácia sprisahancov z radov zemanov (nižšej šľachty), ktorí chceli dosiahnuť radikálne rovnostárske zmeny v spoločnosti. Jeden z nich – Peter Tasnády z Malých Raškoviec – chcel údajne vstúpiť do slobodomurárskej lóže v Poľsku. Tretím mocným činiteľom, ktorý fatálne ovplyvnil charakter povstania a v agitácii ho využili i spomínaní sprisahanci, však bola epidémia cholery. Z Ázie na územie dnešnej Ukrajiny a Poľska ju preniesli ruskí vojaci povolaní kvôli potlačeniu novembrového povstania v Poľsku (1830 – 1831).
Chýry o epidémii podnietili prijatie preventívnych opatrení aj v habsburskej monarchii, no šíreniu nákazy sa nepodarilo zabrániť. Do oblastí postihnutých nákazou boli vysielaní štátni choleroví komisári, ktorí mali v spolupráci s vojskom a lekármi riadiť preventívne opatrenia. Patrila k nim predovšetkým prísna kontrola a obmedzenie pohybu osôb (predovšetkým tulákov, Rómov a Židov), zvierat i tovarov (zásady týchto opatrení sa zachovali v dokumente:
„Poučeni, podle kterého se zpráwcowé krajů a osad w tom připadě chowati maji, kdyby wýchodni úplawice (Cholera) chwistoblita, aneb jiná nákazliwá nemoc w blizkosti panowala, anebo i w jejich mistě přebýwáni znikla.“
Zákazy trhov a jarmokov či dochádzanie za sezónnymi prácami značne ochromovali obchod, remeselnú výrobu a teda dostupnosť tovarov a spôsob obživy veľkej časti obyvateľstva, čím pochopiteľne vyvolávali medzi obyvateľmi nevôľu.
Nepokoje v mestách i na vidieku
Situácia bola napätá v mestách aj na vidieku. Verejná mienka naprieč rôznymi spoločenskými vrstvami si nepopulárne preventívne opatrenia vysvetľovala ako zámienku, ktorou chce vláda zamedziť šíreniu revolučných myšlienok. Množili sa prípady protestných výtržností v mestách – historik Daniel Rapant vo svojej publikácii „Sedliacke povstanie na východnom Slovensku r.1831“ (1953) podrobne opisuje napr. vzburu iniciovanú študentmi v Pešti 17.júl.1831. Tí protestovali proti karanténnemu uzavretiu komunikácií, ktoré im znemožnilo odchod na prázdniny. Podobné nepokoje prepukli aj v iných mestách (Budín, Jáger, Miškovec a i.) a to spôsobilo určité ústupky v prijatých proticholerových opatreniach. Verejnosť však tieto ústupky v karanténe paradoxne len utvrdzovali v názoroch o jej neopodstatnenosti. Medzi poddanými sa šírili názory, že nákazlivosť cholery je dezinformácia šírená ako ďalší spôsob týrania ľudu zo strany panstva.
Situácia sa zhoršila po objavení sa nákazy a vystupňovaní opatrení spojených s izoláciou, liečbou a pochovávaním nakazených osôb. Obzvlášť ťažko ľudia niesli zákaz náboženských obradov. Týkal sa nielen pohrebov obetí cholery (tým nebolo poskytované ani posledné pomazanie), ale aj bohoslužieb a vysluhovania sviatostí. V neposlednom rade obyvatelia nedôverovali používaným liečebným prostriedkom… Skutočnosť, že uvedené opatrenia vynucovala štátna moc pod hrozbou prísnych sankcií a zároveň obeťami nákazy boli prevažne chudobné sociálne vrstvy, vytvorila ideálnu atmosféru pre šírenie konšpiračných teórií o sprisahaní pánov voči poddaným. K podobným výkladom prispieval aj spôsob, akým sa karanténa a liečba vykonávali.
D.Rapant uvádza:
„Prílišná horlivosť vo vnucovaní liekov (i hajdúchmi), v odvážaní čo i len najmenej podozrivých ľudí (napr. bolenie hlavy) z rodinného kruhu do nemocníc a lazaretov, vybavených len málokedy náležito (na dedinách), osihocovanie domov, kde bol nejaký chorý na choleru alebo len z nej podozrivý, uvádzal ľud do zúfalosti. Zmocňuje sa ho presvedčenie, že všetko a všetci sa sprisahali na jeho vyničenie a vykynoženie.“
Do aktívneho šírenia fám o zámerných otravách sa účelovo zapájali aj AGITÁTORI, ktorí síce pôvodne zamýšľali vyvolať vzburu prostredníctvom sociálnych a politických hesiel, no paniku z nákazy vedome využívali na svoje ciele. Snaha po pomste si postupne nachádzala čoraz širšiu škálu obetí z radov vrchnosti i kohokoľvek, kto sa stal terčom podozrení vzbúreného davu. Objavujú sa prípady absurdných obvinení, že jed podávajú i kňazi prostredníctvom sviatosti oltárnej a úradníci vraj namiesto dezinfekcie (chlórového vápna) v skutočnosti do studní a potokov sypú otravu. Údajnými dôkazmi sprisahania malo byť:
-šírenie nákazy v blízkostí riek a iných zdrojov vody,
-fámy o dôkazoch otravy počas pitvy mŕtvol,
-informácie o existencii štatistických odhadov predpokladaného vysokého počtu obetí kvôli plánovaniu masových hrobov,
-ako aj objavenie sa nákazy až po vykonaní preventívnych sanitárnych opatrení (pravdepodobne v dôsledku nedostatočnej hygieny).
–
Hľadanie vinníka
Atmosféra strachu a podozrievania prebudila aj tradičnú animozitu voči Židom. Príkladom brutálnych antisemitských násilností je vzbura v obci Žipov. Rozpútala ich jednak intenzívna niekoľkodňová agitácia zo strany miestneho richtára Pavuka, ako aj účelová fáma o otrávení studne miestnym Židom. Zakladala sa na výpovedi malého dievčatka z 31.júl.1831, ktoré vraj Žida videlo niečo hádzať do studne. Pod vplyvom fám o trávení studní Židmi jej otec okamžite inicioval čistenie vody. Medzi ľuďmi sa začali šíriť fantastické príbehy o tom, ako voda v studni od otravy vrela až z nej takmer šľahali ohne a chrobač v doskách studne vydochla. Šírenie fám nezhatili ani námietky jednotlivcov, že voda bola v skutočnosti spenená a znečistená od kvapkajúceho loja sviečok počas neustálych kontrol studní.
Miestni Židia boli navyše obviňovaní, že roznášali jed v predávaných potravinách. To sa stalo priamou zámienkou k tomu, aby dedinčania pochytali, zbili a dali uväzniť dvanástich Židov. Hneď nasledujúci deň dokonca chytili a mučili i zdravotného komisára, ktorého nútili k priznaniu, že bol tiež podplateným travičom. Chýry o trávení studní pánmi a vojskom sa rýchlo rozšírili na Šariš a Spiš. Zámer P.Tasnádyho o koordinované povstanie za účelom spoločenských zmien bol zmarený, namiesto toho prepukla neriadená davová psychóza, vzbúrenci útočili na podozrivých komisárov, hajdúchov a zemepánov, nešetrili ani ženy a deti, pričom sa okrem vyhrážok, väznenia a fyzických útokov nezastavili ani pred brutálnymi vraždami spojenými s beštiálnym mučením. Počet povstalcov sa odhaduje na 40-tisíc, povstanie napokon ukončil až vojenský zásah.
–
Fámy a konšpiračné teórie
Tento prípad poukazuje na viacero momentov, kde sa ukázala účinnosť šírenia fám a konšpiračných teórií…
Ideálnou živnou pôdou je nárast nespokojnosti širokej verejnosti, ktorá ju naďalej stupňuje a poskytuje jej konkrétne zdôvodnenia a nepriateľov; týchto škodcov dávajú do súvisu s už jestvujúcimi obrazmi tradičných nepriateľov (v tomto prípade štátna moc a Židia).
Šírenie sprisahaneckých teórií cielene využívajú tí, ktorí v skutočnosti sami manipulujú verejnou mienkou v záujme svojich cieľov.
Hľadanie interpretácií v stave spoločenskej krízy je často nelogické, inštinktívne a neuspokojuje sa s jedným vysvetlením.
Nachádza stále nové možné alternatívy, ktoré prepája s už jestvujúcimi príbehmi (v tomto prípade sa hľadali najmä politické motívy spojené s poľským povstaním, ale zároveň ožívali aj staršie naratívy o kuruckých povstaniach.
Prípad východoslovenského cholerového povstania je typickým príkladom situácie, keď pocit strachu a zúfalstva iracionálne ženie ľudí k hľadaniu obetného baránka. Pocit bezmocnosti voči úradnej moci, ktorá z dôvodu verejného záujmu pácha určité násilie na jednotlivcoch, môže viesť pri nedostatku informácií alebo nedôvere voči oficiálnym zdrojom k presvedčeniam, že cieľom protiepidemických opatrení je v skutočnosti riadená likvidácia obyvateľov. Je to situácia, ktorá by sa dala charakterizovať ako samonapĺňajúce sa proroctvo, keď sa fiktívna vízia chystaného násilia hlásaná agitátormi a konšpiračnými teoretikmi obrátilo nakoniec práve vďaka nim na násilie reálne.
Monitor z blog.pravda
Aký je dopad jodizácie soli na naše duševné zdravie ?
Vidieť v emancipačnom procese Slovákov výhradne iba riešenie otázok politického, národnostného a kultúrneho útlaku je dlhodobo štandardnou interpretáciou komplexných javov, ktoré v našej spoločnosti prebiehali v 19. a 20. storočí.
Neprávom sa tak zabúda na pokrok, ktorý bol vďaka enormnému úsiliu dosiahnutý v oblasti verejného zdravia a zdravotného stavu najširších vrstiev slovenskej populácie. V tomto úsilí vyniká pôsobenie doktora Juliána Podobu, ktorý v roku 1949 zorganizoval skupinu odborníkov na výskum chorôb štítnej žľazy.
Počas tohto výskumu bol na vzorke viac ako 160-tisíc obyvateľov Slovenska zistený akútny a dramatický deficit prítomnosti jódu v ľudskom organizme. Postihnuté boli v zásade všetky oblasti Slovenska, s epicentrami deficitu jódu na Orave, Kysuciach, v okolí Banskej Štiavnice a v Podunajskej nížine.
Ako v tejto súvislosti uviedol v dávnejšej reportáži TV JOJ prednosta Endokrinologickej kliniky SZU a OÚSA Ján Podoba, päť percent detí trpelo endemickým kretenizmom a niekoľkonásobne viac detí oligofréniou – slabomyseľnosťou.
Dramatické zlepšenie v tejto oblasti nastalo až jodizáciou soli od roku 1951.
Vieme, že nedostatok jódu bol široko rozšíreným a akútnym problémom slovenskej spoločnosti až do jodizovania soli začiatkom druhej polovice 20. storočia. Výskyt endemického kreténizmu a slabomyseľnosti sa preto zákonite dlhé stáročia prejavovali ako celospoločenský fenomén.
Spoločnosť, ktorej chýbal jód
Z týchto zistení sa pred nami objavuje provokatívna otázka:
Čo ak objektívne pozorovanie kultúrnej a politickej zaostalosti slovenskej spoločnosti v časoch jej formovania v 19. a 20. storočí malo ako svoju príčinu, okrem iných významných činiteľov, aj dlhodobú podvýživu a nedostatok jódu?
Prejavom tohto deficitu totiž bola aj subnorma IQ širokých ľudových vrstiev. Ak je totiž pravda, že päť percent detí trpelo endemickým kretenizmom a niekoľkonásobne viac detí slabomyseľnosťou, potom deficit jódu v slovenskej spoločnosti naberá aj sociologický rozmer.
Inými slovami, deficit jódu a s tým súvisiaci pokles inteligencie bol natoľko rozšírený, že musel zákonite ovplyvňovať normy každodenného správania celej populácie. Ak je to skutočne tak, potom musíme v dochovaných prameňoch nájsť rozprávania a opisy, ktoré v nemedicínskom jazyku približujú túto skutočnosť.
Spomienky mnohých osobností z minulosti slovenského emancipačného hnutia sú plné príbehov o ľuďoch, ku ktorým bolo treba pristupovať ako k “malým deťom” a ktorých zmysel pre chápanie dôležitosti základných hygienických návykov či vyšších foriem spoločenskej organizácie bol značne zredukovaný.
Nie je však naším cieľom citovať rozsiahle pasáže zo spomienok Jurigu, Šrobára a iných. Svoju pozornosť zameriame inam. Ak bol totiž deficit jódu naozaj významným dobovým spoločenským fenoménom, potom jeho ozveny musíme nájsť aj v politicky priamo neangažovanej literatúre opisujúcej pomery každodenného života Slovákov.
Ťapákovci ako nielen spoločenská diagnóza
Zo školských lavíc známa poviedka Boženy Slančíkovej-Timravy Ťapákovci je rozprávaním o osudoch mladého manželského páru Ile a Paľa Ťapákovcov, ktorých vzťah prežíva krízu. Jej príčinou je lenivosť a apatia Paľa a jeho bratov.
Hneď v úvode poviedky sa čitateľ dozvedá o “ťažkej dileme” bratov Ťapákovcov: majú ísť bratia pracovať na pole, aj keď je streda, a oni zvykli začať s prácou až v piatok?
Nerozhodnosť, váhavosť a neschopnosť vyvinúť akúkoľvek iniciatívu sú doplnené oneskorenými reakciami a tuposťou bratov. Keď napríklad Iľa oznámi Paľovi, že ho pre uvedené vlastnosti a spôsob života opustí, Paľo akoby duchom neprítomný nevenuje Iliným vyhrážkam žiadnu pozornosť a ďalej opatruje hospodárske zvieratá.
Iľu toto Paľovo ticho a zdanlivý nezáujem natoľko rozčúlia, že svoje vyhrážky splní. No ani to duševným pokojom Paľa neotrasie. O tejto novine medzi svojimi bratmi mlčí, no ako uvádza Timrava, ticho a absencia medziľudskej komunikácie nie je u Ťapákovcov nič nezvyčajné: “Akosi nejde rozhovor, hoci ich je štrnásť v izbe. Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí – hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im je i tak dobre, keď škrieka – hocijako dobre.”
Poviedka však nakoniec vyústi do zdanlivo šťastného konca. Paľo si s odstupom niekoľkých dní uvedomí závažnosť situácie a s oneskorením začne konať. Presvedčí Iľu na návrat a spoločne začnú nový život, v ktorom Paľo opustí ťapákovské hlivenie.
Čo však v skutočnosti stojí za jeho zmenou? Timrava odpovedá celkom presne: “Oddelil sa od bratov a presťahoval sa k nej, ak chcel mať ženu. Pod jej panovaním potom stal sa podujímavým. Vozil cez celé leto skálie, keď sa slobodná chvíľa našla, a v jeseni povstal pri komore Ilinej dom nový, pekný, zafarbený na žlto.”
Paľovo polepšenie je teda zapríčinené tým, že uznal panovanie svojej ženy. Nie jeho vlastná iniciatíva, nie skutočná vnútorná zmena, ale autorita Ile a jej akceptovanie ho prinútili opustiť lenivosť a záhaľku.
Inými slovami, Paľo pre lásku nahradil jeden stereotypný spôsob života bez akejkoľvek vlastnej iniciatívy iným spôsobom, v ktorom však samostatnosť a vlastná iniciatíva absentovali úplne rovnako. Motívom jeho aktivít je totiž, ako uvádza Timrava, panovanie jeho ženy Ile.
Trpeli Ťapákovci miernou formou endemického kreténizmu?
Podľa profesora Zdeňka Myslivečka patrí medzi typické znaky ľahkého endemického kreténizmu to, že ľudia postihnutí touto duševnou poruchou sa vedia relatívne dobre vyznať vo svojom najbližšom okolí a pamätajú si, kto sa k nim ako správal.
Mysliveček ďalej uvádza, že kreténi na vonkajšie popudy reagujú veľmi pomaly. Ich vnímanie času je obmedzené, žijú zo dňa na deň. Sú tichí, spokojní a stále akoby optimistickí. Ďalšou ich charakteristickou črtou je apatia a zjavná tuposť v akcii a reakcii. Často býva porušená schopnosť reči a kreténi majú obmedzenú slovnú zásobu.
Ľahké formy kreténizmu však neznemožňujú vykonávanie základnej manuálnej práce a osvojenie si elementárnych zručností potrebných pre život. Nie je výnimočné, že tento druh kreténov sa žení s úplne zdravými jedincami.
Nedocenený príspevok zdravotníkov
Medicínska charakteristika endemického kreténizmu sa v mnohom prekrýva s Timraviným opisom bratov Ťapákovcov. Je preto možné, že Ťapákovci ako Timravou vytvorený archetyp kritizovaných pomerov v slovenskej spoločnosti reprezentujú ten istý fenomén, ktorý medicínskymi metódami zachytil pri svojom výskume doktor Julián Podoba.
Vieme, že nedostatok jódu bol široko rozšíreným a akútnym problémom slovenskej spoločnosti až do jodizovania soli začiatkom druhej polovice 20. storočia. Výskyt endemického kreténizmu a slabomyseľnosti sa preto zákonite dlhé stáročia prejavovali ako celospoločenský fenomén, na ktorý museli slovenskí literárni realisti vo svojej kritickej literárnej tvorbe nevyhnutne naraziť.
Ak sa v tomto závere nemýlime, potom stojí pred slovenskou historickou vedou nová výzva. V spolupráci s odbormi verejného zdravia a zdravotníctva podrobnejšie zmapovať zdravotnú situáciu slovenskej populácie v kardinálnom období formovania našej národnej identity a v nadväznosti na tieto závery prehodnotiť príčiny dosahovanej dobovej kultúrno-politickej úrovne spoločenského rozvoja.
Autor Roman Jančiga je politológ, venuje sa dejinám slovenského politického myslenia.
PS: nevzniklo z toho známe “buta tóth”?
Aj pred 100 rokmi sa zvolebnievalo.
Prečítajte si najzaujímavejšie výstrižky z týždenníka Slovenský východ, vydávaného v Košiciach a zo Slovenského denníka, vydávaného v Bratislave.
Pre záujemcov viac tu: https://serbak.blog.sme.sk/c/521282/zaujimavosti-zo-storocnych-novin-10-16-1-1920.html?
alebo aj ďalšie zaujímavosti spred 100.rokov:
https://serbak.blog.sme.sk/c/521112/zaujimavosti-zo-storocnych-novin-3-9-1-1920.html?ref=viacbloger
https://serbak.blog.sme.sk/c/520982/zaujimavosti-zo-storocnych-novin-27-12-1919-2-1-1920.html?ref=viacbloger
národ je nepoučiteľný, všetko už bolo a nie raz…
viete, že?
.
Spory v parlamente o zmene v dôchodkovom systéme o minimálnom dôchodku.
Pri výpočte dôchodku zo Sociálnej poisťovne doteraz platilo, že kto odpracoval 40 rokov, mohol očakávať dôchodok približne vo výške 50 percent svojej hrubej mzdy. Kto viac zarobil a platil vyššie odvody, mal priznaný vyšší dôchodok. A naopak. Uplatňoval sa princíp zásluhovosti. Ten je dôležitý a má svoj zmysel aj preto, aby ľudia „ochotnejšie“ platili odvody. Vedeli totiž, že od výšky zaplatených odvodov bude závisieť výška ich budúceho dôchodku.
V takzvanom prvom pilieri prirodzene vždy fungoval aj princíp solidarity. Dôchodky z podpriemerných zárobkov sú preto o čosi vyššie než polovica predošlej mzdy. Naopak ten, kto zarábal nadpriemerne, mal priznaný dôchodok o čosi nižší ako polovica mzdy. Plná zásluhovosť je predsa v ďalších dôchodkových pilieroch.
Na takomto nastavení bola doteraz spoločenská zhoda a napriek meniacim sa vládam, žiadna sa neodvážila na tom nič zásadné zmeniť.
Od roku 2015 sa zaviedol aj so súhlasom vtedajšej opozície takzvaný minimálny dôchodok. Jeho zmyslom je garantovať dôchodok vyšší ako sociálna dávka tomu, kto odpracoval aspoň 30 rokov.
Doteraz sa pre nárok na minimálny dôchodok uznali len také odpracované roky, v ktorých mal občan odvody zaplatené z príjmu najmenej vo výške 25 percent priemernej mzdy. Takéto roky sa v odborných kruhoch zvykli nazývať ako takzvané kvalifikované roky.
Napríklad rok 2018 sa uznal len vtedy, ak v tomto roku občan platil odvody z príjmu najmenej 245 eur mesačne.
Na budúci rok mal byť pri 30 takto odpracovaných rokoch minimálny dôchodok 286 eur.
Teraz je rozhodnuté, že minimálny dôchodok za 30 odpracovaných rokov zvýši na 334 eur. Aby sa proces prepočítavania stihol v SP ešte v januári (do volieb) sa v skrátenom legislatívnom konaní znova zmenil zákon a pri priznávaní minimálnych dôchodkov sa zrušila podmienka takzvaných kvalifikovaných rokov. Na získanie minimálneho dôchodku má stačiť 30 hocijako dosiahnutých rokov dôchodkového poistenia. Bez ohľadu na výšku zaplatených odvodov.
Ak sa úplne zruší podmienka kvalifikovaných rokov, tak nárok na dôchodok 334 eur bude mať po 30 odpracovaných rokoch rovnako kvalifikovaný technik, ktorý zarába v Stropkove 800 eur hrubého mesačne, aj konateľ s. r. o., ktorý bude platiť odvody z odmeny jedno euro mesačne.
Áno, čítate správne. Nárok na minimálny dôchodok bude mať konateľ/“podnikateľ“/SZČO, ktorý špekulatívne zaplatí za rok pár eur na odvodoch. Odvody tohto konateľa/podnikateľa na dôchodkové poistenie budú za 30 rokov nejakých 100 eur. Lenže odvody z príjmu normálne pracujúceho z 800 eur hrubého mesačne na dôchodkové poistenie sú za jeden rok 2500 eur, za 30 rokov 75-tisíc eur. Výsledok? Rovnaký dôchodok. Ak začnú odvody z jedného eura platiť tisíce konateľov, každoročne vyrobia sekeru v Sociálnej poisťovni desiatky miliónov eur len na dôchodkovom poistení.
SP by samozrejme vedela vypočítať minimálne dôchodky aj bez tejto zmeny (rušenie podmienky kvalifikovaných rokov), ibaže by to nebolo do konania volieb. Pri štandardnom výpočte „klasického“ starobného dôchodku sa občanovi spočítajú roky dôchodkového poistenia a osobné mzdové body jednotlivo za všetky tieto roky. Proces priznania minimálneho dôchodku nie je ani rýchlejší, ani pomalší. Ak teda v niektorých prípadoch pomerne dlho čaká na priznanie starobného dôchodku, rovnako dlho by čakal aj na posúdenie nároku na minimálny dôchodok. Nie je preto žiaden dôvod, teda mimo politického, na rušenie podmienky kvalifikovaných rokov.
viete, že?
.
Obraz (nie len) bezpečnostných zložiek štátu
Polícia i obe naše tajné služby, vytvorené po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, prešli za ostatných dvadsaťsedem rokov mnohými zmenami. Ich čelní predstavitelia i média tieto zmeny označovali a stále označujú vznešeným výrazmi ako „reforma“, „očista“, apod. Tak si zhrňme, čo tu po tých mnohých rokoch reformovania a čistenia vlastne máme.
V deväťdesiatych rokoch to bolo predovšetkým o bývalých „eštébákoch“. Keď sa nedarilo, v hocičom, aj v hokeji, na vine boli eštébáci. Prikrývalo sa nimi všetko, čo na verejnosť vyšlo ako negatívum v obraze polície či tajnej služby. Všetky uvedené bezpečnostné zložky sa eštébákov postupne zbavovali. Išlo o politické dôvody bez ohľadu na osobné kvality jednotlivcov. Za politické dôvody však možno schovať hocičo. Od toho, aby títo ľudia nesabotovali činnosť svojho zamestnávateľa, až po to, aby nevideli na prsty novým papalášom a ich zlodejským chúťkam. Po dvadsaťsedemročných skúsenostiach s rabovaním štátnej kasy dosiaľ všetkými vládnymi garnitúrami sa nemožno zbaviť podozrenia, že skôr išlo o to druhé.
Na druhej strane sa verejnosť dodnes nedozvedela fakt, že za historickým úspechom tajnej služby, pri ktorom boli zadržaní teroristi IRA na území Slovenskej republiky, hľadaní britskými tajnými službami niekoľko rokov, boli bývali eštébáci. Britská kráľovná vtedy osobne poslala ďakovný list. Koľko takých listov prišlo odvtedy do tajnej služby?
Efektivita bezpečnostných zložiek bola skôr prekážkou ako vítaným prvkom vládnutia na Slovensku. Bolo potrebné paralyzovať bezpečnostný aparát, dosadiť tam tzv. konzistentných ľudí, ktorí pôjdu mocným po ruke a nebudú robiť problémy, ak sa kradnutie vrecka cementu za socializmu zmení na kradnutie celých podnikov za kapitalizmu.
Preskočme teraz tých dvadsaťsedem rokov “reforiem” a pozrime sa len na ich výsledky. Nerozoberajme teraz nabaľovanie sa „dopravákmi“ pri cestných kontrolách, angažovaní sa kukláčov po nociach v pochybných erotických baroch ako vyhadzovači, kupčení s odposluchmi policajnými i spravodajskými dôstojníkmi, únikmi informácií, manipulovanie trestných oznámení vyšetrovateľmi či skresľovanie štatistík apod.
Už sa stalo pravidlom, že ak sa v štáte udeje závažný zločin, verejnosť, podobne ako polícia, si vytvára pravdepodobné verzie toho, čo sa udialo. Ako hlavná z nich je takmer vždy tá, že sú za tým súčasní alebo bývali policajti, vojaci alebo tajní. A treba povedať, že sa to aj na 99% dosiaľ vždy potvrdilo. Od zavlečenia prezidentovho syna, cez prípad vraždy Kubašiaka až po prípad vraždy Kuciaka a Kušnírovej.
Čo sa to deje? Prečo tomu tak je? Veď policajtom či tajným sa dnes nemôže stať hocikto. Rovnako, ako v dávnejšej minulosti. Zákonné kritéria sa sprísnili, časť z nich stráži Národný bezpečnostný úrad, čo kedysi nebolo. Každého policajta či tajného dnes preverujú opakovane a do hĺbky vlastný zamestnávateľ i spomínaný úrad. Robia tak cez nespočetné databázy údajov, osobné vypočúvanie i osobné preverovanie u susedov či bývalých zamestnávateľov uchádzača alebo už slúžiaceho príslušníka. Politici unisono tvrdia, že tieto zložky musia byť apolitické a samotní príslušníci sa k tomu zaväzujú. A tu je hlavný problém! Je to skutočne tak?
Po parlamentných voľbách a menovaní vlády, dochádza k rozdávaniu kariet. Pochopiteľne aj v bezpečnostných zložkách. Vo všetkých. Prezident policajného zboru je od jedného oligarchiu podporujúceho konkrétnu politickú stranu, viceprezident je od iného oligarchu, podporujúceho zase inú politickú stranu vládnej koalície. V tajných službách je to rovnako. Riaditeľ i námestník kopú za svoje strany, lepšie povedané, aj oni vždy majú svojho oligarchu. Sú a musia byť tak povediac konzistentní a podľa toho sa aj správajú. Hlavne potom v developerskej oblasti. Žmúrenie oči a upratovanie prešľapov totiž môže dobre vynášať. Lebo ako inak vysvetliť majetkové pomery týchto štátnych funkcionárov? Od apartmánu policajného prezidenta na Floride a ďalších nehnuteľnosti na Slovensku až po betonáž šéfa vojenských tajných v národnom parku, či jeho dvadsať apartmánov v rekreačnej oblasti, ktoré riešil aj príslušný parlamentný výbor s výsledkom, ktorý možno ľahko uhádnuť. Nezabúdajme tiež na riaditeľa kriminálneho úradu finančnej správy a jeho developing. Alebo nemenovaného vysokopostaveného policajného funkcionára napojeného aj so svojim zástupcom na oligarchu Bödöra i samotného Kočnera. Tento funkcionár mal zaplatiť svadbu svojho potomka kdesi v arabskom svete. Mal tiež zaplatiť letenky svadobným hosťom a veľkolepej svadbe nestalo nič v ceste. Z platu policajta? Milan Lučanský bránil tohto policajta až do chvíle, keď sa to stalo neúnosným. Potom ho hodil cez palubu. Jeho zástupcu však nie…
Konzistentnosť zrejme vynáša a oplatí sa. Oplatí sa aj ďalším policajtom a tajným, ktorí sú tiež konzistentní ku konzistentným a kariérne rastú, bez ohľadu na to, že ostatní, najmä tí poctivo slúžiaci a odborne zdatní, sa tomu čudujú. Konzistentnosť totiž najskôr nie je vidieť.
Tak sa do čela týchto orgánov dostávajú odborne groteskné figúrky, ktoré v tom lepšom prípade netušia čo riadia, v tom horšom sú vydierateľní politikmi i zločincami. Svoju povesť si potom žehlia cez média hlavného prúdu, ktorým vynášajú informácie. Však pani Tódová? Dušan Kovačik i poslanec Blaha sa akože čudujú a vinníka vynášania informácií do médií vidia v opozícii. Mýlia sa. Vynášajú ich konzistentní, ktorí však už svoju konzistentnosť nasmerovali inam a zblbli aj samotnú Tódovú.
Až sem to na bohabojnom katolíckom Slovensku zašlo… Ak by riaditeľ SIS mal len štipku svedomia a odvahy, už dávno mal rezignovať. Mať toto všetko pod oknami kancelárie a žiť roky z toho, že na Slovensku sú problémy len kvôli pôsobeniu ruských a čínskych tajných služieb a raz ročne to skonštatovať v pléne parlamentu, aby v pravici i v denníku N boli spokojní, je síce pohodlné, no vedúce do pekla, ktoré tu dnes žijeme. Hádam uvedeným funkcionárom plnia vrecká Rusi alebo Číňania? Policajný zbor i tajné služby sú dlhodobo v morálnom i profesionálnom rozklade. A politická mafia vie, prečo je dobre tento stav udržiavať. Mená ostatných štyroch riaditeľov SIS by sme mali rýchlo zabudnúť, lebo nestoja zato, aby si ich niekto pamätal…
Zaoberať sa bývalým policajným prezidentom Gašparom už nemá význam. Popísaného i povedaného bolo dosť a čitateľ si úsudok dokáže nepochybne urobiť sám. Spozornieť by však bolo potrebné pri výroku Borisa Kollára, v minulosti spájaného s podsvetím, že súčasný policajný prezident je “nezaplatiteľný” človek na svojom mieste. Prečo? Čo asi také urobil Milan Lúčansky pre Borisa Kollara či snáď podsvetie? Je v poriadku, že výrokmi relatívne ostrý opozičný politik takto podporí policajného prezidenta dosadeného vládnou koalíciou? Meno policajného prezidenta pritom malo zaznieť aj v Kočnerovej Threeme. A nie práve pozitívne. Lučanský to síce trochu splašene poprel s tým, že ak by to bolo jeho meno, tak Kočner by nebol dnes vo väzbe. Smrad po tomto Lučanského výroku by tu neostal, ak by nepoužil túto, trochu infantilnú, výhovorku. Mohlo ho napadnúť aj čosi lepšie. Lebo v iných prípadoch Lučanský tvrdí, že nemá, a zo zákona ani nemôže mať, vplyv na priebeh akéhokoľvek vyšetrovania. A tak to aj je. Lučanský spanikáril a neodpovedal presvedčivo. Vzatie Kočnera do väzby, keď sa mu to zrazu hodilo, si rýchlo prisvojil. Nevšimli si to ani v denníku N…, hlavne vždy bdiaca Tódová. Možno sa onedlho budeme čudovať, čo vypláca na povrch. Tzv. nášľapných mín je veľa a postupne sa zmýva ich povrch. Svoje vie aj šéf NAKA Zurian, ktorý mlčí a ozýva sa len vtedy, ak vetrík veje silou, z ktorej nenachladne. Žeby sám mal za ušami? Možno je len prehnane konzistentný.
Ako sa teda majú správať radoví policajti či tajní, ak vidia realitu? Cez ich ruky prejdú kvantá informácií, vedia svoje, no urobiť niečo s tým sa dá len vtedy, ak nastane prípad, ako bol ten Kuciakov. Vtedy sa pol vedra špiny vyleje. Žiaľ, to je všetko a veľmi málo. Krysy sa odvezú na víťaznej vlne a zabývajú sa v nových dierach.
Zdroj: InfoVojna
viete,že?
–
Vyšetrovateľ je “len” človek, teda nie je počítač rozhodujúci sa podľa presných algoritmov s výsledkom hodnoty 1 alebo 0. Preto platí, že vyšetrovateľ bol, je a aj bude ovplyvniteľný prostredím, v ktorom pôsobí (kolektív, nadriadený). Závisí iba a len od jeho osobnostných kvalít, či to ovplyvnenie (negatívne) bude blízke nule (t.j. takmer žiadne = je takmer nezávislý), alebo bude blízke jednotke (t.j. je maximálne ovplyvniteľný a rozhodnutia robí takpovediac “na objednávku”).
Treba si však uvedomiť, že v trestnom konaní je poistka (dozor prokurátora) na to, aby takýto vyšetrovateľ nemohol vydávať uznesenia “na objednávku” (prokurátor zlé/nesprávne uznesenie má povinnosť zrušiť).
Problém nastane, ak sa stretne v jednej trestnej veci “ovplyvniteľný vyšetrovateľ”, ovplyvniteľný nadriadený vyšetrovateľa a ovplyvniteľný dozorujúci prokurátor i ovplyvniteľný prokurátor nadriadenej prokuratúry (pre účely sťažností) a teoreticky i ovplyvniteľný prokurátor na GP (pre účely rozhodovania o podnetoch voči uzneseniam št. správy).
Vtedy sa teoreticky môže na súd dostať aj vec, kde sa nejedná o tr. čin, ak i sudca vec nezamietne, prevezme na prejednanie a následne obžalovaného neoslobodí spod obžaloby.
Ako vidno, spravodlivosť sa dá pokriviť, ale vyžaduje si to viacero krivých ľudí v polícii, prokuratúre i na súde …
Preto je dôležité všetky podobné podozrenia dôkladne vyšetriť, aby sme mali obraz o tom, či niekto osobne dokázal takúto skupinu “krivých ľudí” sformovať a “usadiť” na správne miesta v polícii, prokuratúre a súde …
Zatiaľ máme totiž iba indície o tom, že sa o to niekto(-rí) pokúsil(-i) …., či sa mu(im) to podarilo, uvidíme … Je však potrebné vytvárať systematický tlak na to, aby súčasné OČTK i súdy mali “voľné ruky” pri rozhodovaní len v zmysle zásad trestného konania a nijako inak (t.j. bez priamych vplyvov). Boj to bude dlhý a ťažký.
Čo si myslel Ivan Dérer o financovaní strán.
Politická korupcia a majetková koncentrácia pomohli pochovať druhú republiku.
Politická korupcia a nekalé financovanie politických strán patria medzi pálčivé problémy aj súčasného Slovenska. Kauzy ako Gorila, financovanie SDKÚ či “peniaze získané vlastnou hlavou” sú do dnešného dňa z hľadiska trestného práva nevyriešené a dlhodobo traumatizujú slovenskú spoločnosť.
Bolo by však chybou považovať tieto problémy iba za aktuálne nedostatky súčasnej demokracie. S podobnou situáciu sa totiž naša spoločnosť snažila vyrovnať už v minulosti.
Počas existencie 1. ČSR, ako i v období rokov 1945 – 1948, bola politická korupcia závažným nedostatkom vtedajších režimov a nahlodávala dôveru verejnosti k štátu.
Popredný československý politik a neskorší predseda československého najvyššieho súdu Ivan Dérer prisudzoval práve tomuto problému kardinálny význam pri prevzatí moci komunistami vo februári 1948.
Keď kradnutie je mainstream
Keď sa po skončení druhej svetovej vojny rozhodovalo o pomeroch v oslobodenom Československu, etablované politické sily vytvorili tzv. Národný front. Išlo o zoskupenie politických strán, ktoré si po vzájomnej dohode monopolizovali výkon štátnej moci v štáte.
Strany Národného frontu sa dohodli, že v rámci straníckej súťaže nepripustia vznik nových politických strán a rozdelia si medzi sebou všetky vládne a iné významné mocenské posty.
Posilnené svojim hegemónnym postavením, využili tieto strany dobové silné protinemecké cítenie más československého ľudu a aktívne sa zúčastnili konfiškácií majetku československých Nemcov. Ako príklad v tejto súvislosti uvádza Dérer to, že si strany Národného frontu “bez akéhokoľvek právneho podkladu a výhradne z titulu politickej moci prisvojili veľké tlačiarne… a iné veľké budovy a podniky.”
Motívom ich konania bolo podľa Dérera to, že nové politické elity vyžadovali pre seba a vlastné strany veľké stranícke sekretariáty, dobre platený a početný stranícky aparát ako i osobné majetkové výhody pre straníckych prominentov. Politická morálka sa tak dostala na úroveň, ktorú predtým československá spoločnosť nikdy nezažila.
Ako uvádza Dérer “v súvislosti s odsunom Nemcov sa diali priamo neuveriteľné veci. Azda nikdy sa tak veľkej časti obyvateľstva nezmocnila taká vášeň kradnúť, ako pri privlastňovaní si majetku po odsunutých Nemcoch. Politické strany nemohli zasiahnuť, pretože samé šli zlým príkladom”.
Spolu s tým panovala voči bývalému režimu 1. ČSR značná skepsa. Za vinu mu bola dávaná najmä potupa národa, spojená s prijatím mníchovského diktátu v septembri 1938. Povojnové politické elity sa preto odmietli držať prvorepublikovej zásady rešpektovania práva na nedotknuteľnosť osobného súkromného majetku občanov a zákonného rámca na jeho obmedzenie.
“
Významným príspevkom k transparentným straníckym financiám mala byť i masová členská základňa.
„
V tejto atmosfére dokázali manévrovací priestor najlepšie využiť komunisti. Ich program masového znárodňovania bol plne kompatibilný s duchom doby a ich oponenti z iných strán, priamo zapojení do konfiškácie nemeckého majetku, im nemohli dôveryhodným spôsobom oponovať.
Morálny kredit a odhodlanie demokratických síl boli naštrbené politickou korupciou, na ktorej tieto sily aktívne participovali. Tieto strany potom logicky podľahli v roku 1948 tlaku komunistov a Československo tak opustilo na dlhé desaťročia demokratickú cestu, na ktorú ho naviedli jeho zakladatelia v roku 1918.
Systémový problém demokracie
Dérer však nepovažoval politickú korupciu výhradne za dobovo podmienenú. V jeho úvahách šlo o systémový problém, s ktorým sa musí každá fungujúca demokracia aktívne vyrovnať. Za jeho prvotnú príčinu považoval (mimo rámca povojnovej ČSR) koncentráciu majetku a kapitálu v rukách obmedzenej skupiny ľudí.
Majetkové koncentrácie tak podľa Dérera dávajú “veľkú hospodársku moc malej skupine ľudí, ktorú títo používajú k tomu, aby vykonávali podľa potrieb svojich súkromných záujmov nenáležitý vplyv na štátnu a verejnú správu, na politické osobnosti a strany, na tlač, na verejnú mienku”.
Toto riziko je bytostne prítomné v každom demokratickom zriadení. Nie je závislé od morálnych kvalít jednotlivcov-politikov. Systémovo ohrozuje demokraciu a férovú politickú súťaž.
Ako v tejto súvislosti uvádza Dérer, “vôbec treba zdôrazňovať, že nie je zdravý zjav, keď nejaký hospodársky systém umožní, aby sa veľké bohatstvá sústreďovali v rukách jednotlivcov alebo malých skupín ľudí. Zdravý sociálny vývin vyžaduje decentralizáciu bohatstiev, participáciu čím väčšieho množstva občanov na nich alebo na ich správe. Veľkými bohatstvami v rukách jednotlivcov a koncentráciou kapitálu a podnikania, vedených skupinami obmedzeného počtu ľudí a kontrolovaných len svojimi vlastnými majetkovými sebeckými záujmami, sú i demokratické inštitúcie nebezpečne paralyzované, čo môže viesť k tomu, že sa demokracia stane iba formalitou.”
Dérer ako sociálno-demokratický politik bol teda zástanca silného štátu, ktorý mal svojimi protimonopolnými opatreniami zabraňovať vzniku finančných obrov. Podporoval i veľké prerozdeľovania majetku v rámci pozemkovej reformy počas 1. ČSR. V rámci nej bola skonfiškovaná pôda veľkostatkárov prerozdelená medzi bezzemkov a drobných hospodárov.
Na rozdiel od konfiškácií majetku Nemcov po roku 1945 však nebola pri pozemkovej reforme rozhodujúca etnická neznášanlivosť a revanšizmus. Šlo o systémové opatrenie na stabilizáciu štátu, ktorý sa chcel a aj musel vymaniť z rúk majetnej šľachty a latifundistov.
Aby sa zamedzilo riziku ovládnutia politických strán finančnými molochmi, navrhoval Dérer ich štedré financovanie z kapitol štátneho rozpočtu. Ak sú totiž fungujúce strany podmienkou demokracie, potom je bytostným záujmom štátu, aby sa tieto strany nestali bábkami v rukách bohatých oligarchov.
Masová členská základňa
Významným príspevkom k transparentným straníckym financiám mala byť i masová členská základňa, ktorá by okrem finančného benefitu (platby členských poplatkov) bola i zdrojom kompetentných ľudí na obsadzovanie štátnych funkcii.
Dnešný stranícky systém na Slovensku je však v mnohom opakom. Málopočetné strany v rukách ich predsedov, ktorí sú často i hlavným straníckym donorom, neumožňujú skutočnú vnútrostranícku súťaž.
Finančná závislosť od vôle predsedu môže strane na čas poskytnúť nezávislosť od požiadaviek prípadných externých sponzorov, zároveň však vedie k myšlienkovej strnulosti a apatii úzkej straníckej základne.
Slovenská skúsenosť však dokazuje, že i externí stranícki sponzori ohrozujú nezávislosť strán a štátny príspevok dostávajú iba tie strany, ktoré prekročia v parlamentných voľbách zisk troch percent hlasov. Politické strany tak sú buď v rukách finančných obrov, alebo bohatých predsedov-zakladateľov.
Reforma financovania politických strán a dôraz na ich transparentné hospodárenie sú kardinálnou úlohou, od splnenia ktorej bude závisieť, či sa v našej spoločnosti budú pravidelne opakovať kauzy typu “pol na pol”, alebo či očista politických strán systémovo zaručí “čistejší” a spravodlivejší výkon štátnej moci.
7. júl 2019 ROMAN JANČIGA
Autor je politológ, venuje sa histórii slovenského politického myslenia.
Tento text ste mohli čítať vďaka tomu, že platíte za obsah. Vážime si to.
PS: A nebolo by zle spomenut v clanku aj konfiskaciu majetku deportovanych Zidov.To je podla mna rozhodujucejsi moment ako frustracia z Mnichova 1938. A hodnota majetku bola urcite vacsia, ako majetok odsunutych Nemcov…
Viete, že?
.
Seniorom príde karta bez fotky zadarmo poštou
Od roku 2022 by mal mať každý občan elektronický občiansky preukaz (tzv. eID) – či už v klasickej podobe, alebo ako špeciálnu čipovú kartu bez fotografie. Dôvodom je, že práve jeden z týchto dokladov s čipom je potrebný pre plné fungovanie systému elektronického zdravotníctva.
Vlastnenie elektronického dokladu však nebude nevyhnutnou podmienkou na poskytnutie zdravotnej starostlivosti. „Poskytovanie zdravotnej starostlivosti pochopiteľne nie je a nebude v nijakom prípade v súvislosti s eID ohrozené a pacientovi zdravotná starostlivosť bude vždy poskytnutá,“ povedal hovorca NCZI Boris Chmel.
Platí tiež to, čo bolo v pôvodnom návrhu z konca minulého roka. Seniori starší ako 65 rokov, ktorí nemajú občiansky preukaz s čipom, nebudú musieť ísť do klientskeho centra alebo na policajnú stanicu, aby si nový doklad vybavili. Poštou na adresu trvalého pobytu im zadarmo príde čipová karta bez fotografie.
Reálne teda budú mať doklady dva – svoj pôvodný občiansky preukaz, ktorí používali doteraz a novú čipovú kartu bez fotky.
Čipovú kartu bez fotografie budú mať vydanú aj deti do 15 rokov (čítajte viac v samostatnom článku). Na požiadanie budú môcť rodičia požiadať aj o detský občiansky preukaz s fotografiu. Ten umožní cestovanie do zahraničia bez pasu, bude mať ale platnosť obmedzenú na dva roky.
.