Dňa 21. augusta 2023 si pripomíname 55. výročie tragických dní vojenskej intervencie časti vojsk Varšavskej zmluvy. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca 2. svetovej vojny. Túto vojenskú intervenciu pod nátlakom sovietskeho mocenského vedenia legitimizoval tzv. moskovský protokol. 60% Slovákov má dnes Sviatok oslobodenia, a s melanchóliou v srdci spomínajú na krásne dni, keď nás bratia Rusi a Maďari prišli zachrániť, nebyť tej nacionalistickej Ukrajiny už sme ich tu mohli mať zas.
Sovietske vojská svojou prítomnosťou na území Československa vytvárali podmienky pre proces tzv. normalizácie a udržanie sa pri moci Husákovho konzervatívneho mocenského režimu až do novembra 1989. Posledný sovietsky vojenský transport opustil územie Československa v júni 1991.
Súvislosti a dôsledky
Vojenské aspekty predmetnej historickej udalosti aj dnes predstavujú pomerne veľkú neznámu a často sú laickej verejnosti interpretované skreslene. Experiment z roku 1968 sa v súčasnosti hodnotí ako pokus o začatie premeny byrokratického mocenského systému miernou „reformou zhora“.
Intervenciu časti vojsk niektorých členských štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968 možno hodnotiť ako najväčšiu vojenskú operáciu na európskom kontinente od konca druhej svetovej vojny. Bola však plánovaná a realizovaná predovšetkým za účelom presadenia politických cieľov s predpokladaným najpravdepodobnejším scenárom, že sa ČSĽA brániť nebude. V rámci generických scenárov bol vypracovaný aj extrémny scenár, ktorý sa zvykne označovať ako tzv. divoká karta. Nevylučoval ozbrojené strety menšieho rozsahu.
Československá ľudová armáda bola dislokovaná prevažne v blízkosti pomyselne deliacej línie mocenských blokov. Desaťročia budovania armády ako frontovej armády v prvom slede vojsk Varšavskej zmluvy sa prejavili niekoľkými negatívnymi dôsledkami. V súvislosti s predmetnou témou treba zvýrazniť minimálne absenciu vlastnej štátnej vojenskej doktríny, podriadenosť dislokácie, organizácie, výzbroje, výcviku … atď. blokovým, t. j. prioritne sovietskym záujmom.
V súvislosti s tlakom mocenských elít satelitov tzv. východného bloku bola bývalá ČSSR prinútená v konkrétnom historickom období udržiavať na počet obyvateľov najvyšší početný stav armády v rámci tohto bloku. Z uvedených dôvodov sa ČSĽA ako celok cieľavedome a systematicky pripravovala na jediný generický scenár, a to agresiu NATO z juhozápadného smeru (z územia Bavorska) a prípadne južného smeru (z územia Rakúska). Súčasne sa pripravovala na následnú inváziu západným smerom. Úloha armády teda vyplývala z jej operačno-strategického postavenia a začlenenia do Varšavskej zmluvy.
V podmienkach dnešného územia Slovenska bola v predmetnom období dislokovaná len jedna tanková divízia, ktorá vznikla v roku 1966 reorganizovaním motostreleckej divízie.
Vojenská intervencia sa pripravovala ako jeden z viacerých generických scenárov variantných riešení s paralelne pôsobiacim politickým tlakom. Letné mesiace boli charakteristické stupňovaním a postupným dokončovaním príprav operačných plánov pre jednotlivé vojenské zoskupenia. Tieto už boli dislokované na území niektorých štátov – bezprostredne susediacich s ČSSR.
Časť oficiálnych miest členských štátov NATO považovala v danom období vojenský variant za nepravdepodobný, i keď ho úplne nevylučovala. V terminológii NATO to bol extrémny scenár, ktorý býva v modernej scenáristike označovaný ako tzv. divoká karta, resp. tzv. čierna labuť.
Začatie prípravy vojenskej operácie potvrdzuje Nariadenie maršala A. A. Grečka pod číslom GOU/1/87657 zo dňa 8. apríla 1968.
V kontexte s vyššie uvedeným si treba uvedomiť, že čs. civilná a vojenská spravodajská komunita nemohla monitorovať a vyhodnocovať indikátory o reálnej hrozbe vojenskej intervencie zo strany koaličných partnerov v rámci tzv. východného bloku. Priority jej zamerania boli výhradne zamerané na ideologického protivníka, ktorým bolo v tomto období NATO.
Za prípravu intervenčných vojsk dovtedy zodpovedal maršal I. I. Jakubovskij. Politické rozhodnutie pre vojenský variant riešenia tzv. česko-slovenského problému vytvorilo optimálne podmienky pre mechanizmus ťažko predvídateľných širokospektrálnych dôsledkov.
V dňoch 18. 8. – 19. 8. 1968 boli vo východiskových priestoroch na území NDR, Poľska, Maďarska a v západnej časti Ukrajiny koncentrované vojenské zoskupenia intervenčných vojsk. Rozdelené boli na tri armádne skupiny. Dovedna mal tento vojenský kolos k dispozícii 165 000 vojakov, 4 600 tankov a 700 lietadiel.
Vojenská intervencia do bývalej ČSSR bola naplánovaná ako operácia pod krycím názvom „Dunaj”. Definitívne rozhodnutie o vojenskom variante schválilo Predsedníctvo ÚV KSSZ a následne 18. augusta aj narýchlo zorganizovaná schôdzka vodcov ďalších štyroch členských krajín Varšavskej zmluvy.
Vojenskú intervenciu do ČSSR vykonali armádne skupiny A, B, C.
Armádna skupina A, ktorú tvorili sovietske a poľské jednotky, začala vojenskú intervenciu z priestoru Legnice – Kraków. Postupovala v smere na severnú Moravu a do severozápadných Čiech. Časť jej jednotiek postupovala cez tzv. Moravskú bránu na územie Slovenska do priestoru mesta Žilina. Najsilnejšie vojenské zoskupenie bolo zložené z divízií Severnej skupiny sovietskych vojsk v Poľsku, 2. poľskej armády (3 divízie, z nich 2 tankové), 38. sovietskej armády zo Zakarpatského vojenského okruhu (niektoré archívne dokumenty uvádzajú aj názvy: Prikarpatský vojenský okruh alebo Podkarpatský vojenský okruh).
Toto zoskupenie podporovala 4. a 9. letecká armáda. Archívne dokumenty a výskum členov bývalej Komisie vlády ČSFR pre analýzu udalostí rokov 1967-1970 prof. V. Mencla odhadovali, že to bolo asi 12 divízií. Ďalšie sovietske divízie postupovali z územia bývalej NDR.
Armádna skupina B sovietskych a vyčlenených východonemeckých jednotiek mala podľa pôvodného plánu postupovať z priestoru Gorlitz, Zittau, Dresden v smeroch na Prahu a do priestoru mesta Klatovy. Podľa pôvodného rozkazu zo dňa 28. 7. 1968 sa mali vojenskej intervencie do ČSSR zúčastniť dve východonemecké divízie: 7. td (veliteľstvo v Drážďanoch) a 11. msd (veliteľstvo v Halle). Nakoniec šlo len o symbolickú účasť, a to formou niekoľkých dôstojníkov, ktorí pôsobili v štábe intervenčných vojsk. Ďalej to boli s vysokou pravdepodobnosťou radisti a spravodajskí dôstojníci z 2. spojovacieho (spravodajského) pluku „Fritz Grosse”.
Armádna skupina C, zložená zo sovietskych, maďarských a bulharských jednotiek, postupovala v niekoľkých smeroch na Trenčín, Banskú Bystricu, Košice, Prešov a Michalovce. Hlavný smer bol určený z priestoru Györ na Bratislavu a ďalej cez územie južnej Moravy do priestoru mesta Klatovy.
Jednotky armádnych skupín B a C uvedenými manévrami uzatvorili juhozápadné hranice s Rakúskom a bývalou Nemeckou spolkovou republikou. V zostave armádnej skupiny C pôsobili v nemalom počte i jednotky Maďarskej ľudovej armády. Vyčlenená maďarská 8. msd bola v priamej podriadenosti veliteľa Južnej skupiny vojsk generálplukovníka K. I. Provalova.
Vojenská intervencia a následné obsadenie ČSSR bola potvrdením správnosti teoretických úvah a analýz H. Kahna, na základe ktorých vypracoval v 60-tych rokoch minulého storočia šestnásťbodovú „eskalačnú stupnicu“. V rámci nej reálne uvažoval o možnej „demonštrácii sily“ v jednotlivých oblastiach európskych regionálnych geostrategických priestorov. V súčasnosti publikované odborné štúdie dokazujú, že sovietske mocenské kruhy prisudzovali efektívnej vojenskej sile mimoriadne dôležitý význam. Vojenský historik, teoretik a publicista L. Hart na základe získaných a teoreticky spracovaných praktických skúseností dospel k zaujímavým záverom. V súvislosti s vojenskou intervenciou a následným obsadením ČSSR je dôležité zvýrazniť aspoň jeden z jeho poznatkov. Podstata spočíva v tom, že často pertraktovaný matematický pomer síl a prostriedkov môže byť často bezcenný, keď sa abstrahuje od morálnych, fyzických a ďalších činiteľov.
Postup intervenčných vojsk v niekoľkých smeroch orientovaných na najdôležitejšie politické, hospodárske a vojenské centrá jednotlivých regiónov vylúčil uskutočnenie mobilizácie (na základe úspešnej mobilizácie mal dosiahnuť početný stav ČSĽA 655 000 vojakov). V konkrétnych historických podmienkach bol z vojenského hľadiska účinne eliminovaný reálny variant, a to potenciálny vznik samostatných, lokálnych centier odporu. V súlade s teóriou informačnej vojny možno hodnotiť, že bol realizovaný princíp tzv. odseknutia hlavy. Armáda ako celok bola šokovaná a čakala na reakciu velenia, ktorá v prísne centrálne riadenom organizme prišla neskoro.
Okrem uvedených útvarov boli na území Slovenska aj niektoré vojenské útvary, ktoré nepodliehali veliteľovi Východného vojenského okruhu (VVO). Boli to tieto: 186. protilietadlový raketový pluk v Pezinku (v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu), 63. rádiotechnický prápor a 64. rádiotechnický prápor vo Zvolene (obidva v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu). Ďalej to bol útvar priamo podriadený Ministerstvu národnej obrany ČSSR: 11. brigáda Pohraničnej stráže (Bratislava). V Žiline bola dislokovaná 11. železničná brigáda (podriadená Ministerstvu dopravy ČSSR). Vojenské útvary na území Slovenska neboli na plných počtoch, mali značné výcvikové a mobilizačné úlohy. V porovnaní s intervenčnými vojskami neboli vyzbrojené modernou bojovou technikou.
Realita vojenského obsadenia ČSSR bola legalizovaná podpísaním tzv. moskovského protokolu. Predstavitelia ČSSR ho podpísali v nočných hodinách 26. augusta, a to pod nátlakom sovietskeho mocenského centra. Na základe článku 5 uvedeného protokolu museli stranícke a vládne kruhy ČSSR spolu s ministerstvom národnej obrany neodkladne vyriešiť komplex problémov súvisiacich s dislokovaním kontingentu vojsk interventov.
S úlohami, ktoré z neho vyplývali pre ČSĽA, boli jej predstavitelia oboznamovaní na služobných zhromaždeniach v dňoch 28. 8. a 1. 10. 1968. Velitelia armád, vojenských okruhov, náčelníci politických správ vojenských okruhov a poprední funkcionári rezortu obrany boli z úrovne ministra národnej obrany M. Dzúra informovaní o získaných a vyhodnotených poznatkoch reagovania armády ako celku na kritické dni vnútropolitického vývoja v období vojenskej intervencie a bezprostredne po nej. Na konci augusta minister M. Dzúr už prezentoval niekoľkobodovú „líniu postupu“. Jej podstata spočívala v zásadnom obrate voči intervenčným vojskám, a to v presadení trendu ústretovosti. Uvedený obrat prevažnej časti armádnych špičiek na čele s ministrom bol jednoznačne vyjadrený rozkazom č. 012.
Jedným z problémov, ktorý muselo armádne velenie vyriešiť a obhájiť tým tzv. novú líniu, bola už spomínaná otázka dislokovania intervenčných vojsk. Minister M. Dzúr poveril vypracovaním projektu návrhu Generálny štáb ČSĽA a v rámci neho operačnú správu. Uznesením plenárneho zasadania vlády ČSSR zo dňa 28. 8. 1968 bola zriadená „operatívna skupina ústredných orgánov pri Predsedníctve vlády ČSSR“. Na jej čelo bol vymenovaný podpredseda vlády ČSSR F. Hamouz.
Za dôležitý zlom v problematike dislokovania kontingentu intervenčných vojsk sa na základe súčasnej úrovne vedeckého poznania považuje rokovanie česko-slovenskej vojenskej delegácie a sovietskej vojenskej delegácie v Mukačeve v dňoch 16. 9. – 17. 9. 1968. Delegácia, ktorú viedol minister národnej obrany M. Dzúr, prezentovala návrh na dislokovanie kontingentu vojsk v maximálnej hranici 70 – 80 000 vojakov i s technikou. (Prvé odhady v projekte operačnej správy kalkulovali s hornou hranicou približujúcou sa k 1/10 celkového kontingentu okupačných vojsk – pozn. autora.). Pristúpiť na tento návrh znamenalo dislokovať jednu sovietsku armádu vrátane štábov, priamo podriadených armádnych útvarov, a 4 až 5 divízií.
Sovietsky protinávrh rezolútne odmietol návrh delegácie ČSSR. Naopak požadoval zvýšiť hornú hranicu počtu vojakov na nereálnych 100 000. Sovietski vojaci i s príslušnou technikou mali byť dislokovaní v siedmich „divíznych rajónoch“, z toho v dvoch na Slovensku. Ďalej protinávrh obsahoval požiadavku na dislokovanie štábu leteckej armády a 5 leteckých plukov a vyčlenenie 4 až 5 letísk. Sovietska vojenská delegácia čiastočne ustúpila z niektorých požiadaviek.
Na základe harmonogramu uvoľňovania objektov sa začali redislokačné opatrenia 23. septembra 1968. Prísne tajným rozkazom ministra národnej obrany bolo nariadené uskutočniť v rámci VVO organizačné a dislokačné zmeny počínajúc dňom 28. 9. 1968. Na základe uvedeného rozkazu ministra vydal veliteľ VVO prísne tajnú vykonávaciu smernicu, v ktorej nariadil uvoľniť stanovené posádky a objekty do 15. 10. 1968. Protokolárne sa sovietskym intervenčným jednotkám mali odovzdať v období od 15. 10. do 20. 10. 1968.
V celoštátnom rozsahu sa redislokačné a reorganizačné zmeny bezprostredne vzťahovali na 100 útvarov a zariadení ČSĽA. Celkový rozsah uvedených zmien možno dokumentovať i faktom, že sa muselo uvoľniť 32 posádok, presunúť 1 200 kusov tankov, 1 000 diel a 700 obrnených transportérov. Hlboko a s ťažko odhadnuteľnými dôsledkami zasiahli do rodín približne 5 000 vojakov z povolania a asi 900 civilných zamestnancov.
V rámci Východného vojenského okruhu redislokovali 23 vojenských útvarov a zariadení, 8 vojenských útvarov bolo zrušených a ďalších 5 prevedených z podriadenosti veliteľstva VVO k inému veliteľskému stupňu. Dovedna bolo na teritóriu VVO uvoľnených 22 posádok. Do podriadenosti veliteľstva VVO bola prevedená 13. tanková divízia.
Generálny štáb ČSĽA a ministerstvo pre národohospodárske plánovanie vyčíslili celkové finančné náklady spojené s redislokáciou v roku 1968 na 1 miliardu až 1 miliardu 500 miliónov korún. Výdavky vyčlenené na redislokáciu útvarov a úpravy objektov podľa požiadaviek veliteľstva sovietskych intervenčných vojsk, vyplývajúce z realizovania zmluvy zo 16. 10. 1968 „o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR…“, boli zahrnuté v rozpočte armády na rok 1969. (Podľa údajov 12. schôdze branno-bezpečnostného výboru Národného zhromaždenia ČSSR zo dňa 3. 12. 1968, objem celkového rozpočtu ČSĽA predstavoval 15 miliárd 805 miliónov korún).
Sovietske intervenčné vojská v celkovom počte 5 divízií boli dislokované v 33 posádkach a na 4 letiskách. Vojenská technika a iný rozličný vojenský materiál boli umiestnené v posádkach, 19 špeciálnych skladoch a v 6 skladoch pohonných hmôt. Podľa informácií veliteľských orgánov, ktoré uvádza J. Madry, „…mali vojská Varšavskej zmluvy po trvalom umiestnení sovietskych zväzkov (divízií) na československom území celkove v strednej Európe 46 divízií proti 29 divíziám vojsk NATO…“.
Prítomnosť intervenčných vojsk zvyšovala napätie najmä v oblastiach ich vysokej koncentrácie. Zaznamenané boli rôzne konflikty s miestnym obyvateľstvom. Protestné demonštrácie a iné formy prejavu nesúhlasu s vojenskou intervenciou a následným obsadením územia sa vždy eliminovali.
Vojenská intervencia do ČSSR a následná dislokácia elitných sovietskych divízií zmenili strategickú situáciu. Strategicko-operačný smer Praha – Dijon a opačne, ale i teritórium ČSSR nadobudli novú strategickú dimenziu. Sovietska mocenská špička už mohla reálne rátať s potenciálnym využitím tohto územia na rozmiestnenie taktických jadrových prostriedkov. V konečnom dôsledku to mohlo viesť k získaniu strategickej prevahy.
Sovietska vojensko-strategická koncepcia prekvapivého začatia raketovej jadrovej vojny rátala s variantom vytvorenia vysoko bojaschopného, mobilného prvého sledu vojsk Varšavskej zmluvy v stredoeurópskom priestore. Jeho úlohou bolo pozemnými operáciami viesť a udržiavať rýchle útočné tempo. K dispozícii boli vyčlenené sovietske vojská dislokované na území NDR, ČSSR a divízie 1. a 4. armády ČSĽA. Dislokovanie časti sovietskych vojsk na územie Slovenska vytváralo optimálne podmienky pre prípadnú vojenskú agresiu priestorom južného strategicko-operačného smeru, t. j. cez územie Rakúska západným smerom.
Odchádzať ako prvé začali divízie tzv. prvého strategického sledu. Tieto sa vracali späť do bývalej Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Maďarska. Ku dňu 4. 11. 1968 odišlo z územia ČSSR 25 sovietskych divízií a ostatné divízie a útvary štátov Varšavskej zmluvy, ktoré sa zúčastnili na vojenskej intervencii proti ČSSR. Na základe Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR (16. 10. 1968) zostalo na území ČSSR 5 divízií pozemného vojska a 1 letecká divízia. Boli to zväzky tzv. druhého strategického sledu. Zmluva umožňovala vytvoriť na území ČSSR operačné zoskupenie v počte 75 000 osôb. Bola vytvorená Stredná skupina sovietskych vojsk: 15. gardová tanková divízia, 31. tanková divízia, 30. gardová motostrelecká divízia, 18. gardová motostrelecká divízia, 48. motostrelecká divízia a 131. letecká divízia.
Na území Slovenska bola dislokovaná 30. gardová Irkutsko-Pinská divízia (na území Čiech to boli 4 divízie a Veliteľstvo Strednej skupiny vojsk – pozn. autora). Veliteľstvo divízie bolo v meste Zvolen. Ďalšie miesta dislokácie: Zvolen (vrtuľníkový pluk 31. zmiešanej leteckej divízie – Milovice), Rožňava (126. gardový delostrelecký pluk), Komárno (166. gardový msp.), Jelšava (164. gardový motostrelecký pluk (msp.), Ružomberok (168. gardový msp.), Oremov Laz – VVP Lešť ( 30. tankový pluk, 144. protilietadlový raketový pluk), Riečky – VVP Lešť (75. samostatný tankový prápor, 20. prieskumný prápor), Štúrovo (205. protitankový oddiel, 63. ženijný pluk). Ďalšie menšie vojenské útvary boli dislokované v iných posádkach, ako napríklad: Nové Zámky, Rimavská Sobota, Malacky, Nemšová, Vrútky, Nové Mesto n. Váhom a Bratislava.
Odsun začal už pred tzv. nežnou revolúciou a súvisel s procesom sťahovania sovietskych vojsk z Európy (podľa rozhodnutia sovietskeho mocenského centra zo dňa 7. 12. 1988). Z územia čs. územia sa odsun realizoval na základe zmluvy zo dňa 26. 2. 1990 (podpísaná na úrovni ministrov zahraničných vecí v Moskve). Uskutočnilo sa dovedna 925 transportov. Posledný bol monitorovaný dňa 21. 6. 1991. Z územia Slovenska bola 30. gardová Irkutsko-pinská divízia odsunutá až v 3. etape, a to v júni 1991.
Záver.
Pokus o reformu systému sovietskeho typu a jeho násilné prerušenie vojenskou intervenciou 21. 8. 1968 patrí medzi kľúčové historické udalosti európskeho významu. Augustová vojenská intervencia bola z hľadiska vnútorného vývoja tzv. východného bloku jedným z jeho kľúčových momentov. Tomu zodpovedá obrovský záujem nielen historikov, politológov, sociológov, politikov, ale aj laickej verejnosti. Demokratická subverzia celého procesu pokusu o reformu sa prejavila aj v silových zložkách. Možnosť nenásilnej transformácie komunistického režimu mala mnoho priaznivcov (stúpencov) nielen na všetkých úrovniach armádneho organizmu, ale aj v ďalších prvkoch bezpečnostného systému, zvlášť v spravodajskej komunite (v civilnej a vojenskej časti).
Neúspešný pokus o reformu sovietskeho typu a následná obnova konzervatívneho sovietskeho typu boli súčasťou viacerých kríz, povstaní v krajinách tzv. východného bloku. Na rozdiel od ostatných pokusov spočívalo špecifikum v tom, že to bol „zhora“ riadený pokus o reformu nenásilnou cestou. Tlakom „zhora“ sa začala aj tzv. normalizácia. Tento tlak bol naviac zvyšovaný požiadavkami sovietskeho mocenského centra a participujúcich satelitov.
Sovietske mocenské centrum hodnotilo reformný proces ako vážnu bezpečnostnú hrozbu voči základom celého systému. Súčasne konštatovalo aj ohrozenie elementárnych bezpečnostných záujmov Varšavskej zmluvy. Tieto tézy sa i v období tzv. normalizácie často zneužívali v procese tzv. čistiek v celej československej spoločnosti. Cielený eskalačný tlak z rôznych úrovní zvyšoval napätie v celej spoločnosti.
Ideologicky motivované ataky neprestávali ani po 21. 8. 1968. Špecificky sa prejavovali aj v silových zložkách. Tzv. zastrašovacia diplomacia, kombinovaná s konšpiráciami, stále pokračovala. V hrubých obrysoch bola naznačená už skôr, a to v Uznesení Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu z apríla 1968. Téza, že nie je možné dopustiť, aby Československo opustilo spoločenstvo socialistických štátov bola po vojenskej intervencii nutne modifikovaná.
Tzv. normalizácia v podmienkach ČSSR sa stala špecifickým variantom obnovy režimu sovietskeho typu. Tento proces prebiehal pod tlakom sovietskeho mocenského centra, ktoré určilo aj atribúty (charakteristiky) tohto modelu. Už počiatočná fáza bola spojená s rýchlou a razantnou obnovou plnej kontroly KSČ nad všetkými oblasťami spoločnosti. Proces tzv. normalizácie v armáde bol súčasťou celospoločenského procesu násilnej obnovy neostalinského totalitného režimu brežnevovského typu.
Normalizačný mechanizmus, resp. techniky moci, ktoré boli aplikované v silových zložkách, boli jedinečné a výnimočné. V jednotlivých druhoch silových zložiek mali svoje špecifiká. Z hľadiska historického vývoja armády a iných silových zložiek je obdobie začiatku tzv. normalizácie jedným z najdynamickejších a mimoriadne dramatických, pretože dobový režim nevyhnutne potreboval vybudovať spoľahlivú tzv. armádu nového typu, a to aj za cenu represií a „čistiek“ v jej radoch.
Vojnoví veteráni ďakujú za miesto národnej hrdosti – Jozef Ulian
V pondelok podvečer, 5.12.2022, detičky na celom Slovensku sa tešili ani nie tak na Mikuláša ako na darčeky. Slovenská verejnosť tiež dostala darček. Pár týždňov pred štátnym sviatkom – 30. výročím Vzniku Slovenskej republiky – najvyšší ústavní činitelia SR, členovia vlády a samosprávy, za účasti ozbrojených síl a ozbrojených zborov a širokej verejnosti odhalili na Rázusovom nábreží v Bratislave Hrob neznámeho vojaka. Veľmi pekne ďakujeme všetkým, ktorí pripravili tento dôstojný ceremoniál, zvlášť pani moderátorke Alene Heribanovej.
Tváre účastníkov ceremoniálu: vojnovej veteránky Anny Bergerovej i jej dvoch spolubojovníkov pri uložení ostatkov neznámeho vojaka 1. č-s armádneho zboru v ZSSR z duklianskeho bojiska vyjadrovali to, čo cítime i my, o jednu generáciu mladší účastníci mierových misií a operácií medzinárodného krízového manažmentu. Napĺňa nás pocitom hrdosti, že naše hlavné mesto bude moderná európska metropola. Tešíme sa, že dôstojné miesto v nej majú vojaci, ktorí bojovali za slobodu a demokraciu, ale aj tí príslušníci Armády/Ozbrojených síl SR, ktorí bojovali za mier vo svete vyvážajúc demokratické hodnoty nášho národa, a už nie sú medzi nami, a ľahko by sa mohli stáť neznámymi.
Hrob neznámeho vojaka na Rázusovom nábreží v Bratislave je miesto národnej hrdosti.
Veľmi úprimne ďakujeme ministrovi obrany SR Jarovi Naďovi a jeho tímu, úradu vlády SR, bývalej starostke mestskej časti Staré mesto pani Zuzane Aufrichtovej, víťazovi súťaže – pánovi architektovi Marekovi Kvetánovi i firmám, zapojeným do projektu pri realizácií tohto skvostného diela: padajúci kruh – obranný štít, večný oheň a hrobové miesto. Svetelný lúč prenikajúci štítom v noci znázorňuje meč zapichnutý do zeme. Niečo jedinečné: nastal pokoj zbraní, mier a odpustenie … Čo viac si môžu obyčajní ľudia a vojaci priať?
Slovenská republika získala oficiálne protokolárne miesto, ktoré symbolizuje hrdinstvo a vlastenectvo našich predkov. Sme presvedčení, že sa stane obľúbeným miestom Bratislavčanov i škôl z celej našej vlasti.
Verím, že pani prezidentka SR – Hlavná veliteľka ozbrojených síl SR Zuzana Čaputová až sa zotaví z nemoci, že jej prvé kroky povedú k Hrobu neznámeho vojaka.
V prvních poprázdninových novinkách si můžete přečíst další odpovědi na dotazyk československé poválečné armádě. Nalézt v nich můžete třeba informace o posádkách sovětské armády v dnešním Libereckém kraji, o organizaci chemických skladů, základen a opravárenských závodů po 2. světové válce, o využití nákladního automobilu Tatra 815 nebo podrobnosti o působení jednotek protiletadlového dělostřelectva v Přerově.
S menším zpožděním tu jsou druhé červnové novinky, které se jako ty první věnují mírové organizaci předválečné československé armády. Tentokrát se vracíme k již dříve publikované organizaci v letech 1931-1936,kterou jsme nově přepracovali a rozšířili.
V tomto roku, začiatkom leta, uplynie 50 rokov od vyradenia prvých absolventov vojenských stredných odborných škôl. Pozrime sa teda bližšie v akej dobe vznikali a aký bol ich osud neskôr.
Už začiatkom šesťdesiatich rokov 20. storočia sa vedenie ministerstva obrany a generálny štáb začali vážne zaoberať otázkou, ako vedecko-technická revolúcia ovplyvní koncepciu výstavby a prevádzky ČSĽA. Bolo treba modernizovať technickú základňu armády a intelektualizovať činnosť veliteľského zboru, teda skokovo zvýšiť úroveň univerzálneho vzdelania budúcich vojakov z povolania. Legislatívnou podmienkou naplnenia týchto ambícií v armádnom školstve bolo prijatie zákona O sústave výchovy a vzdelávania, ktorý Národné zhromaždenie ČSSR prijalo 15. decembra 1960 a vžilo sa preň označenie „školský zákon.“ Zákon okrem iného explicitne stanovoval, že vojenské školy sú súčasťou jednotnej školskej sústavy štátu a „vzdelanie získane na vojenských školách má rovnakú spoločenskú hodnotu, ako vzdelanie získané na podobných stupňoch občianskeho školstva.“ /zákon 186/1960 Zb./ To malo posilniť rozhodovanie absolventov základných škôl upísať sa profesionálnej vojenskej službe. Správa vojenského školstva MNO začala zisťovať, či existujúce vojenské učilištia dokážu zabezpečiť aj činnosť maturitných škôl.
Vojenských učilíšť bolo v tom čase desať: -Vyššie delostrelecké učilište v Martine,
-Vyššie letecké učilište v Košiciach a
-Vyššie tankové učilište vo Vyškove.
Vojenské učilištia druhov zbraní a služieb:
-Vojenské technické učilište v Liptovskom Mikuláši,
-Vojenské automobilové učilište v Nitre,
-Vojenské technické ženijne učilište v Bratislave,
-Vojenské spojovacie učilište v Novom Meste nad Váhom,
-Vojenská zdravotnícka škola v Ružomberku,
-Školské a výcvikové stredisko tyla v Žiline,
-Vojenská hudobná škola v Roudnici nad Labem.
Sieť doplňovali vojenské všeobecno-vzdelávacie školy /VŠ J. Žižku/ v Prahe, Opave. Moravskej Třebovej a v Bratislave a štyri vojenské prípravné školy.
A nad tým päť vysokých vojenských škôl:
-Vojenská akadémia Antonína Zápotockého v Brne,
-Vojenská politická akadémia Klementa Gottwalda v Prahe,
-Vojenský lekársky doškoľovací ústav Jana Evangelistu Purkyně v Hradci Králové,
-Vojenský odbor fakulty telesnej výchovy a športu v Prahe a
-Vojenská fakulta vysokej školy dopravnej v Žiline.
Definitívne rozhodnutie sa však odďaľovalo. Odborníci a verejnosť sa v podmienkach nových pohľadov na budúcnosť socializmu smelšie vyjadrovali aj k armádnej problematike. Tvorcovia koncepcie vojenských stredných odborných škôl museli reagovať najmä na výhrady týkajúce sa právneho postavenia ich študentov, ktorých správanie regulujú vojenské predpisy pred dovŕšením veku dospelosti. Atmosféra dobového nadšenia z nových možností, ktorú ľuďom poskytoval obrodný proces však tieto výhrady na čas prekryla. Jedným z pozitívnym motívov pre armádnych reformátorov boli závery prijaté predsedníctvom ÚV KSČ v marci 1966 pod súhrnným názvom „O systéme vzdelávania dôstojníkov a práporčíkov ČSĽA.“ Systém sa stal súčasťou komplexnejšie dokumentu „Perspektívny plán výstavby ČSĽA na roky 1964-1970“, ktorý sa však, vinou rôznych peripetii vo vedení Varšavskej zmluvy, podarilo schváliť až na jar 1967 roku.
Rozkazom prezidenta ČSSR z 20. júna 1967 a súvisiacim Rozkazom ministra národnej obrany ČSSR č. 07/1967 vznikli dňom 1. septembra 1967 v zázemí Vyšších vojenských učilíšť a Vojenských učilíšť nové vojenské školy druhov vojsk a služieb. -v Bratislave Vojenská stredná odborná škola – Ženijné technické učilište,
-v Košiciach /a v Prešove/ Vojenská stredná odborná škola letecká,
-v Liptovskom Mikuláši Vojenská stredná odborná škola elektrotechnická a rádiolokačná,
-v Martine Vojenská stredná odborná škola strojnícka,
-v Nitre Vojenská stredná odborná škola tanková a automobilová,
-v Novom Meste nad Váhom Vojenská stredná odborná škola oznamovacej techniky a
-v Žiline školy hneď dve – Vojenská stredná ekonomická škola a Vojenská stredná zdravotnícka škola niekedy uvádzané pod jedným názvom ako Vojenská stredná odborná škola tyla,
-v Roudnici nad Labem pokračovala umelecky orientovaná Vojenská stredná škola V. Nejedlého odteraz už v maturitnom profile.
Ale ešte predtým, na jeseň v roku 1966, sa pod gesciou územných vojenských správ začala ich rozsiahla propagácia a prvotný výber záujemcov o štúdium. Náborčíci boli úspešní nielen v tradičných posádkových centrách v Čechách a na Morave ale aj vo vidieckych okresoch na Slovensku. Na niektoré vojenské stredné školy sa hlásil aj dvojnásobný počet záujemcov ako bolo možné prijať. Po súhlase rodičov sa nádejní študenti podrobili obvyklej prijímacej procedúre, ktorá začínala zdravotnými prehliadkami vo vojenských nemocniciach a Ústave leteckého zdravotníctva. Prijímacie skúšky kopírovali obsahom a rozsahom nároky na študentov verejných stredných škôl podobného zamerania. Navyše boli previerky fyzickej výkonnosti.
A tak sa od jesene 1967 začali v mestách, kde vojenské stredné školy sídlili, objavovať detskí vojaci vzbudzujúci tu pozornosť, tu údiv a niekedy aj súcit. Za dobu existencie, 1967-2003, prešlo ich učebňami a cvičiskami úspešne na 26 000 absolventov. Zhruba polovica z nich pokračovala vo vojenskej kariére, veľká väčšina absolvovala vojenské akadémie a vysoké vojenské školy a dosiahli plnohodnotné uplatnenie. Ostatní sa po splnení záväzku, a z iných dôvodov, vrátili k civilným profesiám. Napriek výhradám nás neúprosná vojenská scholastika postavila na vlastné nohy, naučila spôsobne žiť, riadiť sa zdravým rozumom a byť ostatným na úžitok. Absolventov sme mohli a môžeme nájsť vo veliteľských a štábnych funkciách, v akademickom prostredí, ale aj v pozíciách starostov a primátorov obcí a miest. Bývalí študenti vojenských stredných odborných škôl tvoria podnes súdržné spoločenstvo. A tí, ktorí ešte zvládnu „preskočiť dva schody“, organizujú spomienkové stretnutia bývalých študentov, veliteľov a učiteľov. Ich priebeh sa zaznamenáva a niekedy aj publikuje v printovej, či elektronickej podobe.
V neúplnom zozname nájdeme však aj rozsiahlejšie publikácie o vojenských stredných školách. Skupina autorov okolo pplk. Josefa Havla z Nitry vydala v roku 1990 knižku „Vznik a vývoj vojenských škôl automobilového vojska Čs. armády v r. 1919-1990“ a len celkom nedávno, v roku 2017, vyšla monografia “POKEPR 50“ s podtitulom päťdesiat rokov od založenia Vojenskej strednej odbornej školy leteckej, ktorú môžeme nájsť vo vojenských knižniciach Veliteľstva vzdušných síl OS SR a leteckých základní v Kuchyni, Prešove a Sliači. A o rok na to jej pokračovanie „POKEPR 50-druhý výber“ o kariére prvých absolventov VSOŠL v elektronickej podobe.
Pred 50. rokmi, v roku 1971, začali prví absolventi maturitných vojenských škôl profesionálnu kariéru úplným stredným vzdelaním. Tento minimálny kvalifikačný predpoklad prospel najmä práporčíckemu zboru. Ambície rotných a rotmajstrov získať po čase akademické vzdelanie, dôstojnícku hodnosť a vyššie postavenie sa stali pravdepodobnejšie ako kedykoľvek predtým.
Ľubomír Miháľ
jeden z prvých absolventov Vojenskej strednej odbornej školy leteckej
generál Ján Bajciar – šéfoval aj vojenským tajným ODIŠIEL NA VLASTNÚ ŽIADOSŤ k 31.03.2020
Ján Bajciar, Absolvent Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre pracoval po skončení školy a absolvovaní vojenskej služby na polícii, kde v rokoch 1987 až 2003 zastával rôzne funkcie. Od roku 2003 pôsobí na rôznych pozíciách pod ministerstvom obrany. Bol aj zástupcom Ľubomíra Skuhru, za ktorého sa prevalili informácie o tunelovaní tajnej služby.
———————————
plukovník v.v. Ján Hoľko – šedá eminencia na MO SR 2016-2020 ODVOLANÝ k 25.03.2020
Ján Hoľko, Sivá eminencia rezortu obrany prišla o funkciu, vláda na rokovaní 25.3.2020 odvolala generálneho tajomníka služobného úradu Ministerstva obrany SR Jána Hoľka. Nenápadný muž získal za predchádzajúcej vlády významný vplyv v rezorte obrany, ktorý viedol nominant SNS a bývalý vojenský dôstojník Peter Gajdoš, tiež VD. Hoľko mu spočiatku robil poradcu, neskôr sa stal šéfom služobného úradu. Podľa informácií zvnútra rezortu však ministerstvo prakticky viedol.
– – – – – – – – –
Odišiel nedobrovoľne ďalší vojak, a rovno do basy. Dušan Kováčik, Šéf Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý od zvolenia do funkcie poctivo zahladzoval každý jeden prípad, ktorý by mohol ohroziť záujmy politicko-podnikateľských špičiek. Aj Kováčik, rovnako ako Dobroslav Trnka, začínal ako vojenský prokurátor, čo je v zasvätených kruhoch vďaka nim už takmer nadávka. Posmešne sa im hovorí šesťparagrafoví prokurátori. Totiž spravidla vyšetrovali len jednoduché delikty – šikanu, dezerciu, alkohol, krádež kanád, neuposlúchnutie rozkazu a porušovanie povinností v strážnej službe. Aj medzi bývalými vojakmi sa však nájdu aj veľmi schopní odborníci, ktorí sa prispôsobili zmeneným podmienkam a tvrdo na sebe makali. Príkladov je veľa a nájdu sa aj v okruhu Dušana Kováčika. Jedným z nich je jeho podriadený, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Ján Hrivnák alebo sudca Špecializovaného trestného súdu Ivan Matel. Kováčik však patrí k prvej skupine, ako špeciálny prokurátor sa za dvanásť rokov vo funkcii nikam neposunul. Mentálne bol stále vojakom, ktorý väčšinou nediskutuje, len vydával rozkazy (pokyny) a trestal keď sa mu niekto postavil na odpor. Kováčik nešiel príkladom ani pracovitosťou, v priemere podával len jednu obžalobu ročne. A keď už v nejakej veci rozhodol, spravidla trestné stíhanie zastavil. Do roku 2014 pochoval až dve tretiny prípadov, o ktorých rozhodoval. A nešlo o žiadne banality, ale o prvoligové kauzy typu financovania Smeru.
Keď vyhlasoval predseda Národnej rady Slovenskej republiky termín parlamentných volieb, možno si ani neuvedomil, aký symbolický termín sa mu podarilo stanoviť. 29. februára 2020, kedy sa uskutočnia u nás ďalšie parlamentné voľby, uplynie presne 100 rokov od prijatia Ústavy Československej republiky. 29. február 1920 bol pre prvú Československú republiku (ČSR), ako ju nazvali historici, významný a zásadný dátum.
Ústavná listina je pre každý štát zásadným dokumentom, výnimkou nebola ani prvá ČSR, práve naopak. Februárová ústava z roku 1920 bola prijatá ako ústavný zákon č. 121/1920 Sb. z. a n. Nadväzovala na dočasnú ústavu z poprevratového obdobia a umožnila uskutočnenie prvých všeobecných demokratických parlamentných volieb v medzivojnovej ČSR v apríli 1920.
Táto ústava z roku 1920 sa pripravovala v dvoch odborných skupinách – v parlamente (v ústavnom výbore Dočasného národného zhromaždenia) a vo vláde (v legislatívnej sekcii ministerstva vnútra). Predsedom ústavného výboru Dočasného národného zhromaždenia bol hlavný tvorca dočasnej ústavy, sociálny demokrat Alfréd Meissner.
Vo vláde viedol legislatívnu sekciu ministerstva vnútra profesor štátneho práva Právnickej fakulty Univerzity Karlovej Jiří Hoetzel. Špeciálny podvýbor mal pripraviť návrh ústavy do podoby, aby mohol byť predmetom rokovania ústavného výboru.
V tomto špeciálnom podvýbore pracovali Meissner, Bouček, Hnídek, moravský národný demokrat Jaroslav Stránský a slovenský pročeskoslovenský katolík a spoluautor Martinskej deklarácie Karol Anton Medvecký. Podvýbor predal výsledky svojej práce plénu ústavného výboru 8. januára 1920.
Najužšie jadro prípravy ústavy potom tvorili: sekčný šéf Hoetzel, spravodajca ústavného výboru Bouček, ďalej Weyr a Meissner. Na diskusii sa podieľali i významní a vplyvní vysokí politici, napr. prvý predseda čs. vlády Karel Kramář, minister vnútra Antonín Švehla i samotný prezident Tomáš Garrigue Masaryk.
Ústava mala len 23 strán
Ústavná listina bola rozdelená na 6 hláv a 134 paragrafov, mala len 23 strán. Po preambule boli v prvej hlave všeobecné ustanovenia, ďalšie hlavy sa venovali zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, 5. hlava sa týkala občianskych práv a povinností a posledná 6. hlava ochrane menšín.
Ústava mala patriť medzi tzv. „tuhé“, lebo meniť ju či doplňovať mohla len 3/5-ová väčšina Národného zhromaždenia. Základnou ideou jej tvorcov bolo, aby sa stala „večnou“ ústavou, akou bola ústava USA.
V zásadných otázkach vychádzala prvorepubliková ústava z klasickej teórie o demokratickej správe spoločnosti. Proklamovala ľud ako zdroj a zároveň i účel všetkej moci, človeka považovala za slobodného občana štátu, ktorý má rovnaké práva a slobody.
Ustanovovala zastupiteľskú demokraciu, t. j. že ľud mal svoju moc uskutočňovať prostredníctvom slobodne volených zástupcov tvoriacich najvyšší zákonodarný zbor – Národné zhromaždenie.
Vychádzala z klasického princípu deľby moci ako najlepšieho ručiteľa demokracie, a to na moc zákonodarnú, výkonnú (delenú na právomoci vlády a prezidenta) a súdnu, zaručujúcu nezávislosť celej sústavy súdov.
Inšpirácia z Francúzska i USA
Tvorcovia československej (čs.) ústavy sa inšpirovali francúzskou ústavou (najmä v pojatí parlamentnej činnosti) a americkou (vo všeobecných princípoch rozdelenia moci, preambula bola takmer totožná). V paragrafoch občianskych slobôd bola inšpiráciou predlitavská ústava z roku 1867, tvorcovia čs. ústavy sa inšpirovali aj anglickým, nemeckým či švajčiarskym príkladom.
Ústava mala byť rámcová a doplňovaná zákonmi vydávanými v jej duchu. Vychádzala z idey, že Československo je výsledkom národného oslobodenia a v tomto zmysle je národným štátom, ako to bolo uvedené v preambule.
Je určite zaujímavé a zároveň paradoxné, že v tejto ústave sa nenašiel priestor pre politické strany, hoci, ako je známe, v prvej republike zohrávali práve politické strany v spoločensko-politickom živote dôležitú úlohu.
Na nich spočívala totižto stabilita ústavného systému ďaleko viac než pred prevratom a politické straníctvo v prvej ČSR doslova bujnelo. Neexistoval ani žiadny predpis, ktorý by stanovil podmienky vzniku politickej strany.
Jediná norma z roku 1933 (zákon č. 201) bola venovaná zastaveniu činnosti a rozpusteniu politických strán (neskoršie dvakrát novelizovaná). Vynútila si ju nutnosť zakázať nacistickú stranu v ČSR (DNSAP), ktorá sa hlásila k Hitlerovi a nacistickej NSDAP.
Následný vývoj v Československu ukázal, že táto čs. ústava z roku 1920 bola úspešnou, hoci uzákoňovala centralistický model usporiadania štátu v duchu dobového čechoslovakizmu. Nebola zásadne zmenená, len doplňovaná, napr. ústavným zákonom o autonómii Slovenskej krajiny prijatým Národným zhromaždením 19. novembra 1938 (uverejnený v zbierke zákonov pod číslom 299/1938 Sb. z. a n.). Táto ústava platila aj po obnovení Československa roku 1945, až do mája 1948, kedy ju nahradila prvá komunistická ústava z mája 1948.
Prijatie ústavy z 29. februára 1920 umožnilo vypísanie prvých všeobecných demokratických volieb vo vtedajšom Československu, ktoré sa uskutočnili 18. apríla 1920 do poslaneckej snemovne a 25. apríla 1920 do senátu.
Na Slovensku to boli prvé všeobecné a demokratické voľby vôbec, prvý raz mohli voliť i ženy, dovtedy vec nevídaná. Zvíťazila v nich Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorú volilo 1 590 520 voličov (25,7 %), získala 74 poslaneckých mandátov.
Ako sa schvaľovala prvá československá ústava
Poslanecké rokovania boli búrlivé aj pred sto rokmi. Schvaľovanie jednej z najliberálnejších ústav svojej doby sprevádzali spory. Napriek neistým začiatkom sa konečná podoba ústavy v tej dobe zaradila svojou demokratickou povahou medzi najvyspelejšie na svete. Už v druhej polovici apríla roku 1920, necelé dva mesiace po schválení základného zákona štátu, by ste mohli spozorovať v radoch pred volebnými miestnosťami aj ženy. Počas prvých parlamentných volieb mohli nielen Češky a Slovenky, ale aj Maďarky, Rusínky či Nemky žijúce na našom území vyjsť k urnám a odvoliť na základe rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva. Volebné právo žien sa síce podarilo dostať do ústavy, nebolo to však jednoduché. Niektorí slovenskí, ale aj českí poslanci začiatkom 20. storočia tvrdili, že dať právo voliť ženám by mohlo byť rizikom. Obávali, že by slovenské ženy mohli hlasovať podľa názoru ich kňaza. Kazateľnice tak podľa nich mohli určovať smer Československa. Navrhovali preto, aby sa slovenské ženy najprv naučili žiť občianskym životom – volebné právo im chceli dať až po prvých desiatich rokoch od vzniku ústavy alebo v druhom volebnom období. Inteligentná žena nie je netvor Rovnoprávnosť žien sa stala aj témou reči poslankyne Luisy Landovej-Štychovej. Ešte 28. februára počas rokovania o ústave utvrdzovala svojich kolegov v správnosti rozhodnutia dať ženám volebné právo. „Obhajcovia výsad pohlavia sú krvavými dejinami ľudstva usvedčení, že schopnosti mužov samy osebe k udržaniu spoločnosti nestačia, že to vyžaduje záujem spoločnosti, aby ženy priniesli do vedenia svoje plus, svoju bystrosť, schopnosť rýchlej a správnej orientácie, ktorú mnohí muži tak radi ponižujú na obyčajný inštinkt, a konečne – svoj takt a priamočiarosť.“ Dostala sa aj k biologickým argumentom, prečo je žena rovnako hodnotná ako muž. Od embryologických poznatkov prešla až k hmotnosti ženského mozgu či k vyvracaniu výrokov, že inteligentná žena by mohla byť netvorom. „Uvedomelá žena túži predovšetkým po hmotnom, duševnom a hlavne po citovom oslobodení od muža. Túži po svojom vlastnom, osobnom živote, po voľnom sebaurčení, chce ísť životom nezávisle a v mužovi si praje spoznať svojho kamaráta, svoju lásku napríklad, ale nikdy domýšľavého protektora alebo sebeckého pána,“ povedala v sneme. Napokon sa v dôvodovej správe, ktorá mala vysvetliť rovnoprávnosť medzi ženami a mužmi zakotvenú v ústave, ocitla jediná veta: „Rovnoprávnosť oboch pohlaví pri voľbách do Národného zhromaždenia netreba podľa vlády odôvodňovať.“
Z Ústavnej listny Československej republiky z roku 1920: „My, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa, zavésti spravedlivé řády v republice, zajistiti pokojný rozvoj domoviny československé, prospěti obecnému blahu všech občanů tohoto státu a zabezpečiti požehnání svobody příštím pokolením, přijali jsme ve svém Národním shromáždění dne 29. února 1920 ústavu pro Československou republiku, jejíž znění následuje.“
Komandovanie ulicouy Poslanci prišli na rokovanie s vlastnou predstavou o ústave. Nakoniec zvíťazil kompromis. Pôvodný návrh ústavy hovoril aj o odluke cirkvi od štátu. Postavili sa jej však viaceré strany a napokon sa od návrhu ustúpilo. Hlučne sa diskutovalo aj o jazykovom zákone, ktorý presiakol aj do celospoločenskej diskusie. Na 28. februára boli dokonca zvolané protesty v blízkosti Národného zhromaždenia. Jeden z poslancov v tejto súvislosti pripomenul slová Tomaša Garrigua Masaryka: „Ja sa ulicou komandovať nedám!“ „Všetci (sme) svorne usilovali o to, aby sa prípravy a práce na vybudovaní našej republiky konali cestou dohody, konali sa cestou pokojnou a myslíme si, že v tomto smere nemožno odpustiť a nemožno s pokojom znášať, aby sme za všetko toto úsilie vzájomnej spolupráce ku koncu stáli pred tým, že by sa mala robiť ústava na ulici. Páni, ak chcete ústavu robiť na ulici, sme vám k dispozícii, ale potom tá ústava bude vyzerať inak, ako vyzerá dnes,“ odkázal vtedy poslanec Stivín národným demokratom, ktorí protest zvolali. Odchody porazených Problém s jazykovým zákonom mal viacero rovín, od toho, či má byť jazyk nazývaný „oficiálnym“ alebo „štátnym“, až po používanie jazyka na administratívnych miestach a to, či ho nazývať československým alebo českým a slovenským. František Peroutka vo svojej knihe Budování státu píše, že situácia vyústila až do momentu, keď bol zamietnutý návrh jazykového zákona vtedajšieho predsedu vlády Karola Kramářa. Ten svoju prehru nezniesol a ostentatívne odišiel len niekoľko desiatok minút pred koncom hlasovania o podobe ústavy. Jedeného z poslancov – Viktora Dyka nahnevalo odmietnutie navrhovaného zákona natoľko, že pri sčítaní hlasov zakričal: „To je hanba republiky!“ O chvíľu nasledoval Kramářa odchodom aj on, pretože sa dozvedel, že socialistickí poslanci chcú spievať na konci historickej chvíle „Rudý prapor“. Práva pre všetkých Zasadnutie, na ktorom sa poslanci v zápale boja za svoju vec dokázali pohádať aj uraziť a neraz bolo potrebné, aby predseda prosil o pokoj, však malo úspešný záver. Ústava bola považovaná za veľmi progresívnu – garantovala slobodu všetkým občanom bez ohľadu na to, akého sú pôvodu, štátnej príslušnosti, rasy alebo náboženstva. Pre krajinu, v ktorej po prvej svetovej vojne žilo veľa imigrantov, išlo o dôležitý krok. „Ústava zaručovala mnohé práva všetkým obyvateľom bez ohľadu na občianstvo, čo bolo zvlášť dôležité v povojnových rokoch, keď mnohí ľudia nemali vysporiadané občianstvo, a tiež tu žili mnohí utečenci v politickom azyle, napríklad tí, čo utekali z Ruska pred boľševizmom a neskôr aj z Nemecka pred nacizmom.“ Predlohou dokumentu bola francúzska ústava, no väčšina inšpirácie pochádzala spoza „veľkej mláky“. „Tvorcovia sa inšpirovali zásadami americkej ústavy, ktorá bola veľmi občianska, ‚ľudská‘. Vďaka nej sa mnohí Slováci a Česi počas pobytov v Amerike naučili napríklad využívať svoje občianske práva, zakladať spolky, prispievať do slobodnej krajanskej tlače. Navrátilci z Ameriky to potom všetko priniesli sem.“ vysvetľuje historíčka Zavacká dôvod pokrokovosti ústavy. „Celý komplex ústavy bol na svoju dobu veľmi kvalitný. Z dnešného hľadiska je naozaj obdivuhodné, ako veľmi sa dbalo na občianske práva a slobody a na ich záruky,“ dodáva.
Z Ústavnej listiny Československej republiky z roku 1920: „Při tom my, národ Československý, prohlašuje, že chceme usilovati, aby tato ústava i všechny zákony naší země prováděny byly v duchu našich dějin stejně jako v duchu moderních zásad, obsažených v hesle sebeurčení; neboť chceme se přičleniti do společnosti národů jako člen vzdělaný, mírumilovný, demokratický a pokrokový.“
Jedna z najvyspelejších ústav na svete
„Myslím, že tento okamih, taký neskorý, by nebol najvhodnejší, aby som vás unavoval ďalšou rečou. A sám seba tiež. Myslím si však, že je predsa len mojou povinnosťou, aby som zdôraznil, že prijatím týchto ústavných zákonov vykonali sme kus dobrej, poctivej práce, s ktorou, myslím, môžeme byť spokojní, za ktorú sa nemusíme hanbiť ani pred Európou, ani pred tými, ktorí prídu po nás,“ skonštatoval pred pol štvrtou ráno 29. februára 1920 predseda Národného zhromaždenia Tomášek. Zrejme to tak bolo – okrem toho, že sa ústava v tej dobe zaradila svojou demokratickou povahou medzi najvyspelejšie na svete, pre Slovákov je podľa Zavackej významná tým, že Slováci sa stali slobodnými a rovnoprávnymi občanmi. „Slovenčina sa začala používať na úradoch aj na školách. Aj vidiecke deti začali študovať už nielen za farárov, ale vďaka štipendiám sa vzdelávali v mnohých univerzitných odboroch,“ konštatuje. Pripomína tiež, že Slováci mali veľké zásluhy na tom, že ústava vôbec mohla vzniknúť. Počas vojny totiž mnohí mladí muži vstúpili do československých légií a tým prispeli k uznaniu československého štátu. „V zahraničí sa Slováci presadzovali aj v politike, napríklad vo Francúzsku sa koncom prvej svetovej vojny podieľali na vypracovaní a podpise mierových zmlúv, týkajúcich sa Československa.“ Za Československo ich s ministrom zahraničia Eduardom Benešom podpísal aj diplomat Štefan Osuský, rodák z Brezovej. „Zo Slovákov boli na parížskych rokovaniach oficiálne prítomní aj Fedor Houdek, Igor Hrušovský, Marian Blaha, Jozef Škultéty, Viliam Černo a Helena Turcerová-Devečková. Niektoré body z týchto parížskych zmlúv sa stali súčasťou československej ústavy. O ich zásluhách sa vie veľmi málo. Keďže to neboli ľudáci ani komunisti, do učebníc dejepisu sa dlho nehodili.“
Najnovšie komentáre: