Informácie a diskusia o histórii a aktuálnych otázkach vojenstva a bezpečnosti, sociálnych otázkach a činnosti neziskových organizácií

Šírenie hoaxov nezvládneme, ak necháme Mariana Kotlebu 10 minút hovoriť o čipovaní cez 5G siete v celoštátnej televízii, hovorí minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Na stoličku ministra zahraničných vecí prišiel priamo z USA, kde posledné obdobie pôsobil ako náš veľvyslanec. Ivana KORČOKA pritiahol do vlády predseda SaS Richard Sulík. Na niektoré témy majú podľa ministra síce rozdielny pohľad, ale v Sulíkovi cíti oporu. Prácu svojho predchodcu Miroslava Lajčáka si váži, no globálny rámec o migrácii je podľa neho príkladom, keď aj šéfovia rezortu diplomacie musia viac čítať domácu politiku.

Začneme výrokom jedného slovenského politika. Ten citát znie takto: „Kvitujem, že sa Viktor Orbán jasne postavil proti migrantom a postavil plot.“ Tipnete, kto to v roku 2017 povedal?

Robert Fico?

Nie, Richard Sulík (pre Denník N, pozn.)

Myslel som si, že to bol Fico. Ale malý rozdiel je v tom, že Fico bol vtedy premiér a Richard Sulík bol opozičný politik.

V rozhovore s s Ivanom Korčokom sa dozviete:

– aká atmosféra tu zostala po migračnej kríze a či po vyjadreniach politikov musí teraz v zahraničí upratovať,
– či nás v najbližších štyroch rokoch čaká debata podobná Istanbulskému dohovoru a čo s ňou,
– prečo nemôže byť Slovensko mostom medzi východom a západom,
– kde počas pandémie zlyhala EÚ a prečo si ľudia mysleli, že nám viac pomáha Čína,
– či sa dá bojovať proti hoaxom s Borisom Kollárom po boku,
– prečo toľko trvá rokovanie o miliardovom balíku pomoci od EÚ.

Ale dnes je Richard Sulík vaším kolegom vo vláde. Ako sa vám počas migračnej krízy počúvali podobné výroky?

Vnímal som ich v kontexte našej pozície odmietnutia migračných kvót. Kvóty považujem za nešťastné riešenie, nevyriešili samotnú situáciu a spôsobili len rozdelenie. Áno, Viktor Orbán volil aj také drastické riešenie, ako je postavenie plota, ktoré komunikoval ako vonkajšiu ochranu schengenskej hranice.

Ešte späť k Sulíkovi. Vnímali ste vtedy jeho, nazvime to verbálne, brojenie proti migrantom?

Nemyslím si, že to bol len Richard Sulík. Ale vnímal som tie vyjadrenia. Pravdou je, že aj tento postoj komunikovaný Sulíkom plne zapadol do veľkého politického konsenzu v otázke odmietania povinných kvót.

Ale bolo potrebné, aby tento odmietavý postoj politici vyjadrovali podobne ostrými slovami?

Toto nie je môj jazyk.

Čiže vy by ste to takto nepovedali.

Nie.

Ste dlhoročný diplomat s jasne prozápadným a proeurópskym postojom. Ako sa vám pôsobí vo vláde, kde ste so stranou Sme rodina, ktorá je na európskej úrovni v spojenectve s inými stranami, ktoré niektorí otvorene označujú za krajnú pravicu?

Zatiaľ dobre (úsmev). Dnes je pre mňa dôležité najmä programové vyhlásenie vlády, pod ktoré som sa podpísal aj ja a je tam aj môj silný rukopis a som rád, že vláda si ho osvojila.

Po druhé, mali sme niekoľko rozhovorov aj s Richardom Sulíkom či predsedami ostatných koaličných strán, ale aj s Borisom Kollárom. A v tejto chvíli pracujem s ich ubezpečením, že sa podpisujú pod našu zahraničnopolitickú líniu. Nepozerám sa až toľko dozadu.

Tak ešte jeden citát, tentoraz od Borisa Kollára z roku 2016, keď už bol v parlamente. Je to o nemeckej kancelárke Angele Merkelovej. „A to ja jej hovorím len bosorka, Nemci jej už nadávajú do k…“. Pred štyrmi rokmi to bol človek, ktorý líderke jedného z našich najvýznamnejších partnerov nadával do bosoriek a dnes má držať našu zahraničnopolitickú líniu. Ako toto vnímajú zahraniční partneri? Nikto sa vás na to v zahraničí nepýtal?

Nie, nepýtal. Ale chcem opäť zopakovať, toto nie je môj slovník a považujem ho za neadekvátny.

V zahraničnej aj domácej politike sú isté rozdiely, s ktorými žijeme. Ale nepovažujem za dobré, aby sme sa takýmto expresívnym slovníkom pokúšali presadzovať záujmy Slovenskej republiky.

Mojim slovníkom sú argumenty. A musím dodať, že Angelu Merkelovú považujem za významnú političku, ktorá vojde do histórie okrem iného ako človek, ktorý zásadným spôsobom pomohol zachrániť európsky projekt. Najmä keď bolo ohrozené euro.

Takže to, čo sa narozpráva v opozícii, je zo zahraničnopolitického hľadiska jedno?

Z môjho pohľadu nikdy nie je jedno, aké slovo padne. Pretože slovo je v diplomacii ten najsilnejší nástroj.

Slová vedia raniť, vytvoriť bariéry, ale niekedy vedia aj vyriešiť konflikty. Pre človeka ako ja, ktorý pochádza z diplomacie, ale dnes je v politike, je dôležité vážiť slová.

Možno to poviem neskromne, ale aj mojim slovom sa budem snažiť kultivovať dialóg. A to aj vo veciach, kde si môžeme napríklad výrazne nerozumieť.

Štyri roky tu vrcholní politici šírili dezinformácie, do verejného priestoru vnášali vulgárny jazyk, spochybňovali zahraničnopolitické smerovanie Slovenska. A netýka sa to len politikov súčasnej vlády, ale aj tej predošlej. Bolo z vašej pozície treba, po tomto všetkom, v rozhovoroch s našimi zahraničnými partnermi, ľudovo povedané, pozametať?

Môžete to nazvať upratovaním. Ja by som skôr povedal, že mnohé veci treba zmeniť. Treba zabezpečiť, aby sa zo zahraničnej politiky nestal len nástroj vnútornej politiky.

Pretože v predchádzajúcom období sa často stávalo, že politici mobilizovali voličov aj prostredníctvom zahraničnej politiky.

Snažili sa často získavať na tomto body. Samozrejme zahraničná a vnútorná politika nikdy nie sú odtrhnuté. Ale záujmy štátu v zahraničnej politike považujem za niečo, čo by malo byť sväté.

Ešte zostaňme pri Borisovi Kollárovi. Mal by odstúpiť z funkcie predsedu parlamentu po kauze okolo jeho spornej diplomovej práce? Na Západe je to v podobných prípadoch takmer pravidlom.

Je zjavné, že tlak verejnosti sa v takýchto prípadoch približuje tomu, čo sme videli vo viacerých západných krajinách. Ale vyvodenie dôsledkov musí urobiť politik sám. 

Späť k zahraničnej politike. V minulosti sme tu mali viaceré zahraničné témy, ktoré silno rezonovali aj u nás doma a boli súčasťou vnútropolitického zápasu. Posledným príkladom je Istanbulský dohovor. Viete o nejakej podobnej téme, ktorá sa dnes rieši v zahraničnopolitických kruhoch a mohla by mať zásadnejší dopad aj na nás?

Momentálne neviem o takomto type dokumentu. Ale vôbec nevylučujem, skôr s tým počítam, že vzhľadom na súčasný bezprecedentný vývoj vo svete tu bude veľké pnutie, ktoré si bude vyžadovať aj reakcie doma.

A tie, priznávam, môžu vyvolať aj domácu debatu. Ale aby som vám odpovedal konkrétne, razantnú diskusiu v Európskej únii očakávam v prípade schvaľovania finančnej pomoci po koronakríze.

Pre mňa bude pri všetkých týchto nových výzvach dôležité, aby sme si udržali hodnotové ukotvenie Slovenska. Na to nie je žiadny algoritmus, na to je potrebné vytváranie politického prostredia, kde máme kompas na to, aby sme sa nestratili, keď pôjde do tuhého.

Keď sme išli sem k vám do kancelárie, prechádzali sme okolo portrétov vašich predchodcov v kresle ministra zahraničia. Prakticky každý z nich mal nejakú zásadnú agendu, ktorú v tej či onej dobe presadzoval. Či to bolo vysporiadanie sa so samostatnosťou Slovenska, vstup do NATO, do EÚ či do eurozóny. Vy ste nastúpili v čase koronakrízy. Máte aj vy nejakú hlavnú zahraničnopolitickú agendu?

Teraz ste ma zaskočili, lebo tu ešte nie som ani sto dní (smiech). Ešte som neuvažoval nad tým, čo tu po mne zostane.

Myslím, že toto obdobie bude najcharakteristickejšie obrovskou neistotou vo svete. A nebude to len pre koronakrízu, tá ju len prehĺbila. Táto neistota sa samozrejme dotkne aj Slovenska.

Želal by som si, aby sme v tejto dobe zbytočne nepolitikárčili o tom, či malé päť a pol miliónové Slovensko môže v tomto rozbúrenom mori preplávať k pomyselnému brehu bez toho, aby sme vedeli, kam patríme.

Dúfam, že nebudeme špekulovať o tom, že sú tu aj iné alternatívy, o akých sme počúvali v predchádzajúcom období.

Chcel by som, aby ľudia rozumeli tomu, že naše miesto je v Európskej únii. Takže toto by som chcel, aby bolo silne späté s mojím obdobím.

Ako v tejto súvislosti vnímate náladu v spoločnosti? Nemáte niekedy pocit, že mnohým Slovákom je naše zahraničnopolitické ukotvenie, nazvime to, ukradnuté?

Pripúšťam, že v nejakej miere áno. Ale má to svoje príčiny a vidíme to na prieskumoch verejnej mienky. Patríme ku krajinám, kde najväčšia časť občanov by vlastne nechcela patriť nikam.

Takzvaný most medzi východom a západom.

Áno, presne tak. Viete, v politike mám zatiaľ pomerne krátku skúsenosť, ale všimol som si, že keď niekto točí jednu tému stále dokola, ľudia tomu začnú veriť.

Niekedy sa mi zdá, že strácame pocit, že niekde skrátka patriť treba. Buď ste potom čierni pasažieri a spoliehate sa na to, že iní zabezpečujú obranu a bezpečnosť, ale potom ste v situácii, keď za nič nechcete prebrať zodpovednosť.

Je strašne dôležité si uvedomiť, že treba niekam patriť.

Teória mostu medzi východom a západom spočíva v tom, že by to malo aj výhody. Že by sme nikdy neboli súčasťou konfliktu, ale boli by sme akýmsi sprostredkovateľom dialógu. Je to v dnešnej geopolitickej situácii vôbec možné?

Je to absolútne vylúčené. A je to nebezpečná chiméra, ktorá chce našim občanom nahovoriť niečo, čo nikdy nebude možné.

Prečo?

Lebo to, čo charakterizuje Západ, je spôsob vládnutia. To nie je o geografii. Je to o princípoch, ktoré sme si dokonca po roku 1990 aj osvojili. Je to právny štát, je to rešpekt voči ľudským právam a podobne.

Inými slovami, to, ako vládneme, sa pre niektorých politikov stáva príťažou. Lenže keď niekto hovorí, že chce vládnuť inak, že chce vládnuť pevnejšou rukou, princípy, ktoré som spomenul, sa tu oslabujú. Toto spôsobuje dezorientáciu.

Je zodpovednosťou politikov, a toto beriem aj na seba, ukázať ľuďom, že prosperita, ktorú tu dnes máme, nemá inú alternatívu, ako naše súčasné hodnotové ukotvenie. Aj napriek tomu, že súčasný systém môže mať rezervy.

Slovensko je aj ekonomicky odkázané na Úniu, sme jedna z najotvorenejších ekonomík. Zoberte si, ako sme začínali, keď sme mali HDP na úrovni 30 percent západu a dnes sme na 70-tich percentách. Toho sa dá dotknúť. Aj cez toto sa to dá ľuďom vysvetliť.

Ja nerozumiem konceptu, podľa ktorého by sme sa z tohto všetkého mali vymaniť a ako ľudí iným konceptom nakŕmiť.

To je zahraničnopolitický pohľad. Ale v konečnom dôsledku ide o to, ako to vnímajú ľudia, voliči. Prejavilo sa to aj počas koronakrízy, keď množstvo ľudí verilo tomu, že Čína nám v boji s COVID-19 pomáhala viac ako Európska únia, hoci to nie je založené na realite. Lenže faktom je, že aj prozápadne orientovaní politici priznávajú, že Únia konala na začiatku krízy pomaly a málo razantne. Kde sa v tejto súvislosti spravili najväčšie chyby?

Máte pravdu v tom, že EÚ skutočne na začiatku konala pomaly. Viete, poznám, ako funguje Únia.

Prvý krok, ktorý urobíte je, že si otvoríte Lisabonskú zmluvu a nalistujete si, či EÚ má právny základ na to, aby v danej oblasti mohla konať.

Tento prístup sme videli na začiatku. Mnoho vecí, ktoré sa týkali tejto krízy, boli v kompetencii národných štátov. Ale veľmi rýchlo sme zistili, že toto je taký typ krízy, kde potrebujeme koordináciu aj zo strany EÚ.

Áno, na začiatku boli logické očakávania každej členskej krajiny v tom, že Únia je aj do zlého počasia. A obyvatelia EÚ sa pýtali: No kto iný by nás mal zásobiť rúškami ako Únia? Ja tvrdím, že je to nezmysel.

Toto bola kompetencia národných krajín. A áno, v prvej fáze prichádzala pomoc od Číny, teda od krajiny, ktorá na toto na rozdiel od nás bola pripravená z materiálneho hľadiska. Únia bola pomalá. Ale nebola pomalšia ako členské štáty. A to je podstatná pointa.

Aby sme boli presní, to, čo nám Čína poskytovala, nebola materiálna pomoc. To bol klasický obchod, ten materiál sme si normálne objednali a zaplatili zaplatili sme zaň.

Presne tak, a to som už niekoľkokrát aj verejne povedal. Ale ocenil som, že Čína nám vyšla v ústrety. Ale tie dodávky boli komerčného charakteru.

Priznávate teda, že Únia v začiatkoch konala pomaly. Niektorí sa teraz obávajú, niektorí sa zase tešia na to, že táto kríza prispeje k väčšej federalizácii EÚ. Vy patríte ku ktorej skupine?

Dosť sa bránim tejto debate. Debatu o takzvaných Spojených štátoch európskych považujem za prekonanú. Nikto v Európskej únii, a tvrdím to úplne vážne, nechce vytvárať podobný projekt.

Bol to možno model, ktorý pochádzal z 80. a 90. rokov, ale ako politický koncept je to prekonané. Nepotrebujeme túto nálepku. Potrebujeme sa dôkladne pozrieť na konkrétne oblasti a zistiť, kde potrebujeme viac a kde možno aj menej integrácie.

Čo zahraničná politika? Nie je problém, keď americký prezident sedí s 27-mimi európskymi ministrami zahraničia a nevie, aký je náš spoločný postoj?

Naša spoločná zahraničná politika v rámci EÚ je problém. Je to najmenej rozvinutá politika a je to v priamom protiklade s našimi ambíciami byť svetovým hráčom. Toto považujem za najväčší integračný deficit v rámci celej Únii.

Vždy sa dohodneme na tom najnižšom spoločnom menovateli. Ale výsledok je, bohužiaľ, taký, že svet si naše spoločné európske rozhodnutia väčšinou ani nevšimne.

Na druhej strane je rastúca Čína, s ktorej asertivitou sme prvýkrát mali väčšiu skúsenosť  práve počas pandémie. Registrujete, že Čína sa snaží etablovať aj u nás?

Neprekvapuje ma asertivita iných hráčov, pretože súčasťou soft diplomacie s mimoriadnym dosahom je šírenie vlastného naratívu.

Uvedomil som si, ako sme my ako Únia vrátane Slovenska defenzívni, ako sme málo schopní zrozumiteľným spôsobom komunikovať s našimi občanmi, povedať im, že odkiaľ pomoc prichádza a aké sú jej parametre a nevieme čeliť tomu, čo sa zdalo ako realita, že nám pomáha každý, len nie EÚ.

Nebol to problém aj vášho rezortu, ktorý zaostal v komunikácii smerom k domácemu publiku?

Vôbec nevymaňujem naše ministerstvo zo zodpovednosti. Ale ak ponecháme túto komunikáciu len na ministerstvo zahraničných vecí a ak každý jeden či už člen vlády, alebo poslanec, ktorý zdieľa nejakú hodnotovú orientáciu, nebude komunikovať zodpovedne a intenzívne ako politik, tak to v tejto krajine nikdy nedáme. Vyzývam na to aj ostatných. Toto je úloha každého zodpovedného politika.

Čo je teda poučením z tejto pandémie v oblasti šírenia dezinformácií pre túto vládu?

Chce to dve veci. Z krátkodobého hľadiska sú to jasné postoje a okamžitá reakcia, ktorá je z hľadiska politiky nevyhnutná.

Ale potom tu máte druhú líniu, ktorá súvisí so vzdelaním, so schopnosťou kritického myslenia najmä mladej generácie, ktorá logicky dnes siaha po alternatívnych zdrojoch na sociálnych sieťach.

Odmietam zjednodušenú tézu, že by sme sa mali spoľahnúť na sofistikované algoritmy, ktorými prekryjeme, že si naše deti otvárajú dezinformačné portály, kde sa píše, že nás čipujú cez 5G siete.

Hrozne som sa rozčúlil v nedeľu, keď v jednej slovenskej televízii dostal priestor Marian Kotleba a desať minút mohol rozprávať o tom, že nás čipujú cez 5G siete.

Nikdy to nezvládneme, ak takéto šírenie hoaxov dostane priestor v televízii, ktorú sleduje pol národa.

Čo nás vracia na úvod rozhovoru, pretože odolnosť spoločnosti voči dezinformáciám a hoaxom musíte budovať s politikmi ako je Boris Kollár, ktorý si svoju kariéru v úvode postavil na ich šírení. Na tom získal svoju popularitu a minimálne časť elektorátu zrejme bude musieť nasycovať takýmito vecami.

Ak by som úplne vzdal moju ambíciu alebo vieru v to, že za toto sa oplatí bojovať a dokonca aj prehrať, tak by som bol zostal vo Washingtone ako diplomat.

Rozprávate sa s Borisom Kollárom?

Rozprávame sa. Druhý deň po nástupe do funkcie som za ním iniciatívne išiel a povedal som mu, že rešpektujem slobodu každého politika. Nie som cenzor, aby som tu chodil s červeným perom a opravoval to, čo Boris Kollár povie.

On má svojich voličov, s ktorými komunikuje, sme v demokracii, tá dáva slobodu, ale chcem apelovať na zodpovednosť, a tak to robím aj s Borisom Kollárom, ktorý mi povedal, že o určitých témach je presvedčený, bude ich naďalej komunikovať, ale povedal mi, že to bude robiť zodpovedným spôsobom a nebude na tom vytĺkať politické body.

Kde máte pri ňom červenú čiaru?

Moje červené čiary sú jasne nakreslené. To je to, čo sa nám vzdialilo a chcem to vrátiť naspäť, aby Slovensko bola silná demokracia.

Tá línia je u mňa možno menej nakreslená zahraničnopoliticky, hoci je aj tam. Musia tu však byť uplatnené určité princípy, ktoré nás radia do priestoru, ktorý propagujem aj ja.

Máte oporu v Richardovi Sulíkovi?

Mám. Mám a cítim ju. Ale to neznamená, že vo všetkom súhlasíme. S Richardom Sulíkom sa poznáme od roku 2010.

Dnes na rokovaní vlády povedal, že keď ma oslovoval, tak poznal moje názory a vedel, že „starého psa novým kúskom nenaučíš”. Tak dúfam, že ma úplne novým kúskom nenaučia.

To asi vedel aj Robert Fico o Miroslavovi Lajčákovi a pri globálnom rámci o migrácii ho hodil cez palubu. Neobávate sa takejto situácie?

V tom momente sa ukázalo, ako je bezprostredne prepojená vnútorná a zahraničná politika, ako my, ministri zahraničných vecí musíme uvažovať nielen o tom, či tá vec má zmysel z hľadiska toho, čo sa v zahraničí robí, ale je to poučenie v tom, že musíme byť schopní čítať vnútornú politiku.

Tak ako sa vtedy Richard Sulík, Boris Kollár a ďalší vyjadrovali o migrantoch… to vyjadruje celospoločenský konsenzus v tejto krajine, čo sa týka migrácie. Tu je masívne odmietnutie konceptu prerozdeľovania migrantov. A toto nemôžeme my, ministri zahraničných vecí odignorovať.

Môžeme debatovať o tom, či za tú atmosféru nemôžu práve politici…

Môžu.

Minulý týždeň ste zverejnili video, kde hovoríte, že leto budete tráviť rokovaniami o balíku pomoci. Aká suma pre Slovensko je reálna?

Je to osem alebo do deväť miliárd na grantoch a päť miliárd na pôžičkách. Rokovania sa len otvorili, a keďže som rokoval dve finančné perspektívy, z toho jedno detailne, tak viem, že končený produkt sa veľmi často líši od toho začiatočného.

Nechcem veštiť z krištáľovej gule, aký bude konečný výsledok, ale východisko pre Slovensko, či už to bude sedem, osem alebo deväť miliárd, bude priaznivé.

Budeme musieť bojovať hlavne o väčšiu flexibilitu, lebo Slovensko má problémy s čerpaním. Okrem toho aj o predĺženie obdobia, v ktorom budeme môcť tieto financie čerpať. Už teraz môžem povedať, že ak by to zostalo tak, ako to je, tak najväčší objem peňazí by sa mal na Slovensku skumulovať v roku 2024. A my musíme byť v tomto volebnom roku pripravení.

To bude rozdeľovať vláda pred voľbami?

Nebude to rozdeľovať žiadna vláda, pretože je to všetko napojené na bruselské procesy. Nie je to tak, že vám pošlú v obálke osem miliárd. Všetko je to napojené na konkrétne implementačné plány.

Na čom sa najviac zasekli rokovania?

Nemôžem povedať, že by sa zasekli. Len v prvom kole nemohli priniesť hmatateľný pokrok, keď sa veci idú len rozmieňať na drobné. Je vybudovaný veľký konsenzus, že v tejto situácii nemôžete zostať len s tradičnou finančnou perspektívou, a tak pridávame nadstavbu, ktorá nás má vyviesť z krízy.

Málo sa však hovorí o tom, čo považujem za bezprecedentný krok, a to, že si ideme požičať. Za prelomové považujem aj to, že splácanie sa odsúva o osem rokov, na rok 2028.

Holadsko, Rakúsko, Švédsko a Dánsko presadzujú, aby nešlo o granty a dotácie, ale o lacné pôžičky. Francúzsky prezident Emanuel Macron preto včera osobne išiel rokovať do Holandska, kde chce presvedčiť tamojšieho premiéra, aby sa spolu so Švédmi, Dánmi a Rakúšanmi pridali na stranu tohto riešenia. Bude zvyšok Únie schopný získať ich hlasy alebo sa to dá urobiť bez nich?

Neexistuje dohoda bez nich. Buď budeme na palube všetci, alebo nebude žiadna dohoda. Nepatrím do optimistického tábora, ktorý tvrdí, že dohoda bude v lete tohto roka. Čím skôr, tým lepšie, lebo potom bude dlho trvať, kým členské štáty napíšu štrukturálne reformy.

Je cesta lacných pôžičiek lepšia? Argument je, že by sme si cez ne vedeli lepšie vynucovať reformy.

Toto je relevantný argument, ktorý zdieľam aj ja, aj Richard Sulík. Paradoxne, dostávame sa do situácie, keď je najväčší tlak na krajiny, ktoré sa správali zodpovedne, nemali dlhy. Je pravdou aj to, že tento balík získa podporu, keď sa tam každý trochu nájde.

A keďže som to rokoval, tak viem, že to nie je o ideálnom riešení, ale o tom, keď bude každý rovnako nespokojný, ale bude s tým vedieť žiť.

Na druhej strane, je toto situácia, keď by sme mali tlačiť napríklad na Taliansko, aby robilo ekonomické reformy? Nebolo by lepšie im dať rýchle peniaze a keď sa dostanú z najhoršieho, tak tlačiť na reformy?

To „potom” nemôže byť nekonečné. Bezúspešne sa roky pokúšame dosiahnuť to „potom”, ale ono stále neprichádza. Kedy sa potom budeme správať fiškálne zodpovedne? A hlavne, viaceré krajiny, ktoré sa ani len neblížia k tomu, aby dodržiavali kritériá deficitu alebo dlhu.

Kedy príde to „potom”, že mnohé krajiny zreformujú neudržateľné systémy a ekonomiky? Súhlasím, v tejto chvíli utiahnuť fiškálne opraty nie je riešenie, ale rovnako nie je riešenie donekonečna odkladať štrukturálne reformy. A opäť, ideme si požičať. A požičané prejesť je nezodpovedné.

Keď pán Šefčovič kandidoval za prezidenta, vyčítali mu, že nemôže byť prezident, lebo dlhé roky strávil v zahraničí. Rovnaká otázka je aj pre vás. Tiež ste dlhé roky boli v Bruseli, vo Washingtone.

Nie. Nie. Budúci rozhovor venujme len Slovensku. Som šťastný, že som doma, lebo veľkú časť môjho života som prežil vonku. Zrodom Slovenska a hlavne pádom Berlínskeho múru môj život vyzerá inak. Slovensko a Európu považujem za najlepšie miesto na žitie na celom svete.

Monitor z Aktuality.sk