Vyberte stranu

Vojenské stredné odborné školy

 

Vojenské stredné odborné školy – fenomén doby.

V tomto roku, začiatkom leta, uplynie 50 rokov od vyradenia prvých absolventov vojenských stredných odborných škôl. Pozrime sa teda bližšie v akej dobe vznikali a aký  bol ich osud neskôr.

Už začiatkom šesťdesiatich rokov 20. storočia sa vedenie ministerstva obrany a generálny štáb začali vážne zaoberať otázkou, ako vedecko-technická revolúcia ovplyvní koncepciu výstavby a prevádzky ČSĽA. Bolo treba modernizovať technickú základňu armády a intelektualizovať činnosť veliteľského zboru, teda skokovo zvýšiť úroveň univerzálneho vzdelania budúcich vojakov z povolania. Legislatívnou podmienkou naplnenia týchto ambícií v armádnom školstve bolo prijatie zákona O sústave výchovy a vzdelávania, ktorý Národné zhromaždenie ČSSR prijalo 15. decembra 1960 a vžilo sa preň označenie „školský zákon.“ Zákon okrem iného explicitne stanovoval, že vojenské školy sú súčasťou jednotnej školskej sústavy štátu a „vzdelanie získane na vojenských školách má rovnakú spoločenskú hodnotu, ako vzdelanie získané na podobných stupňoch občianskeho školstva.“ /zákon 186/1960 Zb./  To malo posilniť rozhodovanie absolventov základných škôl upísať sa profesionálnej vojenskej službe. Správa vojenského školstva MNO začala zisťovať, či existujúce vojenské učilištia dokážu zabezpečiť aj činnosť maturitných škôl.

Vojenských učilíšť bolo v tom čase desať:
-Vyššie delostrelecké učilište v Martine,
-Vyššie letecké učilište v Košiciach a
-Vyššie tankové učilište vo Vyškove.
Vojenské učilištia druhov zbraní a služieb:
-Vojenské technické učilište v Liptovskom Mikuláši,
-Vojenské automobilové učilište v Nitre,
-Vojenské technické ženijne učilište v Bratislave,
-Vojenské spojovacie učilište v Novom Meste nad Váhom,
-Vojenská zdravotnícka škola v Ružomberku,
-Školské a výcvikové stredisko tyla v Žiline,
-Vojenská hudobná škola v Roudnici nad Labem.

Sieť doplňovali vojenské všeobecno-vzdelávacie školy /VŠ J. Žižku/ v Prahe, Opave. Moravskej Třebovej a v Bratislave a štyri vojenské prípravné školy.

A nad tým  päť vysokých vojenských škôl:
-Vojenská akadémia Antonína Zápotockého v Brne,
-Vojenská politická akadémia Klementa Gottwalda v Prahe,
-Vojenský lekársky doškoľovací ústav Jana Evangelistu Purkyně v Hradci Králové,
-Vojenský odbor fakulty telesnej výchovy a športu v Prahe a
-Vojenská fakulta vysokej školy dopravnej v Žiline.

Definitívne rozhodnutie sa však odďaľovalo. Odborníci a verejnosť sa v podmienkach nových pohľadov na budúcnosť socializmu  smelšie vyjadrovali aj k armádnej problematike.
Tvorcovia koncepcie vojenských stredných odborných škôl museli reagovať najmä na výhrady týkajúce sa právneho postavenia ich študentov, ktorých správanie regulujú vojenské predpisy pred dovŕšením veku dospelosti. Atmosféra dobového nadšenia z nových možností, ktorú ľuďom poskytoval obrodný proces však tieto výhrady na čas prekryla. Jedným z pozitívnym motívov pre armádnych reformátorov boli závery prijaté predsedníctvom ÚV KSČ v marci 1966 pod súhrnným názvom „O systéme vzdelávania dôstojníkov a práporčíkov ČSĽA.“ Systém sa stal súčasťou komplexnejšie dokumentu „Perspektívny plán výstavby ČSĽA na roky 1964-1970“, ktorý sa však, vinou rôznych peripetii vo vedení Varšavskej zmluvy, podarilo schváliť až na jar 1967 roku.

Rozkazom prezidenta ČSSR z 20. júna 1967 a súvisiacim Rozkazom ministra národnej obrany ČSSR č. 07/1967 vznikli dňom 1. septembra 1967 v zázemí Vyšších vojenských učilíšť a Vojenských učilíšť nové vojenské školy druhov vojsk a služieb.
-v Bratislave Vojenská stredná odborná škola – Ženijné technické učilište,
-v Košiciach /a v Prešove/ Vojenská stredná odborná škola letecká,
-v Liptovskom Mikuláši Vojenská stredná odborná škola elektrotechnická a rádiolokačná,
-v Martine Vojenská stredná odborná škola strojnícka,
-v Nitre Vojenská stredná odborná škola tanková a automobilová,
-v Novom Meste nad Váhom Vojenská stredná odborná škola oznamovacej techniky a
-v Žiline školy hneď dve – Vojenská stredná ekonomická škola a Vojenská stredná zdravotnícka škola niekedy uvádzané pod jedným názvom ako Vojenská stredná odborná škola tyla,
-v Roudnici nad Labem pokračovala umelecky orientovaná Vojenská stredná škola V. Nejedlého odteraz už v maturitnom profile.

Ale ešte predtým, na jeseň v roku 1966, sa pod gesciou územných vojenských správ začala ich rozsiahla propagácia a prvotný výber záujemcov o štúdium. Náborčíci boli úspešní nielen v tradičných posádkových centrách v Čechách a na Morave ale aj vo vidieckych okresoch na Slovensku. Na niektoré vojenské stredné školy sa hlásil aj dvojnásobný počet záujemcov ako bolo možné prijať.  Po súhlase rodičov sa nádejní študenti podrobili obvyklej prijímacej procedúre, ktorá začínala zdravotnými prehliadkami vo vojenských nemocniciach a Ústave leteckého zdravotníctva. Prijímacie skúšky kopírovali obsahom a rozsahom nároky na študentov verejných stredných škôl podobného zamerania. Navyše boli previerky fyzickej výkonnosti. 

A tak sa od jesene 1967 začali v mestách, kde vojenské stredné školy sídlili, objavovať detskí vojaci vzbudzujúci tu pozornosť, tu údiv a niekedy aj súcit. Za dobu  existencie, 1967-2003, prešlo ich učebňami a cvičiskami úspešne na 26 000 absolventov. Zhruba polovica z nich pokračovala vo vojenskej kariére, veľká väčšina absolvovala vojenské akadémie a vysoké vojenské školy a dosiahli plnohodnotné uplatnenie. Ostatní sa po splnení záväzku,  a z iných dôvodov, vrátili k civilným profesiám. Napriek výhradám nás neúprosná vojenská scholastika postavila na vlastné nohy, naučila spôsobne  žiť, riadiť sa zdravým rozumom a byť ostatným na úžitok. Absolventov sme mohli a môžeme nájsť vo veliteľských a štábnych funkciách, v akademickom prostredí, ale aj v pozíciách starostov a primátorov obcí a miest. Bývalí študenti vojenských stredných odborných škôl tvoria podnes  súdržné spoločenstvo. A tí, ktorí ešte zvládnu „preskočiť dva schody“, organizujú spomienkové stretnutia bývalých študentov, veliteľov a učiteľov. Ich priebeh sa  zaznamenáva a niekedy aj publikuje v printovej, či elektronickej podobe.

V neúplnom zozname nájdeme však aj rozsiahlejšie publikácie o vojenských stredných školách. Skupina autorov okolo pplk. Josefa Havla z Nitry vydala v roku 1990 knižku „Vznik a vývoj vojenských škôl automobilového vojska Čs. armády v r. 1919-1990“ a len celkom nedávno, v roku 2017, vyšla monografia “POKEPR 50“ s podtitulom  päťdesiat rokov od založenia Vojenskej strednej odbornej školy leteckej, ktorú  môžeme nájsť vo vojenských knižniciach Veliteľstva vzdušných síl OS SR a leteckých základní v Kuchyni, Prešove a Sliači. A o rok na to jej pokračovanie „POKEPR 50-druhý výber“ o kariére prvých absolventov VSOŠL   v elektronickej podobe.

Pred 50. rokmi, v roku 1971, začali prví absolventi maturitných vojenských škôl profesionálnu kariéru úplným stredným vzdelaním. Tento minimálny kvalifikačný predpoklad prospel najmä práporčíckemu zboru. Ambície rotných a rotmajstrov získať po čase akademické vzdelanie, dôstojnícku hodnosť a vyššie postavenie sa stali pravdepodobnejšie ako kedykoľvek predtým.

Ľubomír Miháľ
jeden z prvých absolventov Vojenskej strednej odbornej školy leteckej

Rady Ozbrojených síl SR opustili

generál Ján Bajciar – šéfoval aj vojenským tajným
ODIŠIEL NA VLASTNÚ ŽIADOSŤ k 31.03.2020

Ján Bajciar, Absolvent Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre pracoval po skončení školy a absolvovaní vojenskej služby na polícii, kde v rokoch 1987 až 2003 zastával rôzne funkcie. Od roku 2003 pôsobí na rôznych pozíciách pod ministerstvom obrany. Bol aj zástupcom Ľubomíra Skuhru, za ktorého sa prevalili informácie o tunelovaní tajnej služby.

———————————

plukovník v.v. Ján Hoľko – šedá eminencia na MO SR 2016-2020
ODVOLANÝ k 25.03.2020

Ján Hoľko, Sivá eminencia rezortu obrany prišla o funkciu, vláda na rokovaní 25.3.2020 odvolala generálneho tajomníka služobného úradu Ministerstva obrany SR Jána Hoľka. Nenápadný muž získal za predchádzajúcej vlády významný vplyv v rezorte obrany, ktorý viedol nominant SNS a bývalý vojenský dôstojník Peter Gajdoš, tiež VD. Hoľko mu spočiatku robil poradcu, neskôr sa stal šéfom služobného úradu. Podľa informácií zvnútra rezortu však ministerstvo prakticky viedol.

– – – – – – – – –

 

Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorého zadržala NAKA

Odišiel nedobrovoľne ďalší vojak, a rovno do basy.
Dušan Kováčik, Šéf Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý od zvolenia do funkcie poctivo zahladzoval každý jeden prípad, ktorý by mohol ohroziť záujmy politicko-podnikateľských špičiek. Aj Kováčik, rovnako ako Dobroslav Trnka, začínal ako vojenský prokurátor, čo je v zasvätených kruhoch vďaka nim už takmer nadávka. Posmešne sa im hovorí šesťparagrafoví prokurátori. Totiž spravidla vyšetrovali len jednoduché delikty – šikanu, dezerciu, alkohol, krádež kanád, neuposlúchnutie rozkazu a porušovanie povinností v strážnej službe. Aj medzi bývalými vojakmi sa však nájdu aj veľmi schopní odborníci, ktorí sa prispôsobili zmeneným podmienkam a tvrdo na sebe makali.
Príkladov je veľa a nájdu sa aj v okruhu Dušana Kováčika. Jedným z nich je jeho podriadený, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Ján Hrivnák alebo sudca Špecializovaného trestného súdu Ivan Matel.
Kováčik však patrí k prvej skupine, ako špeciálny prokurátor sa za dvanásť rokov vo funkcii nikam neposunul. Mentálne bol stále vojakom, ktorý väčšinou nediskutuje, len vydával rozkazy (pokyny) a trestal keď sa mu niekto postavil na odpor. Kováčik nešiel príkladom ani pracovitosťou, v priemere podával len jednu obžalobu ročne. A keď už v nejakej veci rozhodol, spravidla trestné stíhanie zastavil. Do roku 2014 pochoval až dve tretiny prípadov, o ktorých rozhodoval. A nešlo o žiadne banality, ale o prvoligové kauzy typu financovania Smeru.

100. výročie prijatia ústavy Československej republiky

Keď vyhlasoval predseda Národnej rady Slovenskej republiky termín parlamentných volieb, možno si ani neuvedomil, aký symbolický termín sa mu podarilo stanoviť. 29. februára 2020, kedy sa uskutočnia u nás ďalšie parlamentné voľby, uplynie presne 100 rokov od prijatia Ústavy Československej republiky. 29. február 1920 bol pre prvú Československú republiku (ČSR), ako ju nazvali historici, významný a zásadný dátum.

Ústavná listina je pre každý štát zásadným dokumentom, výnimkou nebola ani prvá ČSR, práve naopak. Februárová ústava z roku 1920 bola prijatá ako ústavný zákon č. 121/1920 Sb. z. a n. Nadväzovala na dočasnú ústavu z poprevratového obdobia a umožnila uskutočnenie prvých všeobecných demokratických parlamentných volieb v medzivojnovej ČSR v apríli 1920.

Táto ústava z roku 1920 sa pripravovala v dvoch odborných skupinách – v parlamente (v ústavnom výbore Dočasného národného zhromaždenia) a vo vláde (v legislatívnej sekcii ministerstva vnútra). Predsedom ústavného výboru Dočasného národného zhromaždenia bol hlavný tvorca dočasnej ústavy, sociálny demokrat Alfréd Meissner.

Vo vláde viedol legislatívnu sekciu ministerstva vnútra profesor štátneho práva Právnickej fakulty Univerzity Karlovej Jiří Hoetzel. Špeciálny podvýbor mal pripraviť návrh ústavy do podoby, aby mohol byť predmetom rokovania ústavného výboru.

V tomto špeciálnom podvýbore pracovali Meissner, Bouček, Hnídek, moravský národný demokrat Jaroslav Stránský a slovenský pročeskoslovenský katolík a spoluautor Martinskej deklarácie Karol Anton Medvecký. Podvýbor predal výsledky svojej práce plénu ústavného výboru 8. januára 1920.

Najužšie jadro prípravy ústavy potom tvorili: sekčný šéf Hoetzel, spravodajca ústavného výboru Bouček, ďalej Weyr a Meissner. Na diskusii sa podieľali i významní a vplyvní vysokí politici, napr. prvý predseda čs. vlády Karel Kramář, minister vnútra Antonín Švehla i samotný prezident Tomáš Garrigue Masaryk.

Ústava mala len 23 strán

Ústavná listina bola rozdelená na 6 hláv a 134 paragrafov, mala len 23 strán. Po preambule boli v prvej hlave všeobecné ustanovenia, ďalšie hlavy sa venovali zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, 5. hlava sa týkala občianskych práv a povinností a posledná 6. hlava ochrane menšín.

Ústava mala patriť medzi tzv. „tuhé“, lebo meniť ju či doplňovať mohla len 3/5-ová väčšina Národného zhromaždenia. Základnou ideou jej tvorcov bolo, aby sa stala „večnou“ ústavou, akou bola ústava USA.

V zásadných otázkach vychádzala prvorepubliková ústava z klasickej teórie o demokratickej správe spoločnosti. Proklamovala ľud ako zdroj a zároveň i účel všetkej moci, človeka považovala za slobodného občana štátu, ktorý má rovnaké práva a slobody.

Ustanovovala zastupiteľskú demokraciu, t. j. že ľud mal svoju moc uskutočňovať prostredníctvom slobodne volených zástupcov tvoriacich najvyšší zákonodarný zbor – Národné zhromaždenie.

Vychádzala z klasického princípu deľby moci ako najlepšieho ručiteľa demokracie, a to na moc zákonodarnú, výkonnú (delenú na právomoci vlády a prezidenta) a súdnu, zaručujúcu nezávislosť celej sústavy súdov.

Inšpirácia z Francúzska i USA

Tvorcovia československej (čs.) ústavy sa inšpirovali francúzskou ústavou (najmä v pojatí parlamentnej činnosti) a americkou (vo všeobecných princípoch rozdelenia moci, preambula bola takmer totožná). V paragrafoch občianskych slobôd bola inšpiráciou predlitavská ústava z roku 1867, tvorcovia čs. ústavy sa inšpirovali aj anglickým, nemeckým či švajčiarskym príkladom.

Ústava mala byť rámcová a doplňovaná zákonmi vydávanými v jej duchu. Vychádzala z idey, že Československo je výsledkom národného oslobodenia a v tomto zmysle je národným štátom, ako to bolo uvedené v preambule.

Je určite zaujímavé a zároveň paradoxné, že v tejto ústave sa nenašiel priestor pre politické strany, hoci, ako je známe, v prvej republike zohrávali práve politické strany v spoločensko-politickom živote dôležitú úlohu.

Na nich spočívala totižto stabilita ústavného systému ďaleko viac než pred prevratom a politické straníctvo v prvej ČSR doslova bujnelo. Neexistoval ani žiadny predpis, ktorý by stanovil podmienky vzniku politickej strany.

Jediná norma z roku 1933 (zákon č. 201) bola venovaná zastaveniu činnosti a rozpusteniu politických strán (neskoršie dvakrát novelizovaná). Vynútila si ju nutnosť zakázať nacistickú stranu v ČSR (DNSAP), ktorá sa hlásila k Hitlerovi a nacistickej NSDAP.

Následný vývoj v Československu ukázal, že táto čs. ústava z roku 1920 bola úspešnou, hoci uzákoňovala centralistický model usporiadania štátu v duchu dobového čechoslovakizmu. Nebola zásadne zmenená, len doplňovaná, napr. ústavným zákonom o autonómii Slovenskej krajiny prijatým Národným zhromaždením 19. novembra 1938 (uverejnený v zbierke zákonov pod číslom 299/1938 Sb. z. a n.). Táto ústava platila aj po obnovení Československa roku 1945, až do mája 1948, kedy ju nahradila prvá komunistická ústava z mája 1948.

Prijatie ústavy z 29. februára 1920 umožnilo vypísanie prvých všeobecných demokratických volieb vo vtedajšom Československu, ktoré sa uskutočnili 18. apríla 1920 do poslaneckej snemovne a 25. apríla 1920 do senátu.

Na Slovensku to boli prvé všeobecné a demokratické voľby vôbec, prvý raz mohli voliť i ženy, dovtedy vec nevídaná. Zvíťazila v nich Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorú volilo 1 590 520 voličov (25,7 %), získala 74 poslaneckých mandátov.

Ako sa schvaľovala prvá československá ústava

Poslanecké rokovania boli búrlivé aj pred sto rokmi. Schvaľovanie jednej z najliberálnejších ústav svojej doby sprevádzali spory. Napriek neistým začiatkom sa konečná podoba ústavy v tej dobe zaradila svojou demokratickou povahou medzi najvyspelejšie na svete.
Už v druhej polovici apríla roku 1920, necelé dva mesiace po schválení základného zákona štátu, by ste mohli spozorovať v radoch pred volebnými miestnosťami aj ženy. Počas prvých parlamentných volieb mohli nielen Češky a Slovenky, ale aj Maďarky, Rusínky či Nemky žijúce na našom území vyjsť k urnám a odvoliť na základe rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva.
Volebné právo žien sa síce podarilo dostať do ústavy, nebolo to však jednoduché. Niektorí slovenskí, ale aj českí poslanci začiatkom 20. storočia tvrdili, že dať právo voliť ženám by mohlo byť rizikom. Obávali, že by slovenské ženy mohli hlasovať podľa názoru ich kňaza. Kazateľnice tak podľa nich mohli určovať smer Československa.
Navrhovali preto, aby sa slovenské ženy najprv naučili žiť občianskym životom – volebné právo im chceli dať až po prvých desiatich rokoch od vzniku ústavy alebo v druhom volebnom období.
Inteligentná žena nie je netvor
Rovnoprávnosť žien sa stala aj témou reči poslankyne Luisy Landovej-Štychovej. Ešte 28. februára počas rokovania o ústave utvrdzovala svojich kolegov v správnosti rozhodnutia dať ženám volebné právo.
„Obhajcovia výsad pohlavia sú krvavými dejinami ľudstva usvedčení, že schopnosti mužov samy osebe k udržaniu spoločnosti nestačia, že to vyžaduje záujem spoločnosti, aby ženy priniesli do vedenia svoje plus, svoju bystrosť, schopnosť rýchlej a správnej orientácie, ktorú mnohí muži tak radi ponižujú na obyčajný inštinkt, a konečne – svoj takt a priamočiarosť.“
Dostala sa aj k biologickým argumentom, prečo je žena rovnako hodnotná ako muž. Od embryologických poznatkov prešla až k hmotnosti ženského mozgu či k vyvracaniu výrokov, že inteligentná žena by mohla byť netvorom.
„Uvedomelá žena túži predovšetkým po hmotnom, duševnom a hlavne po citovom oslobodení od muža. Túži po svojom vlastnom, osobnom živote, po voľnom sebaurčení, chce ísť životom nezávisle a v mužovi si praje spoznať svojho kamaráta, svoju lásku napríklad, ale nikdy domýšľavého protektora alebo sebeckého pána,“ povedala v sneme.
Napokon sa v dôvodovej správe, ktorá mala vysvetliť rovnoprávnosť medzi ženami a mužmi zakotvenú v ústave, ocitla jediná veta: „Rovnoprávnosť oboch pohlaví pri voľbách do Národného zhromaždenia netreba podľa vlády odôvodňovať.“

Z Ústavnej listny Československej republiky z roku 1920:
„My, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa, zavésti spravedlivé řády v republice, zajistiti pokojný rozvoj domoviny československé, prospěti obecnému blahu všech občanů tohoto státu a zabezpečiti požehnání svobody příštím pokolením, přijali jsme ve svém Národním shromáždění dne 29. února 1920 ústavu pro Československou republiku, jejíž znění následuje.“

Komandovanie ulicouy
Poslanci prišli na rokovanie s vlastnou predstavou o ústave. Nakoniec zvíťazil kompromis.
Pôvodný návrh ústavy hovoril aj o odluke cirkvi od štátu. Postavili sa jej však viaceré strany a napokon sa od návrhu ustúpilo.
Hlučne sa diskutovalo aj o jazykovom zákone, ktorý presiakol aj do celospoločenskej diskusie. Na 28. februára boli dokonca zvolané protesty v blízkosti Národného zhromaždenia. Jeden z poslancov v tejto súvislosti pripomenul slová Tomaša Garrigua Masaryka: „Ja sa ulicou komandovať nedám!“
„Všetci (sme) svorne usilovali o to, aby sa prípravy a práce na vybudovaní našej republiky konali cestou dohody, konali sa cestou pokojnou a myslíme si, že v tomto smere nemožno odpustiť a nemožno s pokojom znášať, aby sme za všetko toto úsilie vzájomnej spolupráce ku koncu stáli pred tým, že by sa mala robiť ústava na ulici. Páni, ak chcete ústavu robiť na ulici, sme vám k dispozícii, ale potom tá ústava bude vyzerať inak, ako vyzerá dnes,“ odkázal vtedy poslanec Stivín národným demokratom, ktorí protest zvolali.
Odchody porazených
Problém s jazykovým zákonom mal viacero rovín, od toho, či má byť jazyk nazývaný „oficiálnym“ alebo „štátnym“, až po používanie jazyka na administratívnych miestach a to, či ho nazývať československým alebo českým a slovenským. 
František Peroutka vo svojej knihe Budování státu píše, že situácia vyústila až do momentu, keď bol zamietnutý návrh jazykového zákona vtedajšieho predsedu vlády Karola Kramářa. Ten svoju prehru nezniesol a ostentatívne odišiel len niekoľko desiatok minút pred koncom hlasovania o podobe ústavy. 
Jedeného z poslancov – Viktora Dyka nahnevalo odmietnutie navrhovaného zákona natoľko, že pri sčítaní hlasov zakričal: „To je hanba republiky!“ O chvíľu nasledoval Kramářa odchodom aj on, pretože sa dozvedel, že socialistickí poslanci chcú spievať na konci historickej chvíle „Rudý prapor“.
Práva pre všetkých
Zasadnutie, na ktorom sa poslanci v zápale boja za svoju vec dokázali pohádať aj uraziť a neraz bolo potrebné, aby predseda prosil o pokoj, však malo úspešný záver. Ústava bola považovaná za veľmi progresívnu – garantovala slobodu všetkým občanom bez ohľadu na to, akého sú pôvodu, štátnej príslušnosti, rasy alebo náboženstva. Pre krajinu, v ktorej po prvej svetovej vojne žilo veľa imigrantov, išlo o dôležitý krok.
„Ústava zaručovala mnohé práva všetkým obyvateľom bez ohľadu na občianstvo, čo bolo zvlášť dôležité v povojnových rokoch, keď mnohí ľudia nemali vysporiadané občianstvo, a tiež tu žili mnohí utečenci v politickom azyle, napríklad tí, čo utekali z Ruska pred boľševizmom a neskôr aj z Nemecka pred nacizmom.“
Predlohou dokumentu bola francúzska ústava, no väčšina inšpirácie pochádzala spoza „veľkej mláky“.
„Tvorcovia sa inšpirovali zásadami americkej ústavy, ktorá bola veľmi občianska, ‚ľudská‘. Vďaka nej sa mnohí Slováci a Česi počas pobytov v Amerike naučili napríklad využívať svoje občianske práva, zakladať spolky, prispievať do slobodnej krajanskej tlače. Navrátilci z Ameriky to potom všetko priniesli sem.“ vysvetľuje historíčka Zavacká dôvod pokrokovosti ústavy. „Celý komplex ústavy bol na svoju dobu veľmi kvalitný. Z dnešného hľadiska je naozaj obdivuhodné, ako veľmi sa dbalo na občianske práva a slobody a na ich záruky,“ dodáva.

Z Ústavnej listiny Československej republiky z roku 1920:
„Při tom my, národ Československý, prohlašuje, že chceme usilovati, aby tato ústava i všechny zákony naší země prováděny byly v duchu našich dějin stejně jako v duchu moderních zásad, obsažených v hesle sebeurčení; neboť chceme se přičleniti do společnosti národů jako člen vzdělaný, mírumilovný, demokratický a pokrokový.“

Jedna z najvyspelejších ústav na svete

„Myslím, že tento okamih, taký neskorý, by nebol najvhodnejší, aby som vás unavoval ďalšou rečou. A sám seba tiež. Myslím si však, že je predsa len mojou povinnosťou, aby som zdôraznil, že prijatím týchto ústavných zákonov vykonali sme kus dobrej, poctivej práce, s ktorou, myslím, môžeme byť spokojní, za ktorú sa nemusíme hanbiť ani pred Európou, ani pred tými, ktorí prídu po nás,“ skonštatoval pred pol štvrtou ráno 29. februára 1920 predseda Národného zhromaždenia Tomášek.
Zrejme to tak bolo – okrem toho, že sa ústava v tej dobe zaradila svojou demokratickou povahou medzi najvyspelejšie na svete, pre Slovákov je podľa Zavackej významná tým, že Slováci sa stali slobodnými a rovnoprávnymi občanmi.
„Slovenčina sa začala používať na úradoch aj na školách. Aj vidiecke deti začali študovať už nielen za farárov, ale vďaka štipendiám sa vzdelávali v mnohých univerzitných odboroch,“ konštatuje. Pripomína tiež, že Slováci mali veľké zásluhy na tom, že ústava vôbec mohla vzniknúť.
Počas vojny totiž mnohí mladí muži vstúpili do československých légií a tým prispeli k uznaniu československého štátu. „V zahraničí sa Slováci presadzovali aj v politike, napríklad vo Francúzsku sa koncom prvej svetovej vojny podieľali na vypracovaní a podpise mierových zmlúv, týkajúcich sa Československa.“
Za Československo ich s ministrom zahraničia Eduardom Benešom podpísal aj diplomat Štefan Osuský, rodák z Brezovej. „Zo Slovákov boli na parížskych rokovaniach oficiálne prítomní aj Fedor Houdek, Igor Hrušovský, Marian Blaha, Jozef Škultéty, Viliam Černo a Helena Turcerová-Devečková. Niektoré body z týchto parížskych zmlúv sa stali súčasťou československej ústavy. O ich zásluhách sa vie veľmi málo. Keďže to neboli ľudáci ani komunisti, do učebníc dejepisu sa dlho nehodili.“

MONITOR z Aktuálne sk

Vojenství.cz ponúka posledné novinky




Dobrý den.

Kromě dvou várek nových odpovědí na Vaše dotazy (http://vojenstvi.cz/vasedotazy.htm) Vás Pavel Šrámek zve na přednášky s tématem Manévry na Kroměřížsku 1929 a na další přednášku ještě v rámci svého říjnového osobního tipu. 

A jako každý měsíc pro Vás máme naše tipy:

1. knihu o čs. lehkému tanku LT-38,
2. říjnovou vzpomínkovou akci v Milovicích,
3. výstavu přibližující život Heliodora, Marie a Milana Píkových,
4. webové stránky Svazu letců České republiky,
5. osobní tip Pavla Šrámka – přednášku Ing. Jaromír Vykoukal na téma nejmohutnějších děl rakousko-uherské a československé armády.

Jestli vám některé minulé měsíce utekly, zalistujte v archivu rubriky naše tipy.

S pozdravem
Václav Bartoš

PS: Až Vám bude někdo vyprávět, že nikdo pro Vás nic zadarmo neudělá, vzpomeňte si na Vojenstvi.cz. Tohle všechno děláme po práci ve svém volnu. Děkovné dopisy potěší a dodají nám další energii do naší práce.
Copyright © 1999 – 2019 – Vojenstvi.cz, Václav Bartoš, Pavel Minařík, Pavel Šrámek a kol.,
Všechna práva vyhrazena


Our mailing address is:
Vojenstvi.czKlumparova 605Hradec Králové 50002Czech Republic
Add us to your address book