Vojenské stredné odborné školy – fenomén doby.
V tomto roku, začiatkom leta, uplynie 50 rokov od vyradenia prvých absolventov vojenských stredných odborných škôl. Pozrime sa teda bližšie v akej dobe vznikali a aký bol ich osud neskôr.
Už začiatkom šesťdesiatich rokov 20. storočia sa vedenie ministerstva obrany a generálny štáb začali vážne zaoberať otázkou, ako vedecko-technická revolúcia ovplyvní koncepciu výstavby a prevádzky ČSĽA. Bolo treba modernizovať technickú základňu armády a intelektualizovať činnosť veliteľského zboru, teda skokovo zvýšiť úroveň univerzálneho vzdelania budúcich vojakov z povolania. Legislatívnou podmienkou naplnenia týchto ambícií v armádnom školstve bolo prijatie zákona O sústave výchovy a vzdelávania, ktorý Národné zhromaždenie ČSSR prijalo 15. decembra 1960 a vžilo sa preň označenie „školský zákon.“ Zákon okrem iného explicitne stanovoval, že vojenské školy sú súčasťou jednotnej školskej sústavy štátu a „vzdelanie získane na vojenských školách má rovnakú spoločenskú hodnotu, ako vzdelanie získané na podobných stupňoch občianskeho školstva.“ /zákon 186/1960 Zb./ To malo posilniť rozhodovanie absolventov základných škôl upísať sa profesionálnej vojenskej službe. Správa vojenského školstva MNO začala zisťovať, či existujúce vojenské učilištia dokážu zabezpečiť aj činnosť maturitných škôl.
Vojenských učilíšť bolo v tom čase desať:
-Vyššie delostrelecké učilište v Martine,
-Vyššie letecké učilište v Košiciach a
-Vyššie tankové učilište vo Vyškove.
Vojenské učilištia druhov zbraní a služieb:
-Vojenské technické učilište v Liptovskom Mikuláši,
-Vojenské automobilové učilište v Nitre,
-Vojenské technické ženijne učilište v Bratislave,
-Vojenské spojovacie učilište v Novom Meste nad Váhom,
-Vojenská zdravotnícka škola v Ružomberku,
-Školské a výcvikové stredisko tyla v Žiline,
-Vojenská hudobná škola v Roudnici nad Labem.
Sieť doplňovali vojenské všeobecno-vzdelávacie školy /VŠ J. Žižku/ v Prahe, Opave. Moravskej Třebovej a v Bratislave a štyri vojenské prípravné školy.
A nad tým päť vysokých vojenských škôl:
-Vojenská akadémia Antonína Zápotockého v Brne,
-Vojenská politická akadémia Klementa Gottwalda v Prahe,
-Vojenský lekársky doškoľovací ústav Jana Evangelistu Purkyně v Hradci Králové,
-Vojenský odbor fakulty telesnej výchovy a športu v Prahe a
-Vojenská fakulta vysokej školy dopravnej v Žiline.
Definitívne rozhodnutie sa však odďaľovalo. Odborníci a verejnosť sa v podmienkach nových pohľadov na budúcnosť socializmu smelšie vyjadrovali aj k armádnej problematike.
Tvorcovia koncepcie vojenských stredných odborných škôl museli reagovať najmä na výhrady týkajúce sa právneho postavenia ich študentov, ktorých správanie regulujú vojenské predpisy pred dovŕšením veku dospelosti. Atmosféra dobového nadšenia z nových možností, ktorú ľuďom poskytoval obrodný proces však tieto výhrady na čas prekryla. Jedným z pozitívnym motívov pre armádnych reformátorov boli závery prijaté predsedníctvom ÚV KSČ v marci 1966 pod súhrnným názvom „O systéme vzdelávania dôstojníkov a práporčíkov ČSĽA.“ Systém sa stal súčasťou komplexnejšie dokumentu „Perspektívny plán výstavby ČSĽA na roky 1964-1970“, ktorý sa však, vinou rôznych peripetii vo vedení Varšavskej zmluvy, podarilo schváliť až na jar 1967 roku.
Rozkazom prezidenta ČSSR z 20. júna 1967 a súvisiacim Rozkazom ministra národnej obrany ČSSR č. 07/1967 vznikli dňom 1. septembra 1967 v zázemí Vyšších vojenských učilíšť a Vojenských učilíšť nové vojenské školy druhov vojsk a služieb.
-v Bratislave Vojenská stredná odborná škola – Ženijné technické učilište,
-v Košiciach /a v Prešove/ Vojenská stredná odborná škola letecká,
-v Liptovskom Mikuláši Vojenská stredná odborná škola elektrotechnická a rádiolokačná,
-v Martine Vojenská stredná odborná škola strojnícka,
-v Nitre Vojenská stredná odborná škola tanková a automobilová,
-v Novom Meste nad Váhom Vojenská stredná odborná škola oznamovacej techniky a
-v Žiline školy hneď dve – Vojenská stredná ekonomická škola a Vojenská stredná zdravotnícka škola niekedy uvádzané pod jedným názvom ako Vojenská stredná odborná škola tyla,
-v Roudnici nad Labem pokračovala umelecky orientovaná Vojenská stredná škola V. Nejedlého odteraz už v maturitnom profile.
Ale ešte predtým, na jeseň v roku 1966, sa pod gesciou územných vojenských správ začala ich rozsiahla propagácia a prvotný výber záujemcov o štúdium. Náborčíci boli úspešní nielen v tradičných posádkových centrách v Čechách a na Morave ale aj vo vidieckych okresoch na Slovensku. Na niektoré vojenské stredné školy sa hlásil aj dvojnásobný počet záujemcov ako bolo možné prijať. Po súhlase rodičov sa nádejní študenti podrobili obvyklej prijímacej procedúre, ktorá začínala zdravotnými prehliadkami vo vojenských nemocniciach a Ústave leteckého zdravotníctva. Prijímacie skúšky kopírovali obsahom a rozsahom nároky na študentov verejných stredných škôl podobného zamerania. Navyše boli previerky fyzickej výkonnosti.
A tak sa od jesene 1967 začali v mestách, kde vojenské stredné školy sídlili, objavovať detskí vojaci vzbudzujúci tu pozornosť, tu údiv a niekedy aj súcit. Za dobu existencie, 1967-2003, prešlo ich učebňami a cvičiskami úspešne na 26 000 absolventov. Zhruba polovica z nich pokračovala vo vojenskej kariére, veľká väčšina absolvovala vojenské akadémie a vysoké vojenské školy a dosiahli plnohodnotné uplatnenie. Ostatní sa po splnení záväzku, a z iných dôvodov, vrátili k civilným profesiám. Napriek výhradám nás neúprosná vojenská scholastika postavila na vlastné nohy, naučila spôsobne žiť, riadiť sa zdravým rozumom a byť ostatným na úžitok. Absolventov sme mohli a môžeme nájsť vo veliteľských a štábnych funkciách, v akademickom prostredí, ale aj v pozíciách starostov a primátorov obcí a miest. Bývalí študenti vojenských stredných odborných škôl tvoria podnes súdržné spoločenstvo. A tí, ktorí ešte zvládnu „preskočiť dva schody“, organizujú spomienkové stretnutia bývalých študentov, veliteľov a učiteľov. Ich priebeh sa zaznamenáva a niekedy aj publikuje v printovej, či elektronickej podobe.
V neúplnom zozname nájdeme však aj rozsiahlejšie publikácie o vojenských stredných školách. Skupina autorov okolo pplk. Josefa Havla z Nitry vydala v roku 1990 knižku „Vznik a vývoj vojenských škôl automobilového vojska Čs. armády v r. 1919-1990“ a len celkom nedávno, v roku 2017, vyšla monografia “POKEPR 50“ s podtitulom päťdesiat rokov od založenia Vojenskej strednej odbornej školy leteckej, ktorú môžeme nájsť vo vojenských knižniciach Veliteľstva vzdušných síl OS SR a leteckých základní v Kuchyni, Prešove a Sliači. A o rok na to jej pokračovanie „POKEPR 50-druhý výber“ o kariére prvých absolventov VSOŠL v elektronickej podobe.
Pred 50. rokmi, v roku 1971, začali prví absolventi maturitných vojenských škôl profesionálnu kariéru úplným stredným vzdelaním. Tento minimálny kvalifikačný predpoklad prospel najmä práporčíckemu zboru. Ambície rotných a rotmajstrov získať po čase akademické vzdelanie, dôstojnícku hodnosť a vyššie postavenie sa stali pravdepodobnejšie ako kedykoľvek predtým.
Ľubomír Miháľ
jeden z prvých absolventov Vojenskej strednej odbornej školy leteckej
Zdravím vás páni päťdesiatnici.
Som absolvent VSOŠ – oznamovacej techniky v Spojovacom učilišti v Novom Meste nad Váhom. Keď som nastúpil do školy mali sme tam už aj druhákov a tretiakov, označených červenými véčkami. Tretiaci absolvovali prvý ročník v r. 1965 v Škole spojovacích špecialistov v Poprade. Tretiakov boli dve triedy, druhákov päť tried a nás prvákov 7 tried. Dostali sme nové označenie, strieborné véčka a s nami aj druháci a tretiaci. Ten náš druhácky a tretiacky predvoj, to boli tie skúšobné a pokusné ročníky pred vznikom VSOŠ.
V škole boli ešte ďalšie dve triedy VOŠ (Vojenskej odbornej školy) označených červenými véčkami. Voška bola dvojročná a chlapcov z civilu prijímali po vyučení v príbuznom odbore. Až do roku 1970 sme boli vyraďovaní v hodnosti rotný, a 6-ročný záväzok. Po roku 1971 v hodnosti rotmajster a 8-ročný záväzok. Než sme ten 8-ročný odkrútili, pridali nám ešte dvojročnú výpovednú lehotu. Hold vojna nie je kojná.
P.S. Jozef Kociov a Zoli Kolompár máte pravdu.
Zdeněk Černoch
V tomto roku to bude 58 rokov kedy som ukončil vojenské technické učilište v Liptovskom Mikuláši. Absolventi boli po ukončení štúdia vymenovaní do hodnosti poručík. V tom čase bol náčelníkom pplk. Toupal a jeho zástupca pplk. Anton Muržic. Mám veľmi milé spomienky na mojich veliteľov mjr. Pauček a npor. Blinka ako aj na spolužiakov najmä na Václava Konvalinku.
Pekný podvečer, pridám aj ja pár postrehov k téme VSOŠ, teda vojenského stredného školstva. Prvé strieborné véčko na maličkej uniforme mi pribudlo po neúspešnom pokuse nastúpiť na štúdium v priestoroch VSOŚ Nitra. Omylom nás pozvali sem, 14 až pätnásťročných práve sa stávajúcich junákov z celého Československa. Budúci ženisti, velitelia ,boli teda prepravení do priestorov vtedy VVVTŠ v Martine a to dňa 27. augusta 1975. Stali sme sa spolu s kolegami z DDŠ a vysokoškolákmi jedným veľkým živým vojenským celkom v srdci Turca. Ženisti / VSOŠ kári/ tu nastúpili , ako som spomenul, pokiaľ ma pamäť neklame v počte 35 pubertiakov, s ktorými mal v prvopočiatkoch štúdia major S.H . neskutočné problémy.Bol medzi nami i kamarát Sixi, ktorý mal v dobe odvodu resp. výkonu VZS 16 rokov. Mali sme to šťastie, že poplietli na školskom plán výcviku a už v prvom ročníku sme študovali tematiku 3. ročníka. Nebudem tu teraz popisovať náš chlapčensko – vojenský život, je to na malú knižku o veľkých veciach. Po škole išli mnohí kamaráti študovať do Vyškova / vysoká škola v Martine už bola zrušená/ alebo priamo do vojsk, predovšetkým do Čiech. Ja , i keď som bol v treťom a štvrtok ročníku vzorným žiakom, predovšetkým preto, že sme podľa študijných výsledkov boli povyšovaní do poddôstojníckych hodností, som súhlasil, že ak chcem zostať na Slovensku musím počítať s úplne inou odbornosťou. Bol som nevyzretý a naivný a teda po nástupe k 6. ženijnej brigáde v Seredi som ,,zobral,, najhoršiu funkciu vo Varšavskej zmluve -výkonného práporčíka vtedy prevádzkovej roty. / volali ma staršina /.
V budúcnosti som postretal ďalších absolventov VSOŠ ky, kedy ma predovšetkým zaujímali robotníci armády, ženisti. Mnohí to dotiahli až do najvyšších veliteľských funkcií a potvrdili, že tvrdí chlapi ženisti boli a sú vždy na svojom mieste. Samozrejme aj ostatní – úsmev.
Dobrý článok, ja si dovolím pripojiť históriu VG, ktorú dal dohromady spolužiak Vlado Petrík a na fcb zverejnil ďalší spolužiak…… myslím si, že to ku tomuto článku pasuje….
V povojnovom období významné miesto v dejinách Armády zohrávali vojenské učilištia a stredné školy. Podieľali sa na vzdelávaní a výchove vojakov z povolania. Patrila medzi ne aj Vojenská škola Jana Žižku z Trocnova, neskôr ako Vojenské gymnázium Jana Žižku z Trocnova premenované na Vojenské gymnázium Slovenského národného povstania. Študentov a absolventov vo vojenskom i civilnom prostredí nazývali „ Žižkováci “.
Prehľad vývoja školy
• 1. september 1949 – založenie Vojenskej školy Jana Žižku z Trocnova v Spišskej Novej Vsi
• 31. august 1953 – zrušenie Vojenskej školy Jana Žižku z Trocnova Spišskej Novej Vsi, založenie Vojenskej školy Jana Žižku z Trocnova v Bratislave k 1.9.1953
• máj 1969 – z vtedajších vojenských škôl Jana Žižku z Trocnova boli vytvorené vojenské gymnáziá Jana Žižku z Trocnova
• august 1969 – premiestnenie Vojenského gymnázia Jana Žižku z Trocnova z Bratislavy do Banskej Bystrice
• 29. august 1969 – premenovanie Vojenského gymnázia Jana Žižku z Trocnova v Banskej Bystrici na Vojenské gymnázium Slovenského národného povstania
• 30. september 1996 – zrušenie Vojenského gymnázia Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici
Velitelia školy
• mjr. Hudeček – do 1957
• plk. Karel Kuba – 1957 až 1964
• genmjr. Juraj Pivoluska – 1964 až 1970
• plk. Ing. Pavol Graus – 1970 – 1977
• plk. PhDr. Aloiz Pachlopník – 1977 – 1990
• plk. Ing. Miloslav Tešlár – 1990 – 1996
Škola symbolicky prešla všetky tri pôvodné kraje Slovenska. Svoju činnosť začala v Spišskej Novej Vsi, pokračovala v Bratislave a skončila v Banskej Bystrici. Vojenský režim, denný poriadok, nosenie uniformy , ale aj bezplatné sociálne zabezpečenie boli nad rámec civilných stredných škôl internátneho typu.
Za dobu svojej činnosti škola pripravila tisíce vzdelaných, telesne zdatných, zrelých a platných občanov a obrancov vlasti, ktorí pokračovali v štúdiu na Vojenských vysokých školách.
Rubrika vojenských tradícii vytvára priestor na obohatenie strohých faktov o osobné spomienky, skúsenosti, zážitky i kontakt na bývalých spolužiakov.
Autor: pplk. v.v. Ing. Mgr . Vladimír Petrík PP
Absolvent VG SNP v Banskej Bystrici / 1971 – 1975/
VGJŽ
Len na doplnenie. VŠJŽ v Bratislave bola zrušená v roku 1969 a študenti sa presunuli do Moravskej Třebovej a Opavy a k 1. 9. 1969 vzniklo v B. Bystrici VG SNP. “Presunutí” študenti pokračovali v 3 ročnom štúdiu a maturovali v roku 1971. Prví štvorroční maturanti, už VGJŽ, boli v Opave v roku 1972, pretože ešte neexistovala “hrubá žltá koľajnička”, tak na výložkách mali 4 tenké.
Ako absolvent VŠJŽ Bratislava (1955-61), ŽTU (1961-64) a VO FTVS UK (1966-72) si dovolím poopraviť autora v dátume vzniku VSOŠ. Nemohlo to byť v r. 1967, nakoľko ja som už v školskom roku 1964-65 ako čerstvý poručík velil čate topografov 3. ročníka VSOŠ v ŽTU Bratislava. Takže VOŠ-ky vznikli skôr.
Pán kolega,
asi si mýlite VOŠ-ky a VSOŠ-ky. VOŠ-ky boli zriadené pre študentov odborných škôl (učilíšť) bez maturity. Mali platené červené “V”-čka. V prvom ročníku jedno a v druhom ročníku dve. Končili v hodnosti rotný. Tento druh školy končil v roku 1970. VSOŠ-ky boli zriadené k 1.9.1967 a mali sme plechové strieborné “V”-čka podľa ročníkov. Končili sme v hodnosti rotmajster, resp. rotný, pokiaľ išiel priamo na VŠ napr. VAAZ Brno.
Taký je môj pohľad.
VSOŠ vznikli presne 1.9.1967. Ja som bol druhý ročník od 1.9.1968.
Presne tak Zolo, však sme tam boli spolu VSOŠ-prov., potvrdzujem, ale nik sa ani nezmienil o histórii VŠKD s červenými “večkam”, to boli naši skutoční predchodcovia aj profesne.
Len na spresnenie, som prvý absolvent VSOŠ Bratislava, smer ženijný- technický a nastúpil som v roku 1967 ako pätnásť ročný, v tej dobe samozrejme už existovalo ŽTU /dôstojnícka i práporčícka/ i smer topografický. Začínali sme v troch odbornostiach – ženijný, chemický a hraničiarsky. Po dvoch rokoch v roku 1969 sme boli premiestnení do Holešova na Morave a snáď v roku 1975 /to som bol už na akadémii/ ženistov presťahovali do Martina a chemikov do ValMezu. Celú školu pohltilo vnútro, menovite hraničiari. Tak skončilo samostatné stredné školstvo ženistov. Vždy nás premiestnili, keď sa vybudovala zložitá výcviková základňa.
Výborná rekapitulácia, návrat a hlavne na spomienky. Stredné vojenské školstvo malo výbornú úroveň. Ale zaniklo, čo priniesla doba… A ta doba zapríčinila aj to, že to chyba… Ale čo už… Ďakujem osobne plk. Badovi za uverejnenie…