od Pavol Bada | 27. máj 2026 | Monitor |
Mýtus o chudobnom susedovi z 90. rokov definitívne padol.
Zabudnite na trhy v Novom Targu. Z chudobného príbuzného z 90. rokov vyrástol ekonomický predátor, ktorý úspešne dobieha Európu a Slovensku nastavuje nepríjemné zrkadlo. Kým my prešľapujeme na mieste a bojujeme so skostnateným systémom, oni riskujú a vyhrávajú. Kde presne sme urobili chybu?
Predstava o Poľsku ako o chudobnom severnom susedovi, kam sa v deväťdesiatych rokoch chodilo na trhy do Nového Targu nakupovať lacný textil, je definitívne minulosťou. Ak dnes niekto na Slovensku alebo v Česku stále žije v tomto stereotype, tvrdé ekonomické dáta ho rýchlo vyvedú z omylu. Náš oveľa väčší severný sused prešiel masívnym ekonomickým rozvojom a nielenže úspešne dobieha Európu, ale v mnohých ohľadoch necháva za sebou aj nás.
Ako hovorí český ekonóm Miroslav Zámečník, poľský úspech nie je dielom náhody, ale priamym dôsledkom dravosti, strategického plánovania a odvahy riskovať. Ukazuje nám totiž nepríjemné zrkadlo: kým Varšava rástla, Praha a Bratislava začali doplácať na vlastnú skostnatenosť, prebujnenú byrokraciu a strach zo zmien.
Kríza ako zrkadlo pravdy a odvaha riskovať
Zlomový moment, kedy sa cesty Poľska a Česka so Slovenskom začali výrazne rozchádzať, nastal počas globálnej finančnej krízy v rokoch 2008 a 2009. Kým väčšina vyspelého sveta čelila hlbokej recesii a prepadu hrubého domáceho produktu (HDP), Poľsko sa ako jediná krajina v Európskej únii udržalo nad nulou. Tento úspech nebol náhodný, ale bol výsledkom dvoch odlišných ekonomických prístupov.
Česká ako aj slovenská ekonomika sú extrémne otvorené a pupočnou šnúrou naviazané na nemecký export. Akýkoľvek výpadok u západných susedov sa okamžite prejaví doma.
Navyše, keď prišla kríza, vtedajší český minister financií Eduard Janota naordinoval krajine prísny fiškálny konzervativizmus – teda drastické škrty a konsolidáciu rozpočtu. Výsledkom bola dvojitá recesia a ekonomická stagnácia.
„Poliaci na to išli úplne opačne. Využili výhodu o niečo väčšej a uzavretejšej domácej ekonomiky, dohodli si aranžmány s Medzinárodným menovým fondom a spustili masívnu fiškálnu expanziu. Zjednodušene povedané: namiesto šetrenia začal poľský štát obrovské peniaze sypať do ekonomiky, predovšetkým do výstavby infraštruktúry a diaľničnej siete,“ vysvetľuje Zamečník.
Tento masívny štátny impulz udržal krajinu v raste, zatiaľ čo Česi a Slováci sa utápali v šetrení. Každé percento HDP, ktoré Poliaci investovali, prinieslo vďaka vysokej domácej spotrebe oveľa väčší efekt, než by mal v malých otvorených a proexportne orientovaných ekonomikách.
Diaľnice verzus rozhľadne a fiktívne penzióny
Strategické myslenie Poliakov sa najlepšie ukázalo na tom, ako dokázali naložiť s európskymi peniazmi. Rozdiel v prístupe k eurofondom medzi Poľskom a nami je priam hmatateľný.
Poliaci vzali európske miliardy a vybudovali za ne modernú, strategickú infraštruktúru – tisíce kilometrov nových diaľnic a rýchlostných ciest, ktoré dnes spájajú celú krajinu. „A ako dopadlo Česko? To sa stalo európskym unikátom v počte rozhľadní. Postaviť rozhľadňu je totiž administratívne jednoduché, netreba na to zložité stavebné povolenia a peniaze sa rýchlo „minú“,“ dodáva s miernym sarkazmom Zámečník.
Slovenský príbeh s eurofondmi je ešte smutnejší. U nás sa bruselské peniaze namiesto strategických investícií často prehajdákali v korupčných kauzách. Typickým príkladom boli dotácie na vidiecke penzióny, z ktorých sa nakoniec vykľuli súkromné luxusné sídla pre vyvolených. Keď potom ľudia vidia, že v Česku musel kvôli podozreniam z kradnutia eurofondov chodiť po súdoch aj samotný premiér, pôsobí to síce výchovne, no stratený čas a peniaze to krajine nevráti. Na Slovensku sa podľa Zámečníka navyše kradlo s oveľa menším strachom z následkov.
Syndróm „smrádku, ale teplúčka“ a zablokovaný rozvoj
Jedným z najväčších balvanov, ktoré brzdia rozvoj Česka a Slovenska, je byrokratický aparát a legislatíva, ktorá dáva minoritným záujmovým skupinám obrovskú moc zablokovať akúkoľvek stavbu. V Česku sa proces povoľovania veľkých projektov zacyklil.
Veľký podiel na tom má takzvané rozpočtové určenie daní. „České obce nemajú takmer žiadnu finančnú motiváciu na to, aby na svojom území privítali nového investora alebo továreň. Daňový systém je nastavený tak, že z úspechu danej firmy obec takmer nič neuvidí. Miestni obyvatelia tak v každom novom projekte vidia len diskomfort – prach, hluk, kamióny a zničené cesty. Keďže z toho nemajú existenčný profit, radšej stavbu zablokujú,“ pokračuje Zámečník.
K tomu sa pridáva pasca plnej zamestnanosti. V situácii, kedy je na trhu nedostatok ľudí, neohúrite obyvateľov novou fabrikou. Existujúce miestne podniky vidia v novom investorovi len nežiaducu konkurenciu, ktorá im preplatí zamestnancov, a preto robia všetko pre to, aby prostredníctvom neustálych odvolaní výstavbu stopli. Výstižným príkladom je plánovaná výstavba obrovskej továrne na batérie (gigafactory) na severovýchode Moravy, ktorú miestni obyvatelia v referende zmietli zo stola.
Podobný silný odpor zažili aj Šurany na Slovensku, hoci tam sa projekt napokon podarilo pretlačiť. V Poľsku je prístup k investorom diametrálne odlišný. Samosprávy tam súťažia o to, kto priláka lepší biznis. Podľa ekonóma tamojší miestni politici vedia, že ak sa k investorovi budú správať zle, nebudú mať peniaze a ľudia ich poženú k zodpovednosti. V Poľsku sa pre investorov rozprestierajú červené koberce, zatiaľ čo u nás sa špekuluje s pozemkami. V Česku legislatíva umožňuje vykupovať pozemky pre infraštruktúru až za osemnásobok ich odhadovanej ceny, čo vytvára ideálne prostredie pre špekulantov s privilegovanými informáciami.
Zámečník jasne nastavuje zrkadlo českej a slovenskej spoločnosti a hovorí bez servítky: „Prečo chcete byť bohatí, keď robíte všetko pre to, aby ste boli chudobní? Nezáviďte Poliakom. Urobte to, čo oni, a možno sa vám tiež bude dariť.“
Obe naše krajiny podľa neho trpia kultúrnou averziou voči riziku. Zatiaľ čo Poliaci sú odvážni a draví, my uprednostňujeme status quo. „V Česku sa pre tento prístup udomácnilo trefné príslovie: „smrádek, ale teploučko,“ tvrdí.
Sebavedomie veľkého národa a dravý kapitalizmus
V neposlednom rade rozdiely nájdeme aj v tom, ako prebehla ekonomická transformácia a privatizácia po páde socializmu. V Poľsku sa privatizovalo najmä cez varšavskú burzu. Vďaka tomu majú Poliaci dodnes neporovnateľne agilnejší kapitálový trh plný mladých, dravých firiem, ktoré si zvykli chodiť po peniaze na burzu.
Bratislavská burza je v porovnaní s tým paródiou a tá pražská je oproti Varšave len drobným hráčom. Poľská ekonomika sa opiera najmä o silný domáci kapitál a vplyv štátu. V Česku a na Slovensku naopak dominuje zahraničný kapitál – haly a automobilky lemujú naše diaľnice, no zisky z nich často odtekajú do cudziny. Česko má síce vďaka inému modelu privatizácie viac miliardárov, ktorí dokážu na stôl položiť sto miliónov dolárov a investovať ich v zahraničí (často preto, že doma pre byrokraciu niet príležitostí), ale Poľsko má silnejší ekonomický substrát priamo doma.
Naši severní susedia majú taktiež v sebe zakorenené silné sebavedomie veľkého národa. Na rozdiel od Švédov, ktorí sa napriek desiatim miliónom obyvateľov necítia malí, Česi a Slováci trpia komplexom malého národa. „Poľské sebavedomie dnes, ruka v ruke s ekonomickým úspechom, rastie kvadratickým tempom. Ich manažérsky štýl je oveľa tvrdší a dravší ako u nás. V Česku a na Slovensku ľudia obľubujú svoju pohodu – „tabáček“ –, zatiaľ čo v Poľsku pulzuje čistá, energická kapitalistická súťaživosť,“ približuje Zámečnik.
Wellness, bicykle a zmena prestíže
Tento posun je viditeľný aj v bežnom živote. Podľa neho v minulosti sa Slováci pri cestovaní porovnávali najmä s Maďarskom, ktoré v 80. a 90. rokoch vnímali ako to rozvinutejšie a slobodnejšie miesto. To sa však skončilo, Maďarsko po rokoch chýbajúcich investícií viditeľne schudobnelo. Dnes sa všetci hrnú do Poľska.
Česi aj Slováci masovo objavujú poľské wellness rezorty v Krkonošiach či Tatrách. Kým na slovenskej strane Tatier po osemnástej hodine večer skapal pes, na poľskej strane v Zakopanom to žije. Poľské hotely a služby sú novšie, modernejšie, na vyššej úrovni a paradoxne za nižšie ceny. Čoraz populárnejšie sa stáva aj poľské pobrežie Baltu, najmä po tom, čo tradičné destinácie ako Chorvátsko extrémne zdraželi.
Zmenil sa aj samotný poľský turista. Miroslav Zámečník spomína na 90. roky, kedy bol cyklista na poľskom vidieku väčšinou dedinčan vracajúci sa tackavo z krčmy. Dnes sú poľské cyklotrasy plné rekreačných športovcov na špičkových bicykloch a v drahom športovom výstroji. Poľsko skrátka zbohatlo na osobnej úrovni a niekdajší rešpekt či dešpekt zo strany Čechov a Slovákov definitívne zmizol.
Ak chcú Česko a Slovensko opäť nakopnúť svoj rast a nestratiť s Poľskom kontakt nadobro, musia sa zbaviť legislatívnych bŕzd, zjednodušiť investičné procesy a dať samosprávam jasnú finančnú motiváciu na rozvoj. Dane totiž nie sú ten hlavný problém – tie máme všetci plus-mínus rovnaké. Problém je v hlave, v prístupe a v odvahe chcieť skutočne uspieť.
Martin Odkládal, redaktor /aktuality.sk/
.
od Webmaster | 31. mar 2026 | Monitor |
plk. Peter Jurík (Collavino)
Príbeh skutočného vlastenca: Od povstaleckých zákopov po vzdor proti okupácii
podplukovník Peter Jurík (zdroj: reprofoto: Henrich Mišovič (jeho vnuk))
)
Sú osudy, ktoré presne zrkadlia zložité a často kruté dejiny 20. storočia na Slovensku. Príbeh plukovníka Petra Juríka je kronikou muža, ktorý zasvätil svoj život službe vlasti. Keď prišla rozhodujúca morálna skúška, odmietol skloniť hlavu. Jeho vlasť sa otočila proti nemu no on neprestal milovať Slovensko a jeho ľud.
Z lesov Liptova do prvej línie
Peter Jurík sa narodil 26. mája 1921 v Liptovskej Tepličke. Jeho mladosť sa spájala s tvrdou prácou v lesoch v okolí Malužinej a Liptovského Hrádku. Keď Európu zachvátila vojna, ako mladý vojak neváhal a koncom augusta 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Bojoval pri Malužinej a Vydrani a po zatlačení povstania do hôr sa mesiace skrýval pred nemeckými jednotkami. Vo februári 1945 úspešne prešiel frontom, narukoval k 1. československému armádnemu zboru a ako náčelník prieskumu sa podieľal na záverečných bojoch za oslobodenie republiky.
Rešpektovaný veliteľ a zlomový rok 1968
Po vojne spojil svoj profesionálny život natrvalo s armádou. Vynikal veliteľskými i organizačnými schopnosťami a postupne stúpal vo vojenskej hierarchii až do hodnosti podplukovníka. Koncom júla 1963 prevzal dôležitú funkciu náčelníka Okresnej vojenskej správy v Komárne. Vďaka svojej povahe si vybudoval široký okruh priateľov a tešil sa mimoriadnemu rešpektu nielen u kolegov, ale aj u širokej verejnosti.
Úspešná kariéra sa prudko zlomila v auguste 1968. Príchod okupačných vojsk Varšavskej zmluvy bol pre muža, ktorý osobne prelieval krv za slobodu, absolútne neakceptovateľný. Rázne odmietol prítomnosť cudzích armád a otvorene sa postavil na stranu Matice slovenskej, ktorá v tom čase predstavovala silný pilier národného vzdoru.
Cena za pravdu a vynútený odchod
Nastupujúci normalizačný režim mal zásadný problém. Petra Juríka vzhľadom na jeho obľúbenosť a vysoký morálny kredit nemohli len tak ľahko spoločensky zdiskreditovať. Totalitná moc sa preto uchýlila k najtemnejšiemu riešeniu – bol na neho spáchaný atentát. Pokus o fyzickú likvidáciu síce nevyšiel úplne, no zanechal vážne a trvalé následky na jeho zdraví. Dobový cynizmus sa prejavil naplno v snahe o zahladenie stôp: nevydarený atentát sa oficiálne zamietol pod koberec ako „chyba vojaka“, ktorého za tento vykonštruovaný čin absurdne postavili pred súd. Tieto traumatizujúce udalosti, podlomené zdravie, no predovšetkým absolútna strata viery v stranu a armádu, viedli k jeho predčasnému odchodu do dôchodku. Z armády bol formálne prepustený v roku 1971 s ponižujúcou doložkou „v zálohe nezaraďovať“.
Sakury v Komárne a neskorá spravodlivosť
Ani po vynútenom stiahnutí sa do ústrania nezaháľal. Svoju neutíchajúcu energiu venoval šlachteniu rastlín. Mimo iné vyšlachtil odrody paradajok – býčie srdce, Snažil sa venovať aj mestu a verejnému priestoru. Málokto dnes tuší, že práve vďaka jeho iniciatíve malo mesto Komárno donedávna vo svojom centre vysadené nádherné japonské čerešne – sakury, ktoré každý rok na jar pripomínali jeho rukopis. Štátna moc jemu aj jeho rodine naďalej znepríjemňovala život. Až do posledných dní ho sledovala a rozpracovávala ŠTB. Jeho životná púť sa uzavrela v roku 1983. Hoci sa Peter Jurík nedožil pádu totality, hoci sa mu jeho vlasť hanebne otočila chrbtom, nikdy nestratil vieru v Slovensko. Nikdy neprestal milovať krajinu za ktorú bol ochotný položiť svoj vlastný život. Ostal tvrdým chlapom s rovným chrbtom.
Spravodlivosti a zaslúženého uznania sa dočkal až posmrtne, po páde totality. V roku 1990 mu Matica slovenská in memoriam udelila vyznamenanie za odvážne hájenie jej mena v najťažších časoch.
Neskôr sa o nápravu svojej historickej chyby pokúsila aj samotná armáda, ktorá Petra Juríka, v snahe odčiniť vtedajšie krivdy, in memoriam povýšila do hodnosti plukovníka.
Na náhrobnom kameni pod ktorým odpočíva aj so svojou manželkou Annou je nápis.
“Nech je vám ľahká zem, ktorú ste mali tak radi.”
(zostavené na základe informácii ÚPN, a archívov MO SR) autor ďakuje za významnú pomoc priateľovi generálovi Petrovi Vojtekovi.
od Pavol Bada | 25. feb 2026 | Bezpečnostné analýzy |
Slovenská armáda v deň štvrtého výročia invázie tvrdo odsúdila ruskú vojnu na Ukrajine.
Na Facebooku uviedla, že táto bezprecedentná vojna pripomína, aké krehké sú hodnoty, ktoré sme ešte nedávno považovali za samozrejmé.
Doplnila, že myslí na všetkých, ktorí bránia svoju vlasť, rodinu a svoju budúcnosť.
Náčelník GŠ Slovenskej republiky
ŠTYRI ROKY: ŠTYRI ROKY BOLESTI, ODVAHY, STRÁT A NÁDEJE
Ďalšie – už štvrté – výročie bezprecedentnej plnoformátovej ruskej invázie na Ukrajinu nám pripomína, aké krehké sú hodnoty, ktoré sme ešte nedávno považovali za isté. Mier. Bezpečie. Sloboda. Hodnoty, ktoré dnes už nevnímame ako samozrejmosť, ale ako dar – a zároveň záväzok.
Žijeme v čase, keď sa svet mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým. O to viac potrebujeme stáť pri sebe. Potrebujeme spolupatričnosť, ktorá nás spája silnejšie než strach rozdeľuje. Potrebujeme solidaritu, ktorá dáva nádej. Potrebujeme jednotu, ktorá je našou najväčšou silou.
Bezpečnosť Slovenska nestojí len na zmluvách a partnerstvách. Stojí na ľuďoch. Na našej ochote chrániť demokraciu, slobodu a dôstojnosť každého človeka. Na našej viere, že keď držíme spolu, dokážeme odolať akýmkoľvek výzvam.
Dnes myslíme na všetkých, ktorí so zbraňou v ruke bránia svoju vlasť, svoje rodiny a svoju budúcnosť. Vyjadrujeme im hlboký rešpekt a úctu. Ich odvaha je pripomienkou, že sloboda má svoju cenu – a že za ňu stojí bojovať.
Prajeme im silu v ťažkých chvíľach, nezlomnú vôľu a bezpečný návrat domov.
A nám všetkým prajeme, aby sme si dokázali vážiť to najcennejšie – mier, spolupatričnosť a ľudskosť.
#OSSR #ozbrojenesilysr #budemvojak #SmeTuPreVas #vojak
PS: Ozbrojené sily Slovenskej republiky tak, narozdiel od premiéra Roberta Fica, vojnu jasne odsúdili. Mierne tak urobil aj prezident Peter Pellegrini, ktorý na Facebooku uviedol, že je nejvyšší čas „ukončiť tuto tragédiu“.
Najnovšie komentáre: