od Webmaster | 21. aug 2023 | História vojenstva a bezpečnosti
Dňa 21. augusta 2023 si pripomíname 55. výročie tragických dní vojenskej intervencie časti vojsk Varšavskej zmluvy. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca 2. svetovej vojny. Túto vojenskú intervenciu pod nátlakom sovietskeho mocenského vedenia legitimizoval tzv. moskovský protokol. 60% Slovákov má dnes Sviatok oslobodenia, a s melanchóliou v srdci spomínajú na krásne dni, keď nás bratia Rusi a Maďari prišli zachrániť, nebyť tej nacionalistickej Ukrajiny už sme ich tu mohli mať zas.
Článok je pôvodne prevzatý zo stránok Vojenského historického ústavu.
Sovietske vojská svojou prítomnosťou na území Československa vytvárali podmienky pre proces tzv. normalizácie a udržanie sa pri moci Husákovho konzervatívneho mocenského režimu až do novembra 1989. Posledný sovietsky vojenský transport opustil územie Československa v júni 1991.
Súvislosti a dôsledky
Vojenské aspekty predmetnej historickej udalosti aj dnes predstavujú pomerne veľkú neznámu a často sú laickej verejnosti interpretované skreslene. Experiment z roku 1968 sa v súčasnosti hodnotí ako pokus o začatie premeny byrokratického mocenského systému miernou „reformou zhora“.
Intervenciu časti vojsk niektorých členských štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968 možno hodnotiť ako najväčšiu vojenskú operáciu na európskom kontinente od konca druhej svetovej vojny. Bola však plánovaná a realizovaná predovšetkým za účelom presadenia politických cieľov s predpokladaným najpravdepodobnejším scenárom, že sa ČSĽA brániť nebude. V rámci generických scenárov bol vypracovaný aj extrémny scenár, ktorý sa zvykne označovať ako tzv. divoká karta. Nevylučoval ozbrojené strety menšieho rozsahu.
Československá ľudová armáda bola dislokovaná prevažne v blízkosti pomyselne deliacej línie mocenských blokov. Desaťročia budovania armády ako frontovej armády v prvom slede vojsk Varšavskej zmluvy sa prejavili niekoľkými negatívnymi dôsledkami. V súvislosti s predmetnou témou treba zvýrazniť minimálne absenciu vlastnej štátnej vojenskej doktríny, podriadenosť dislokácie, organizácie, výzbroje, výcviku … atď. blokovým, t. j. prioritne sovietskym záujmom.
V súvislosti s tlakom mocenských elít satelitov tzv. východného bloku bola bývalá ČSSR prinútená v konkrétnom historickom období udržiavať na počet obyvateľov najvyšší početný stav armády v rámci tohto bloku. Z uvedených dôvodov sa ČSĽA ako celok cieľavedome a systematicky pripravovala na jediný generický scenár, a to agresiu NATO z juhozápadného smeru (z územia Bavorska) a prípadne južného smeru (z územia Rakúska). Súčasne sa pripravovala na následnú inváziu západným smerom. Úloha armády teda vyplývala z jej operačno-strategického postavenia a začlenenia do Varšavskej zmluvy.
V podmienkach dnešného územia Slovenska bola v predmetnom období dislokovaná len jedna tanková divízia, ktorá vznikla v roku 1966 reorganizovaním motostreleckej divízie.
Vojenská intervencia sa pripravovala ako jeden z viacerých generických scenárov variantných riešení s paralelne pôsobiacim politickým tlakom. Letné mesiace boli charakteristické stupňovaním a postupným dokončovaním príprav operačných plánov pre jednotlivé vojenské zoskupenia. Tieto už boli dislokované na území niektorých štátov – bezprostredne susediacich s ČSSR.
Časť oficiálnych miest členských štátov NATO považovala v danom období vojenský variant za nepravdepodobný, i keď ho úplne nevylučovala. V terminológii NATO to bol extrémny scenár, ktorý býva v modernej scenáristike označovaný ako tzv. divoká karta, resp. tzv. čierna labuť.
Začatie prípravy vojenskej operácie potvrdzuje Nariadenie maršala A. A. Grečka pod číslom GOU/1/87657 zo dňa 8. apríla 1968.
V kontexte s vyššie uvedeným si treba uvedomiť, že čs. civilná a vojenská spravodajská komunita nemohla monitorovať a vyhodnocovať indikátory o reálnej hrozbe vojenskej intervencie zo strany koaličných partnerov v rámci tzv. východného bloku. Priority jej zamerania boli výhradne zamerané na ideologického protivníka, ktorým bolo v tomto období NATO.
Za prípravu intervenčných vojsk dovtedy zodpovedal maršal I. I. Jakubovskij. Politické rozhodnutie pre vojenský variant riešenia tzv. česko-slovenského problému vytvorilo optimálne podmienky pre mechanizmus ťažko predvídateľných širokospektrálnych dôsledkov.
V dňoch 18. 8. – 19. 8. 1968 boli vo východiskových priestoroch na území NDR, Poľska, Maďarska a v západnej časti Ukrajiny koncentrované vojenské zoskupenia intervenčných vojsk. Rozdelené boli na tri armádne skupiny. Dovedna mal tento vojenský kolos k dispozícii 165 000 vojakov, 4 600 tankov a 700 lietadiel.
Vojenská intervencia do bývalej ČSSR bola naplánovaná ako operácia pod krycím názvom „Dunaj”. Definitívne rozhodnutie o vojenskom variante schválilo Predsedníctvo ÚV KSSZ a následne 18. augusta aj narýchlo zorganizovaná schôdzka vodcov ďalších štyroch členských krajín Varšavskej zmluvy.
Vojenskú intervenciu do ČSSR vykonali armádne skupiny A, B, C.
Armádna skupina A, ktorú tvorili sovietske a poľské jednotky, začala vojenskú intervenciu z priestoru Legnice – Kraków. Postupovala v smere na severnú Moravu a do severozápadných Čiech. Časť jej jednotiek postupovala cez tzv. Moravskú bránu na územie Slovenska do priestoru mesta Žilina. Najsilnejšie vojenské zoskupenie bolo zložené z divízií Severnej skupiny sovietskych vojsk v Poľsku, 2. poľskej armády (3 divízie, z nich 2 tankové), 38. sovietskej armády zo Zakarpatského vojenského okruhu (niektoré archívne dokumenty uvádzajú aj názvy: Prikarpatský vojenský okruh alebo Podkarpatský vojenský okruh).
Toto zoskupenie podporovala 4. a 9. letecká armáda. Archívne dokumenty a výskum členov bývalej Komisie vlády ČSFR pre analýzu udalostí rokov 1967-1970 prof. V. Mencla odhadovali, že to bolo asi 12 divízií. Ďalšie sovietske divízie postupovali z územia bývalej NDR.
Armádna skupina B sovietskych a vyčlenených východonemeckých jednotiek mala podľa pôvodného plánu postupovať z priestoru Gorlitz, Zittau, Dresden v smeroch na Prahu a do priestoru mesta Klatovy. Podľa pôvodného rozkazu zo dňa 28. 7. 1968 sa mali vojenskej intervencie do ČSSR zúčastniť dve východonemecké divízie: 7. td (veliteľstvo v Drážďanoch) a 11. msd (veliteľstvo v Halle). Nakoniec šlo len o symbolickú účasť, a to formou niekoľkých dôstojníkov, ktorí pôsobili v štábe intervenčných vojsk. Ďalej to boli s vysokou pravdepodobnosťou radisti a spravodajskí dôstojníci z 2. spojovacieho (spravodajského) pluku „Fritz Grosse”.
Armádna skupina C, zložená zo sovietskych, maďarských a bulharských jednotiek, postupovala v niekoľkých smeroch na Trenčín, Banskú Bystricu, Košice, Prešov a Michalovce. Hlavný smer bol určený z priestoru Györ na Bratislavu a ďalej cez územie južnej Moravy do priestoru mesta Klatovy.
Jednotky armádnych skupín B a C uvedenými manévrami uzatvorili juhozápadné hranice s Rakúskom a bývalou Nemeckou spolkovou republikou. V zostave armádnej skupiny C pôsobili v nemalom počte i jednotky Maďarskej ľudovej armády. Vyčlenená maďarská 8. msd bola v priamej podriadenosti veliteľa Južnej skupiny vojsk generálplukovníka K. I. Provalova.
Vojenská intervencia a následné obsadenie ČSSR bola potvrdením správnosti teoretických úvah a analýz H. Kahna, na základe ktorých vypracoval v 60-tych rokoch minulého storočia šestnásťbodovú „eskalačnú stupnicu“. V rámci nej reálne uvažoval o možnej „demonštrácii sily“ v jednotlivých oblastiach európskych regionálnych geostrategických priestorov. V súčasnosti publikované odborné štúdie dokazujú, že sovietske mocenské kruhy prisudzovali efektívnej vojenskej sile mimoriadne dôležitý význam. Vojenský historik, teoretik a publicista L. Hart na základe získaných a teoreticky spracovaných praktických skúseností dospel k zaujímavým záverom. V súvislosti s vojenskou intervenciou a následným obsadením ČSSR je dôležité zvýrazniť aspoň jeden z jeho poznatkov. Podstata spočíva v tom, že často pertraktovaný matematický pomer síl a prostriedkov môže byť často bezcenný, keď sa abstrahuje od morálnych, fyzických a ďalších činiteľov.
Postup intervenčných vojsk v niekoľkých smeroch orientovaných na najdôležitejšie politické, hospodárske a vojenské centrá jednotlivých regiónov vylúčil uskutočnenie mobilizácie (na základe úspešnej mobilizácie mal dosiahnuť početný stav ČSĽA 655 000 vojakov). V konkrétnych historických podmienkach bol z vojenského hľadiska účinne eliminovaný reálny variant, a to potenciálny vznik samostatných, lokálnych centier odporu. V súlade s teóriou informačnej vojny možno hodnotiť, že bol realizovaný princíp tzv. odseknutia hlavy. Armáda ako celok bola šokovaná a čakala na reakciu velenia, ktorá v prísne centrálne riadenom organizme prišla neskoro.
Z hľadiska prípadného vojenského odporu disponoval vtedajší Východný vojenský okruh týmito bojovými možnosťami: 14. tanková divízia (Prešov): 10. tankový pluk (Martin), 64. tankový pluk (Levice), 55. motostrelecký pluk (Trebišov), 63. motostrelecký pluk (Michalovce), 49. delostrelecký pluk (Brezno), 10. protilietadlový oddiel (Prešov), 220. protitankový pluk (Topoľčany), 6. ženijný pluk (Sereď), 52. pontónový pluk (Komárno), 92. pontónový prápor (Bratislava), 2. prápor pásových samohybných súlodí (Komárno), 42. spojovací prápor (Trenčín), 3. automobilová brigáda (Frenštát pod Radhoštěm), 4. automobilová brigáda (Hlohovec), 6. delostrelecká základňa (Olomouc), 2. tanková základňa (Kroměříž), 5. tanková základňa (Opava).
Okrem uvedených útvarov boli na území Slovenska aj niektoré vojenské útvary, ktoré nepodliehali veliteľovi Východného vojenského okruhu (VVO). Boli to tieto: 186. protilietadlový raketový pluk v Pezinku (v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu), 63. rádiotechnický prápor a 64. rádiotechnický prápor vo Zvolene (obidva v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu). Ďalej to bol útvar priamo podriadený Ministerstvu národnej obrany ČSSR: 11. brigáda Pohraničnej stráže (Bratislava). V Žiline bola dislokovaná 11. železničná brigáda (podriadená Ministerstvu dopravy ČSSR). Vojenské útvary na území Slovenska neboli na plných počtoch, mali značné výcvikové a mobilizačné úlohy. V porovnaní s intervenčnými vojskami neboli vyzbrojené modernou bojovou technikou.
Realita vojenského obsadenia ČSSR bola legalizovaná podpísaním tzv. moskovského protokolu. Predstavitelia ČSSR ho podpísali v nočných hodinách 26. augusta, a to pod nátlakom sovietskeho mocenského centra. Na základe článku 5 uvedeného protokolu museli stranícke a vládne kruhy ČSSR spolu s ministerstvom národnej obrany neodkladne vyriešiť komplex problémov súvisiacich s dislokovaním kontingentu vojsk interventov.
S úlohami, ktoré z neho vyplývali pre ČSĽA, boli jej predstavitelia oboznamovaní na služobných zhromaždeniach v dňoch 28. 8. a 1. 10. 1968. Velitelia armád, vojenských okruhov, náčelníci politických správ vojenských okruhov a poprední funkcionári rezortu obrany boli z úrovne ministra národnej obrany M. Dzúra informovaní o získaných a vyhodnotených poznatkoch reagovania armády ako celku na kritické dni vnútropolitického vývoja v období vojenskej intervencie a bezprostredne po nej. Na konci augusta minister M. Dzúr už prezentoval niekoľkobodovú „líniu postupu“. Jej podstata spočívala v zásadnom obrate voči intervenčným vojskám, a to v presadení trendu ústretovosti. Uvedený obrat prevažnej časti armádnych špičiek na čele s ministrom bol jednoznačne vyjadrený rozkazom č. 012.
Jedným z problémov, ktorý muselo armádne velenie vyriešiť a obhájiť tým tzv. novú líniu, bola už spomínaná otázka dislokovania intervenčných vojsk. Minister M. Dzúr poveril vypracovaním projektu návrhu Generálny štáb ČSĽA a v rámci neho operačnú správu. Uznesením plenárneho zasadania vlády ČSSR zo dňa 28. 8. 1968 bola zriadená „operatívna skupina ústredných orgánov pri Predsedníctve vlády ČSSR“. Na jej čelo bol vymenovaný podpredseda vlády ČSSR F. Hamouz.
Za dôležitý zlom v problematike dislokovania kontingentu intervenčných vojsk sa na základe súčasnej úrovne vedeckého poznania považuje rokovanie česko-slovenskej vojenskej delegácie a sovietskej vojenskej delegácie v Mukačeve v dňoch 16. 9. – 17. 9. 1968. Delegácia, ktorú viedol minister národnej obrany M. Dzúr, prezentovala návrh na dislokovanie kontingentu vojsk v maximálnej hranici 70 – 80 000 vojakov i s technikou. (Prvé odhady v projekte operačnej správy kalkulovali s hornou hranicou približujúcou sa k 1/10 celkového kontingentu okupačných vojsk – pozn. autora.). Pristúpiť na tento návrh znamenalo dislokovať jednu sovietsku armádu vrátane štábov, priamo podriadených armádnych útvarov, a 4 až 5 divízií.
Sovietsky protinávrh rezolútne odmietol návrh delegácie ČSSR. Naopak požadoval zvýšiť hornú hranicu počtu vojakov na nereálnych 100 000. Sovietski vojaci i s príslušnou technikou mali byť dislokovaní v siedmich „divíznych rajónoch“, z toho v dvoch na Slovensku. Ďalej protinávrh obsahoval požiadavku na dislokovanie štábu leteckej armády a 5 leteckých plukov a vyčlenenie 4 až 5 letísk. Sovietska vojenská delegácia čiastočne ustúpila z niektorých požiadaviek.
Na základe harmonogramu uvoľňovania objektov sa začali redislokačné opatrenia 23. septembra 1968. Prísne tajným rozkazom ministra národnej obrany bolo nariadené uskutočniť v rámci VVO organizačné a dislokačné zmeny počínajúc dňom 28. 9. 1968. Na základe uvedeného rozkazu ministra vydal veliteľ VVO prísne tajnú vykonávaciu smernicu, v ktorej nariadil uvoľniť stanovené posádky a objekty do 15. 10. 1968. Protokolárne sa sovietskym intervenčným jednotkám mali odovzdať v období od 15. 10. do 20. 10. 1968.
V celoštátnom rozsahu sa redislokačné a reorganizačné zmeny bezprostredne vzťahovali na 100 útvarov a zariadení ČSĽA. Celkový rozsah uvedených zmien možno dokumentovať i faktom, že sa muselo uvoľniť 32 posádok, presunúť 1 200 kusov tankov, 1 000 diel a 700 obrnených transportérov. Hlboko a s ťažko odhadnuteľnými dôsledkami zasiahli do rodín približne 5 000 vojakov z povolania a asi 900 civilných zamestnancov.
V rámci Východného vojenského okruhu redislokovali 23 vojenských útvarov a zariadení, 8 vojenských útvarov bolo zrušených a ďalších 5 prevedených z podriadenosti veliteľstva VVO k inému veliteľskému stupňu. Dovedna bolo na teritóriu VVO uvoľnených 22 posádok. Do podriadenosti veliteľstva VVO bola prevedená 13. tanková divízia.
Generálny štáb ČSĽA a ministerstvo pre národohospodárske plánovanie vyčíslili celkové finančné náklady spojené s redislokáciou v roku 1968 na 1 miliardu až 1 miliardu 500 miliónov korún. Výdavky vyčlenené na redislokáciu útvarov a úpravy objektov podľa požiadaviek veliteľstva sovietskych intervenčných vojsk, vyplývajúce z realizovania zmluvy zo 16. 10. 1968 „o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR…“, boli zahrnuté v rozpočte armády na rok 1969. (Podľa údajov 12. schôdze branno-bezpečnostného výboru Národného zhromaždenia ČSSR zo dňa 3. 12. 1968, objem celkového rozpočtu ČSĽA predstavoval 15 miliárd 805 miliónov korún).
Sovietske intervenčné vojská v celkovom počte 5 divízií boli dislokované v 33 posádkach a na 4 letiskách. Vojenská technika a iný rozličný vojenský materiál boli umiestnené v posádkach, 19 špeciálnych skladoch a v 6 skladoch pohonných hmôt. Podľa informácií veliteľských orgánov, ktoré uvádza J. Madry, „…mali vojská Varšavskej zmluvy po trvalom umiestnení sovietskych zväzkov (divízií) na československom území celkove v strednej Európe 46 divízií proti 29 divíziám vojsk NATO…“.
Prítomnosť intervenčných vojsk zvyšovala napätie najmä v oblastiach ich vysokej koncentrácie. Zaznamenané boli rôzne konflikty s miestnym obyvateľstvom. Protestné demonštrácie a iné formy prejavu nesúhlasu s vojenskou intervenciou a následným obsadením územia sa vždy eliminovali.
Vojenská intervencia do ČSSR a následná dislokácia elitných sovietskych divízií zmenili strategickú situáciu. Strategicko-operačný smer Praha – Dijon a opačne, ale i teritórium ČSSR nadobudli novú strategickú dimenziu. Sovietska mocenská špička už mohla reálne rátať s potenciálnym využitím tohto územia na rozmiestnenie taktických jadrových prostriedkov. V konečnom dôsledku to mohlo viesť k získaniu strategickej prevahy.
Sovietska vojensko-strategická koncepcia prekvapivého začatia raketovej jadrovej vojny rátala s variantom vytvorenia vysoko bojaschopného, mobilného prvého sledu vojsk Varšavskej zmluvy v stredoeurópskom priestore. Jeho úlohou bolo pozemnými operáciami viesť a udržiavať rýchle útočné tempo. K dispozícii boli vyčlenené sovietske vojská dislokované na území NDR, ČSSR a divízie 1. a 4. armády ČSĽA. Dislokovanie časti sovietskych vojsk na územie Slovenska vytváralo optimálne podmienky pre prípadnú vojenskú agresiu priestorom južného strategicko-operačného smeru, t. j. cez územie Rakúska západným smerom.
Odchádzať ako prvé začali divízie tzv. prvého strategického sledu. Tieto sa vracali späť do bývalej Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Maďarska. Ku dňu 4. 11. 1968 odišlo z územia ČSSR 25 sovietskych divízií a ostatné divízie a útvary štátov Varšavskej zmluvy, ktoré sa zúčastnili na vojenskej intervencii proti ČSSR. Na základe Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR (16. 10. 1968) zostalo na území ČSSR 5 divízií pozemného vojska a 1 letecká divízia. Boli to zväzky tzv. druhého strategického sledu. Zmluva umožňovala vytvoriť na území ČSSR operačné zoskupenie v počte 75 000 osôb. Bola vytvorená Stredná skupina sovietskych vojsk: 15. gardová tanková divízia, 31. tanková divízia, 30. gardová motostrelecká divízia, 18. gardová motostrelecká divízia, 48. motostrelecká divízia a 131. letecká divízia.
Na území Slovenska bola dislokovaná 30. gardová Irkutsko-Pinská divízia (na území Čiech to boli 4 divízie a Veliteľstvo Strednej skupiny vojsk – pozn. autora). Veliteľstvo divízie bolo v meste Zvolen. Ďalšie miesta dislokácie: Zvolen (vrtuľníkový pluk 31. zmiešanej leteckej divízie – Milovice), Rožňava (126. gardový delostrelecký pluk), Komárno (166. gardový msp.), Jelšava (164. gardový motostrelecký pluk (msp.), Ružomberok (168. gardový msp.), Oremov Laz – VVP Lešť ( 30. tankový pluk, 144. protilietadlový raketový pluk), Riečky – VVP Lešť (75. samostatný tankový prápor, 20. prieskumný prápor), Štúrovo (205. protitankový oddiel, 63. ženijný pluk). Ďalšie menšie vojenské útvary boli dislokované v iných posádkach, ako napríklad: Nové Zámky, Rimavská Sobota, Malacky, Nemšová, Vrútky, Nové Mesto n. Váhom a Bratislava.
Odsun začal už pred tzv. nežnou revolúciou a súvisel s procesom sťahovania sovietskych vojsk z Európy (podľa rozhodnutia sovietskeho mocenského centra zo dňa 7. 12. 1988). Z územia čs. územia sa odsun realizoval na základe zmluvy zo dňa 26. 2. 1990 (podpísaná na úrovni ministrov zahraničných vecí v Moskve). Uskutočnilo sa dovedna 925 transportov. Posledný bol monitorovaný dňa 21. 6. 1991. Z územia Slovenska bola 30. gardová Irkutsko-pinská divízia odsunutá až v 3. etape, a to v júni 1991.
Záver.
Pokus o reformu systému sovietskeho typu a jeho násilné prerušenie vojenskou intervenciou 21. 8. 1968 patrí medzi kľúčové historické udalosti európskeho významu. Augustová vojenská intervencia bola z hľadiska vnútorného vývoja tzv. východného bloku jedným z jeho kľúčových momentov. Tomu zodpovedá obrovský záujem nielen historikov, politológov, sociológov, politikov, ale aj laickej verejnosti. Demokratická subverzia celého procesu pokusu o reformu sa prejavila aj v silových zložkách. Možnosť nenásilnej transformácie komunistického režimu mala mnoho priaznivcov (stúpencov) nielen na všetkých úrovniach armádneho organizmu, ale aj v ďalších prvkoch bezpečnostného systému, zvlášť v spravodajskej komunite (v civilnej a vojenskej časti).
Neúspešný pokus o reformu sovietskeho typu a následná obnova konzervatívneho sovietskeho typu boli súčasťou viacerých kríz, povstaní v krajinách tzv. východného bloku. Na rozdiel od ostatných pokusov spočívalo špecifikum v tom, že to bol „zhora“ riadený pokus o reformu nenásilnou cestou. Tlakom „zhora“ sa začala aj tzv. normalizácia. Tento tlak bol naviac zvyšovaný požiadavkami sovietskeho mocenského centra a participujúcich satelitov.
Sovietske mocenské centrum hodnotilo reformný proces ako vážnu bezpečnostnú hrozbu voči základom celého systému. Súčasne konštatovalo aj ohrozenie elementárnych bezpečnostných záujmov Varšavskej zmluvy. Tieto tézy sa i v období tzv. normalizácie často zneužívali v procese tzv. čistiek v celej československej spoločnosti. Cielený eskalačný tlak z rôznych úrovní zvyšoval napätie v celej spoločnosti.
Ideologicky motivované ataky neprestávali ani po 21. 8. 1968. Špecificky sa prejavovali aj v silových zložkách. Tzv. zastrašovacia diplomacia, kombinovaná s konšpiráciami, stále pokračovala. V hrubých obrysoch bola naznačená už skôr, a to v Uznesení Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu z apríla 1968. Téza, že nie je možné dopustiť, aby Československo opustilo spoločenstvo socialistických štátov bola po vojenskej intervencii nutne modifikovaná.
Tzv. normalizácia v podmienkach ČSSR sa stala špecifickým variantom obnovy režimu sovietskeho typu. Tento proces prebiehal pod tlakom sovietskeho mocenského centra, ktoré určilo aj atribúty (charakteristiky) tohto modelu. Už počiatočná fáza bola spojená s rýchlou a razantnou obnovou plnej kontroly KSČ nad všetkými oblasťami spoločnosti. Proces tzv. normalizácie v armáde bol súčasťou celospoločenského procesu násilnej obnovy neostalinského totalitného režimu brežnevovského typu.
Normalizačný mechanizmus, resp. techniky moci, ktoré boli aplikované v silových zložkách, boli jedinečné a výnimočné. V jednotlivých druhoch silových zložiek mali svoje špecifiká. Z hľadiska historického vývoja armády a iných silových zložiek je obdobie začiatku tzv. normalizácie jedným z najdynamickejších a mimoriadne dramatických, pretože dobový režim nevyhnutne potreboval vybudovať spoľahlivú tzv. armádu nového typu, a to aj za cenu represií a „čistiek“ v jej radoch.
od Webmaster | 11. aug 2023 | Bezpečnostné analýzy |
Policajti 11.08.2023 zadržali Tibora Gašpara a aj ďalšieho bývalého vysokopostaveného policajta Romana Stahla. ktorý vyšetroval kauzy otvorené v roku 2018. Obvinený je aj Norbert Bödör.
Informáciu uviedol na sociálnej sieti syn Gašpara – advokát Pavol Gašpar a potvrdili dva od seba nezávislé zdroje. O akcii už oficiálne informovala aj polícia na svojom facebookovom profile – akcia dostala názov Ezechiel 7.
Ide pravdepodobne na odkaz časti biblickej Starej zmluvy, 7. kapitolu – Blízkosť konca kde 7. verš hovorí: „Hľa, prichádza tvoj pád, obyvateľ krajiny; nadišiel čas, blízko je deň zdesenia, a nie výskania po vrchoch. “
Zadržanie svojho otca Pavol Gašpar okomentoval ako „predvolebný cirkus“. Podľa jeho vyjadrenia mal o korupcii dvojice policajtov vypovedať ďalší expolicajt – Bernard Slobodník.
K zadržaniu Tibora Gašpara, ktorý je číslom deväť na kandidátke strany Smer, sa vyjadril aj predseda tejto strany Robert Fico. Ten označil zadržanie za chrapúnstvo a zúfalstvo NAKA a Úradu špeciálnej prokuratúry. Okrem toho zaútočil aj na premiéra Ľudovíta Ódora a prezidentku Zuzanu Čaputovú, že o krokoch polície museli vedieť dopredu, pričom na policajnú akciu mala dať prezidentka podľa jeho slov súhlas.
Prezidentka Čaputová o policajnej akcii dopredu nevedela, reagovala tak na Ficove obvinenie pre denník SME. „V každej demokracii je stíhanie predstaviteľov politickej opozície citlivá vec, ktorá môže vyvolávať rôzne reakcie, o to viac je potrebné, aby tieto kroky polícia vysvetlila verejnosti v medziach, ktoré jej zákon umožňuje,“ dodala. Uviedla tiež, že chápe Ficovo tvrdenie, keďže preňho je nepredstaviteľné, že by polícia mohla fungovať bez politického riadenia či zasahovania do jednotlivých prípadov.
.
Mal vyšetriť Kuciakove kauzy
Okrem Gašpara mali policajti zadržať aj Romana Stahla, ktorý viedol napríklad vyšetrovací tím Novinár, dôvodom má byť korupcia. Medzi obvinenými je aj Norbert Bödör, toho polícia nezadržala, lebo ho nenašla na adrese(?).
Podľa portálu Startitup.sk sú Gašpar, Bödör aj Stahl obvinení zo založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, zneužívania právomoci verejného činiteľa a korupcie. Portál uviedol, že má ísť konkrétne o kauzy Technopol, Váhostav a prípad okolo Petra Košča, ktoré všetky vyšetroval práve Stahl.
Bývalý policajt Stahl musel ako šéf policajného tímu vyšetrujúceho kauzy, ktoré otvoril zavraždený novinár Ján Kuciak, skončiť, pretože jeho meno sa spomínalo v komunikácii medzi Marianom Kočnerom a Norbertom Bödörom.
V komunikácii medzi Kočnerom a Bödörom z januára 2018 sa v tejto súvislosti spomína istý Roman, ktorý riešil ovládnutie Technopolu. Kočner hral vtedy o čas, lebo práve v kauze mal byť obvinený advokát Andrej Šabík, ktorý ho zastupoval v kauze zmenky.
Kočner sa obával, že obvinenie právnika by znepokojilo pri rozhodovaní sudkyňu Zuzanu Maruniakovú, ktorá by nerozhodla podľa jeho predstáv.
„Advokát Šabík ktorý zastupuje zmenky bude obvinený v Technopole a sudkyňa v Markíze by sa mohla zbytočne rozrušiť. Sme s tými zmenkami v záverečnej fáze a nechcem aby sa to kvôli pár dňom pojebalo. Tak ak sa dá, nech to Béďo ešte natiahne – napr. nech si vezme spis na kontrolu. Dík,“ písal Kočner Bödörovi 3. februára 2018.
Inštrukcií, ako postupovať, však bolo viacero. Prvý odklad vybavoval už pár dní predtým.
„Prosím Ťa, zajtra budem mať od prof. Ďaďa – súdneho znalca konečne hotový znalecký posudok (taký ako potrebujem) na ktorý čakám už vyše 6 týždňov (Technopol), potrebujem ešte 2 dni na dopracovanie zmlúv a zaúčtovanie a v utorok 6.2. môže Roman (Stahl) poslať to čo poslať musí. Verím že chrípka ho bude držať na PN do piatku a v pondelok na kontrole ho lekár vypíše do práce. Béďovi (a samozrejme hlavne Tebe) veľmi pekne ďakujem za trpezlivosť a pomoc. Všetko budem mať tip top a môžu nám fúkať…“ písal Kočner 30. januára 2018.
Objavil sa aj vo Váhostave
Podozrenia hovoria o tom, že kauzy ovplyvňovali cez vyšetrovateľa RomanaStahla.
Ďalšia dôležitá kauza, ktorú mal vyšetrovať práve policajt Roman Stahl, bol Váhostav. Práve táto kauza sa objavila aj v uznesení NAKA v kauze Očistec. Podľa policajných vyšetrovateľov mal oligarcha Bödör zaplatiť 20-tisíc eur Bernardovi Slobodníkovi za to, aby túto kauzu vyšetrovali policajti k spokojnosti Juraja Širokého. Pri preberaní úplatku mal byť aj Tibor Gašpar.
Juraja Širokého v kauze Váhostav nikdy neobvinili, súd však uznal, že pri reštrukturalizácii firmy Váhostav-SK došlo k trestnému činu. S päťročnou podmienkou nakoniec skončil len generálny riaditeľ a predseda predstavenstva firmy Ján Kato.
Vo veci, v ktorej vykonáva dozor prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, vykonáva v súčasnosti úkony polícia, preto sa k nej nebudeme vyjadrovať,” povedala hovorkyňa Generálnej prokuratúry Jana Tökölyová. Polícia zatiaľ nemôže poskytnúť žiadne bližšie informácie.
PS:
…a nastane smršť tlačoviek, všetky sieťové sociálky skolabujú, neunesú digitálny network jednej strany …
od Pavol Bada | 20. júl 2023 | Bezpečnostné analýzy |
Na úvod:
Asi nato “nebude mať čas”, ale ako nominant PS by mohol zaviesť spravodlivosť do tejto doneba volajúcej nespravodlivosti o ktorej denne píšeme.
Rozhovor viedol novinár Marek Biró z Aktuality.sk
Podľa bývalého policajného prezidenta vyslovil Ivan Šimko smerom k polícii svoj politický názor, ktorý nemá oporu v zákonoch. Ako vysvetlil bývalý policajný prezident Jaroslav SPIŠIAK, minister nemá právomoci zasahovať do vyšetrovania polície. Navyše môže byť informovaný len v takej miere, ako mu dovolí vyšetrovateľ či prokurátor
Ivan Šimko včera skončil na poste ministra vnútra. Špekulovalo sa, či chcel zasahovať do práce polície. Vás Šimko v roku 2001 vymenoval za prvého viceprezidenta policajného zboru. Máte s ním skúsenosti, že by chcel byť neprimerane informovaný o vyšetrovaniach?
Nikdy som nič také nezažil. Minister Šimko bol v tom čase korektný, správne zameraný a minister, aký mal podľa mňa byť.
Avšak v čase, keď bol ministrom, tak sekcia vyšetrovania, ktorej súčasťou boli orgány činné v trestnom konaní, nepatrila pod Policajné prezídium. Neviem teda, ako túto sekciu minister riadil.
Myslíte si, že aj teraz v kresle ministra vnútra si myslel, že spadá vyšetrovanie pod jeho rezort?
Nie.
Vy ste ho teda vnímali ako ministra, ktorý bol zástancom „rozviazaných rúk“ polície?
Rozviazanie rúk je veľmi zlý pojem, nerád ho používam. Polícia musí konať podľa zákona a podlieha zákonnej kontrole na to ustanovených orgánov štátu. Ale nemal som s ním konflikt. Jeho vôľa niečo riešiť alebo do niečoho zasahovať nebola v rozpore so zákonmi a vtedy platnými internými predpismi.
Hovorí sa aj o tom, že Šimko chcel byť informovaný aj o práci vyšetrovateľov. Musí minister vedieť, na čom pracujú?
Každý štátny orgán musí podľa ústavy informovať verejnosť o svojom pôsobení. Čiže aj policajný zbor, minister vnútra a dokonca aj orgány činné v trestnom konaní. Ale to, akým spôsobom, spresňujú nižšie právne normy.
Nariadenie ministerstva vnútra hovorí, že ak ide o spoločensky významnú vec, tak o činnosti má informovať minister alebo policajný prezident. Aby si mohli splniť túto povinnosť, musia mať informácie, ale len také, aké umožňuje Trestný poriadok – ak ide o trestné konanie. Navyše, o rozsahu informácií rozhoduje vyšetrovateľ prípadne prokurátor.
Takže minister je závislý od toho, ako vyšetrovateľ rozhodne?
Samozrejme, a nemajú to byť informácie pre neho, ale pre informovanie verejnosti. Ak sa napríklad kriví nejaká udalosť a ovplyvňuje verejná mienka, tak minister musí zaujať stanovisko. Musí teda mať nejaké informácie. Ale len také, aké mu dovolí mať vyšetrovateľ a prokurátor.
Navyše to majú byť len informácie o stave vyšetrovania a nie o tom, akým smerom sa uberá, aký je plán, kto je podozrivý a aké sú plánované meritórne rozhodnutia. O takýchto skutočnostiach minister vnútra nemá mať informácie nikdy.
Šimko to vidí pravdepodobne opačne. Napísal status, že „žiadne rozviazané ruky tu ľudia s pištoľami a putami mať nesmú! Patria pod kontrolu politiky“.
Je to potrebné vnímať ako jeho politický názor, ktorý nemá v súčasnosti oporu v žiadnom zákone. Polícia je pod zákonnou kontrolou. Politická moc nemôže vziať nad tento rámec policajný zbor pod nejakú kontrolu. Jedine, ak upravia zákony. Vysloviť tento názor v súčasnosti je obzvlášť nebezpečné. Preto je dobré, že pán Šimko odišiel.
Prečo bol ten výrok nebezpečný?
Pretože vyslovil svoj politický názor a navyše v predvolebnom boji. Sú tu politické sily ako Smer, Hlas, Republika, Sme rodina, ktoré preferujú túto možnosť politiky. Teda politickú kontrolu polície nad rámec súčasných zákonných možností.
Výrokom Šimko ovplyvňuje verejnú mienku týmto smerom. Hovorí, že to je dobré a nie je dobré, keď má polícia „rozviazané ruky“.
Navyše to bol výrok vyslovený človekom, ktorý je v súčasnosti úradník poverený riadením ministerstva vnútra. Jeho názor je teda v súčasnosti nerealizovateľný, pretože by musel presadiť zmenu zákonov, čo ako minister úradníckej vlády bez dôvery nedokáže.
Takže sa obávate, že jeho názor ovplyvňuje verejnú mienku v prospech Smeru?
Vidíme, ktorí politici zastávajú názor, že to má byť tak, ako hovorí Šimko, a že má odstúpiť šéf polície Štefan Hamran. Obzvlášť, keď to povedal minister, ktorý sa nedostal do funkcie na základe volieb.
Jeho vládny program ani neschválil parlament, aj keď ani v tom sa nehovorilo, že treba políciu politicky kontrolovať. Išiel teda nad rámec svojej roly v úradníckej vláde a vyslovil svoj súkromný politický názor.
Nepomohlo, že mu prezidentka odobrala poverenie. Už teraz hovoria, že Šimka odstavili, aby mohla polícia pokračovať v politickom prenasledovaní opozície.
To, čo hovorí Smer, nedáva zmysel. Prezidentka a premiér sa postavili proti názoru, že políciu treba mať politicky pod kontrolou. Fico teraz vlastne hovorí, že polícia má mať ruky zviazané. Čiže on najprv hovorí, že sú proti politike v polícii a potom sú zas za ňu.
Áno, ale pre korektnosť uvediem, že Robert Fico oficiálne nehovorí o tom, že chce polícii zviazať ruky. Skôr, že si policajti robia, čo chcú a na základe politickej objednávky.
Čiže si robia, čo chcú, ale na základe objednávky? To nedáva zmysel.
Asi to myslia tak, že si robia, čo chcú tak, že nedodržujú zákon.
O tom, či dodržujú, alebo nedodržujú zákony, rozhodnú orgány na to určené a nie politici na tlačovkách.
Nemal by byť politik, ktorý je volený ľudmi a zodpovedá za prácu polície, informovaný o tom, čo policajti robia?
Tu treba rozlíšiť bežnú políciu a policajtov, ktorí sú určení ako orgány činné v trestnom konaní. To sú tí, ktorí vedú trestné konanie, toto nepodlieha ministrovi ako ústrednému orgánu štátnej správy, ale prokuratúre. To je obrovský rozdiel. Voči akejkoľvek činnosti polície je minister vnútra ústredným orgánom štátnej správy okrem trestného konania.
Boli ste poradcom ministra vnútra Romana Mikulca. Myslíte si, že on nebol nikdy informovaný o tom, ako vedie polícia vyšetrovania? K niektorým skutočnostiam sa aj verejne vyjadroval.
Ja som o tom stopercentne presvedčený. Rovnako ani nežiadal žiadne informácie. Ak sa k niečomu vyjadril, tak len na základe medializovaných informácií. Boli zverejňované rozhodnutia súdov, prokurátorov či meritórne rozhodnutia vyšetrovateľov. Z takto medializovaných informácií si vytvoril vlastný úsudok.
Podľa informácií magazínu Plus 7 dní si mal Mikulec pýtať od Milana Lučanského konkrétny spis. Toto nebolo zasahovanie do vyšetrovania?
Nie, keďže nešlo o vyšetrovací spis.
V tomto smere však zvláštne vyznievajú aj vyjadrenia členov bývalej vlády, ktorí hovoria, že Robert Fico sa bojí, že ho zatknú. Môže to pôsobiť, ako keby vedeli niečo viac.
To, že sa pán Fico bojí, je vidieť z jeho správania a vyjadrovania sa. Smer totiž navodil atmosféru, že kukláči prídu po každého. Chceli tak ovplyvniť verejnú mienku, spochybňovať postup polície a vyvolať paniku a strach.
Veľa ľudí, o ktorých si mysleli, že môžu mať vplyv na ministra, strašili tým, že aj na nich polícia pracuje a chce ich zadržať. Boli vypracované zoznamy, v ktorých bolo približne 18 ľudí, ktorých mala polícia pozatvárať. Dokonca aj ja som bol na tom zozname a aj Roman Mikulec.
Šírili sa fámy, že keď bude zadržaný pán Kažimír alebo pán Imrecze, tak títo potom budú vypovedať proti Romanovi Mikulcovi. Takto chceli zvrátiť priebeh vyšetrovania v domnienke, že Mikulec tento proces zastaví. Napriek tomu do vyšetrovania nezasiahol.
Na tlačovej besede po odobratí poverenia Ivan Šimko povedal, že neodišiel pre spomínaný status, ale preto, že nebol ochotný stať sa „automatom na podpisy“. Konkrétne spomenul presun vyšetrovateľa NAKA Pavla Ďurku na policajnú inšpekciu.
Ako som vysvetľoval, pre mňa bol ten nešťastný status dostatočný dôvod na to, aby Šimko odstúpil. Lebo podľa mňa konal nad rámec svojho poverenia, ktoré malo byť apolitické a vysoko profesionálne.
Chcel by som povedať, že neviem, do akej funkcie bol pán Ďurka ustanovený, ale ak ide o funkciu, na ktorú má personálnu právomoc šéf inšpekcie, nemôže do jeho rozhodovania zasahovať minister vnútra.
Ďurku nominoval na inšpekciu Peter Juhás. Je to podľa vás dobrá nominácia?
K tomu sa nechcem vyjadrovať. Každý je zodpovedný za svoje konanie a pán Juhás tiež.
Nie je podľa vás pán Ďurka v konflikte záujmov, keď má byť súčasťou inšpekcie, ktorá voči nemu vzniesla obvinenie?
Tí, ktorí si to budú myslieť, budú môcť v konaniach vedených inšpekciou podať námietku zaujatosti. Potom o nej rozhodnú kompetentné orgány.
Pre konflikt s Ivanom Šimkom bolo pripravených odísť vraj až 20 vrchných predstaviteľov polície. Premiér Ódor povedal, že to nebolo ultimátum. Vám to nepríde ako ultimátum?
Záleží na tom, ako to bolo myslené. Keď povedia, že odídeme, a nedajú si žiadne podmienky, tak to nie je ultimátum. Ale ja neviem, ako to presne bolo.
Šéf Hlasu Peter Pellegrini komentoval odvolanie Šimka tak, že si ozbrojená zložka štátu vynútila odvolanie ministra. Je to podľa vás pravda?
Nie je. Lebo Ivan Šimko nie je štandardný minister. Síce je ministrom, ale je členom úradníckej vlády. Nebol ustanovený do funkcie na základe volieb. Ak by to bol takýto minister, tak si štátny úradník nemôže nič také vynucovať. V tomto prípade by musel rozhodnúť parlament alebo premiér, ktorí boli demokraticky zvolení.
V septembrových predčasných voľbách kandidujete za Progresívne Slovensko z 15. miesta. Hnutie v predvolebnom programe píše, že chce zmeniť voľbu policajného prezidenta. Zachovali by ste, že policajný prezident je priamym nominantom ministra?
Áno, naďalej by bol policajný prezident nominantom ministra. Prezident policajného zboru totiž v rámci zákonných možností plní program ministra vnútra – napríklad zníženie kriminality mládeže, zvýšenie objasnenosti ekonomickej trestnej činnosti, zvýšenie dôveryhodnosti policajného zboru a podobne.
Minister je zodpovedný za činnosť polície a prezident PZ musí byť stotožnený s programovým vyhlásením vlády, ktoré musí byť schopný pretransformovať na činnosť polície. Keď to tak nie je, tak tam budú konflikty tak, ako to je teraz.
Ako chcete teda výber policajného prezidenta zmeniť?
Nechceme, aby výber prezidenta bol úplne svojvoľný. Svojho kandidáta musí minister predstaviť neverejnej komisii, ktorá bude zložená z odborníkov – z policajného zboru, generálnej prokuratúry, ombudsmana, ako aj policajných odborov.
Tí ho môžu grilovať a sám minister sa môže presvedčiť, či vyberá dobre alebo zle. Následne svojho kandidáta predstaví aj verejnosti pred brannobezpečnostným výborom. Zúčastniť sa ho môžu predstavitelia tretieho sektora, médiá a poslanci.
Na základe takýchto predstavení sa minister rozhodne, či kandidáta vymenuje, alebo nevymenuje. Ak sa rozhodne vymenovať, nesie za neho plnú zodpovednosť. Vymenovanie prezidenta je síce dôležité, ale oveľa dôležitejšie je jeho odvolávanie.
To by ste ako zmenili?
Keďže minister nesie plnú zodpovednosť za vymenovanie prezidenta, musí mať kompetenciu na jeho odvolanie – ak neplní svoje úlohy, tak ako sa predpokladá. Osobitný prípad je však pri nástupe nového ministra vnútra. On nemôže svojvoľne odvolať pôvodného prezidenta len preto, že má svojho vyvoleného kandidáta.
Pôvodného prezidenta musí vyhodnotiť, zadať mu rozpracovanie PVV v podmienkach polície. Ak nebude spĺňať požadované kritéria, len vtedy ho môže odvolať. Aj toto rozhodnutie musí písomne zdôvodniť, predložiť brannobezpečnostnému výboru na verejnom zasadnutí. Zároveň odvolávaný prezident musí mať právo predniesť svoju obhajobu na tomto zasadnutí.
Ak by po voľbách prišla ponuka, že sa môžete stať ministrom vnútra, išli by ste do toho?
Zrejme áno.
……………………
Najnovšie komentáre: